BRATISLAVA 28. septembra 2017 (DJ/PR) – Keby sa advokátke Julii Crownovej nevybil mobil a keby prišla načas vyzdvihnúť svoju päťročnú dcéru Annu zo školy, možno by sa nič nestalo. Lenže ona chvíľu meškala a dievčatko medzitým bez stopy zmizlo. Nikto nič nevidel, nikto nič nevie. Polícia je bezradná a rodičia sú zúfalí. Čo sa stalo? Uniesli ju? Drží ju niekto v zajatí? A je vôbec ešte nažive? Novinka Stratila sa Anna je psychotriler, z ktorého vás bude mraziť a prenikne vám až do špiku kostí. „Budete si hrýzť nechty a udrží vás v napätí až do posledných strán,“ napísal prestížny Publishers Weekly. Jedinú chybu urobíte vtedy, ak začnete čítať túto knihu neskoro večer. To sa asi nevyspíte… Julia a Brian prežijú najhorších šesť dní vo svojom živote, plných výčitiek, čoraz ostrejších hádok a vzájomného obviňovania. Juliino zúfalstvo a pocit bezmocnosti sa stupňujú. No po týždni sa Anna z ničoho nič znovu objaví. Zdá sa, že nie je zranená, ibaže si vôbec nepamätá, čo sa stalo a kde bola.
Všetci by mali byť šťastní, ale Julia čoskoro zistí, že to najhoršie sa ešte len začína. Tajomný únosca má totiž svoje plány a nemieni sa Anny len tak ľahko vzdať.
Alex Lake je britský spisovateľ, ktorý sa narodil v severozápadnom Anglicku. Triler Stratila sa Anna je jeho debut, ktorý napísal pod týmto pseudonymom. Stal sa senzáciou a okamžite sa zaradil medzi najpredávanejšie e-knihy.
Práve návratom Anny späť k rodičom sa začína séria zvratov a šokujúcich prekvapení. Začítajte sa do novinky Stratila sa Anna:
Prológ
Bolo to ľahšie, než ste čakali. Dievča išlo bez námietok. Samo vyšlo zo školy a obzeralo sa naokolo, očividne ho neprišiel nik vyzdvihnúť, ani otec, ani mama. Kto také čosi urobí? Kto je taký nedbanlivý a nechá päťročné dieťa len tak? Hrozné, skutočne hrozné.
Ale vám to vyhovovalo.
Pre dievča to nebolo dobré a rozhodne ani pre jej úbohých rodičov, onedlho budú zdrvení a budú si to vyčítať, ale vám to vyhovovalo.
Nikto vás nevidel, tým ste si boli istí. Všetci boli pod vaším drobnohľadom. Premieľali sa cez školskú bránu, čakali na svoje rozmaznané ratolesti, a hneď ich zahrnuli hlúpymi otázkami.
Aký si mala deň? Čo si sa naučila? Bola si dobrá, princeznička moja? Správal si sa ako smelý chlapec?
Vychovávajú generáciu vzácnych slabochov, ktorí si myslia, že svet sa krúti len okolo nich, že sa prispôsobí ich vrtochom, vždy im dovolí vyhrávať a nikdy ich nebude nútiť bojovať. Tichá pohroma! Prenikalo to do každého kúta spoločnosti a nikto proti tomu nič nerobil.
Okrem vás. Vy to zastavíte, hoci je to len malý príspevok.
A začne sa to tým dievčaťom.
Teraz je tvoje. Teraz a navždy. Vždy ťa tešilo, keď ti veci patrili. Načo sa o ne s niekým deliť? Radšej zničiť, než sa o niečo podeliť. Viete, že to nie je vaša najkrajšia črta, ale nepotláčate to. Načo? Vždy to tak bolo.
A nebudete sa deliť ani o ňu. Je vaša. Zmizla vo vašom aute bez stopy.
Prebehlo to dobre, veľmi dobre. Ako sa dalo čakať.
Musíte priznať, že vás to trošinku potešilo.
Musíte priznať, že v duchu akoby vás potľapkali po chrbte.
Možno to bolo šťastie, nie? Možno. Potrebujete šťastie. Každý ho potrebuje. Vy nie ste iný človek, aspoň v tomto smere. V inom smere veru ste iní. Lepší. Jasnozrivejší. Rozhodnejší.
Takže napokon to možno ani nebolo šťastie. Nie, nemyslíte si, že bolo. Je to výsledok dobrého plánovania. A schopností, samozrejme. Nervov a skúseností. Vám sa to podarilo, vďaka vám sa to stalo. Šťastie tu nehralo nijakú úlohu.
Niežeby išlo o samoľúbosť. Nie, to by nebolo dobré. To by sa mohlo skončiť pohromou. Samoľúbosť je cesta k zlyhaniu. A nedotiahli ste to takto ďaleko, aby sa to skončilo zlyhaním.
Teraz dievča spí, to krásne malé tmavovlasé dievčatko spí na zadnom sedadle vo vašom aute. Nadrogované, skryté pred zvedavými očami, kým nepríde čas, aby sa dalo využiť na ten účel, pre ktorý sa to stalo. Pre ktorý to bolo nevyhnutné. Smola, že sa musela stať súčasťou tohto plánu, smola, že bude pykať za to, čo urobili ostatní. Nie je to fér a vy to viete, ale svet nie je fér. Život nie je fér. Aj to viete. Férovosť s tým nemá nič spoločné. Keď vlk zabije jahňa, trápi ho, že to nie je fér? Že ublížil neviniatku? Nie, zaujíma ho iba to, že je hladný. Vlk nerozlišuje, čo je a čo nie je fér. Vlk si vezme, čo potrebuje, tým jediným si to odôvodňuje. Správne, nesprávne, fér, nefér, to v dnešnom svete nehrá rolu.
A nehrá to rolu ani vo vašom svete. Tam je iba silný alebo slabý, víťaz alebo porazený. Volať, že to nie je fér, to robia len slabí, zdôrazňujú to, aby udržali na uzde silných. Ty nemôžete dopustiť, aby to ovplyvnilo vaše konanie.
A ani to nedopustíte. Nestalo sa to v minulosti a nestane sa to v budúcnosti.
Férovosť s tým nemá nič spoločné.
Férovosť je pre slabých.
Pre lúzerov.
Odchádzate autom, mierne sa usmejete. Odhliadnuc od všetkého, toto bude zábava.
Prvá časť: Predtým
1
Život je zložitý
Príde neskoro. Znova.
Julia Crownová pozrela na hodiny na stene v konferenčnej miestnosti. Hodiny celkom ako na švajčiarskej železničnej stanici s veľkými minútovými a hodinovými ručičkami. Náhodou vedela, že to nie je imitácia, boli skutočné. Hodili sa k vyleštenému drevu oválneho konferenčného stola a k pohodlným koženým stoličkám. V konferenčnej miestnosti bolo len to najlepšie. Klientov, s ktorými sa tam stretávali, také čosi upokojovalo.
O dvadsať minút tri. Stretnutie týkajúce sa zverenia dieťaťa do opatery sa už malo skončiť, ale neprebiehalo to hladko, hlavne preto, lebo jej klientka, členka mestskej rady Carol Prowsová, bola nerozumná. Pochopiteľne, lebo pristihla manžela Jordiho, básnika a učiteľa angličtiny na polovičný úväzok, v posteli s jeho bývalou študentkou, a to veci veľmi nepomohlo. Julia pod stolom nervózne poklopkávala nohou. O tretej mala vyzdvihnúť päťročnú dcérku Annu zo školy a nemohla prísť neskoro. O pol štvrtej mali dohodnuté stretnutie so ženou, ktorá sa raz ráno zobudila na úpenlivé kňučanie, a keď zišla dolu, našla svoju sučku – ktorá bola posledný týždeň záhadne nepokojná –, ako závratnou rýchlosťou privádza na svet šteniatka. Jedného malého kokeršpaniela chceli od nej kúpiť.
Tá žena bola zdravotná sestra a mala nočnú službu – súhlasila, že počká do pol štvrtej, ale dlhšie to nešlo. Julia strávila s Annou dlhé hodiny prípravami na príchod šteniatka: kúpili mu ležovisko, dohodli sa, kam ho dajú, vybrali meno (Anna sa rozhodla pre meno Bella, čo sa Julii celkom pozdávalo), nakúpili kopu psích maškŕt, plánovali, kam budú chodiť na prechádzky, a Julia nechcela, aby dcérka bola sklamaná, keď jej bude musieť oznámiť, že v ten večer k nim šteniatko nepríde.
Ba čo viac, Julia chcela, aby to šteniatko bolo zdrojom radosti a lásky, lebo onedlho bude čeliť bitke o zverenie do opatery aj ona, a ak sa to bude podobať na bitku Carol Prowsovej, Anna potrebovala čo najviac rozptýlenia.
Julia nenašla Briana v posteli s jeho študentkou – chvalabohu, lebo učil na základnej škole – a vlastne ani s nikým iným. Keby ho aj pristihla, pravdepodobne by jej to bolo jedno, a práve v tom bol problém. Briana mala rada. Zdalo sa jej, že je dobrý človek, dobrý otec a dobrý manžel – teda, okej človek, okej otec, okej manžel –, ale jednoducho ju neinšpiroval, ba vlastne bolo to ešte horšie, nezaujímal ju. Pripadal jej ako kolega z práce, ktorého len zbežne poznala, ale nezáležalo jej na ňom. Kolega, o ktorom ste možno počuli, že má problémy, ale nemiešali ste sa do toho – počula si, že Brian sa rozvádza? –, pomysleli ste si, aká smola, ale netrápilo vás to. Tak sa cítila, pokiaľ išlo o Briana. Jednoducho už nepatril do jej života.
Nebolo to vždy tak. Kedysi mala v práci na stole fotografiu, na ktorej bola s Brianom v prvý deň ich svadobnej cesty. Boli na piesočnatej pláži na gréckom ostrove Milos. Dojedli grilovanú rybu a za nimi zapadalo slnko. Požiadala čašníka – gréckeho rybára, ktorý sa vždy večer zmenil na majiteľa prímorskej reštaurácie –, aby ich odfotil.
Potom stáli, držiac sa za ruky, a hľadeli na more.
Cítim sa tu ako v nebi, povedala. Je tu úžasne. Svet je taký čarovný.
Brian sa zasmial. Hovoríš, akoby si vyhulila kopu džointov. Ako keď sme sa kedysi nadrogovali a civeli na hviezdy.
Ale toto je naozaj, namietla Julia. Skutočne je tu ako v nebi. Máčame si vo vode nohy, najbližšie dva týždne sa nemusíme o nič starať. A teraz nemáme na programe nič iné, len vrátiť sa do izby… pobozkala Briana na líce, prebehla pohľadom po jeho svalnatých ramenách a plochom bruchu, potom mu prehrabla rukou vlasy stvrdnuté od soli, kde môžeme skúsiť nájsť nový spôsob, ako stráviť niekoľko hodín počas medových týždňov.
Vtedy sa spolu cítili tak uvoľnene, boli priam prepletení. Po tom teraz nezostalo ani stopy. Kdesi cestou sa vybrali každý iným smerom, hľadali v živote rozličné veci. Vtedy si to neuvedomili, nevšimli si, že sa pomaly rozchádzajú, a teraz bolo neskoro. Keď sa Julia nad tým zamyslela, zdalo sa jej, že sa to začalo zhruba v čase, keď sa narodila Anna. Bola ich jediné dieťa a zrejme aj zostane jediné vzhľadom na to, ako ťažko ju splodili, a zaslúžila by si otca, ktorý by vymýšľal rozprávky, hľadal s ňou skryté poklady, kreslil, maľoval, tvoril. Otca, ktorý by do jej sveta vlieval energiu a napĺňal ho úžasom.
Samozrejme, Brian ju ľúbil. Zbožňoval ju. Ale nikdy nenavrhol, aby skúsili niečo nové, aby šli táboriť na jazerný ostrov či k moru, alebo si spolu pozreli nejakú hru. Nepostavil jej v záhrade prekážkovú dráhu, nehral jej bábkové divadlo, nekúpil trampolínu ani neusporiadal mini olympijské hry. Namiesto toho jej kupoval ružové škatule s legom a disneyovské bábiky, aké malo každé dievčatko v jej veku. Stačilo mu, že Anna žila na malom predmestí, tu sa chytil do pasce. Bolo to pre Annu priveľmi normálne, tak ako pre Juliu. Chcela viac pre seba i svoju dcéru a Brian im to nevedel poskytnúť.
Pravdupovediac, bol trochu nudný, hoci Julia by mu to nikdy tak otvorene nepovedala.
Alebo to aspoň nemala v úmysle, ale keď mu asi pred mesiacom oznámila, že premýšľa o ich budúcnosti – presnejšie, či majú spolu budúcnosť –, neprijal to dobre a skončilo sa to zlostnou hádkou. Nakoniec mu povedala všeličo, čo teraz ľutovala, ale keď raz človek niečo vysloví nahlas, väčšinou sa to nedá vziať späť a nezostáva mu iné, len žiť s následkami.
Si trochu, chápeš, trochu – mala na mysli nudný, ale v poslednej chvíli sa jej podarilo nájsť eufemizmus – trochu konvenčný.
Jej pokus o zjemnenie úderu nevyšiel. Brian zaťal sánku.
Konvenčný? zopakoval. Myslíš nudný, čo?
Mala v sebe dva poháre bieleho vína, a tak hlúpo prikývla.
Povedala aj všeličo iné, čo pôvodne ani nemienila spomenúť, napríklad, že nechce, aby jej život len tak ubiehal bez inšpirácie a údivu. Alebo že už má toho plné zuby – každý víkend robia to isté, každú dovolenku trávia na tom istom mieste, jedia v tých istých reštauráciách. Chcela viac, túžila po dobrodružstve, romantike, pestrosti.
Tuším na teba prišla preliata kríza stredného veku, vyhlásil Brian. Myslel som, že ja by som sa mal báť, že mi život pretečie medzi prstami, mal by som oplieskať naše úspory na športové auto a zahýbať ti s nejakou pipenou.
A vtedy povedala čosi, čo naozaj ľutovala.
Bodaj by si to urobil, odvrkla. Aspoň by som našla niečo zaujímavé na mužovi, ktorý je pripravený bojovať. Ale ty si teraz pripravený skôr bafkať fajku a sedieť v papučiach.
Čože? zrazu celý očervenel. Čo si to povedala?
Zopakovala to. Si pripravený skôr bafkať fajku s papučami na nohách. Julii sa zdalo zvláštne, že práve toto ho zo všetkého najväčšmi rozzúrilo, ale jeho odpoveď jej to objasnila.
To nie, vyprskol. Kašlem na fajku aj na papuče. Ale povedala si, že by si našla niečo zaujímavé na mužovi, ktorý je pripravený bojovať. Takže už pre teba nie som zaujímavý?
Julia si uvedomila, že to pôvodne nemienila povedať – akosi jej to vykĺzlo z úst –, ale keď už to vyslovila, vedela, že presne to mala na mysli. A tak prikývla.
Môžeš si myslieť, že som nudný, vyhlásil Brian, a neinšpiratívny či čo si si prečítala na Facebooku, čo vlastne máš hľadať, s tým sa viem zmieriť. Ale nemôžem prijať tvoje tvrdenie, že na mne nie je nič, čo by si zaslúžilo tvoj záujem. Nie rešpekt a, božeuchovaj, tvoju lásku, ale tvoj záujem. Ak je to naozaj tak, medzi nami je naozaj koniec.
A ona súhlasila. Povedala mu, že to sformuloval naozaj správne. A že situácii rozumie.
Odvtedy spolu ledva prehovorili. Brian spával v hosťovskej izbe, ona v manželskej spálni. Keď sa im zopár ráz stalo, že sa nevyhli rozhovoru, nediskutovali o budúcnosti, až kým mu asi pred desiatimi dňami nepovedala, že sa rozhodla. Chce sa rozviesť.
To si želala aj Carol Prowsová a aj to dostane. Problém bol v tom, že chcela, aby jej manželovi dovolili starať sa o ich deväťročného syna len pod dohľadom. Absurdná, zlomyseľná požiadavka, to jej nikdy neschvália.
Jordi Prowse len pokrútil hlavou, keď mu to Julia oznámila, a teraz sa smial.
„Zabudnite na to,“ vyhlásil. Vlasy mal na sluchách prešedivené, správal sa uvoľnene, prívetivo. „To je jednoducho nemysliteľné. Neopodstatnené.“
Nastala dlhá chvíľa ticha. Carol Prowsová pozrela na Juliu. „Moja právnička si to nemyslí.“
Presne to si jej právnička myslela, ale Carol Prowsová nechcela, aby to povedala. Julia znova pozrela na hodiny. O desať minút tri. Potrebovala to zabaliť.
„Vzhľadom na vek dievčat, s ktorými ste mali pomer, myslím, že je opodstatnené, aby sme tvrdili, že nie ste spôsobilý starať sa o dieťa,“ odvetila. „Z morálnych dôvodov.“
Jeho právnička, stará Juliina priateľka Marcie Lyonová, len pokrútila hlavou. „To ti neprejde,“ povedala. „A ty to vieš.“
Jordi sa uškrnul. „Cítiš sa ponížená,“ poznamenal. „Preto sa oháňaš prázdnymi vyhrážkami.“
Carol Prowsová stuhla na stoličke. Julia také čosi už zažila, vedelo to byť nepekné. Ale tak už to pri bitke o zverenie do opatery býva. Obe strany mali úmysel priateľsky sa dohodnúť, ale nakoniec sa to skončilo bitkou o deti a z ich vzťahu nezostalo nič. Ale už sa nevedela dočkať, ako sa toto skončí. Znova pozrela na hodiny. „Myslím,“ ozvala sa, „že nadnes sme dosiahli, čo sa dalo. Navrhujem, aby sme sa o pár dní stretli s pani Lyonovou a prípad prediskutovali.“
Jordi Prowse pokrčil plecami. „Jasné,“ súhlasil. „Môžete sa stretnúť a diskutovať, aký hlúpy je jej návrh,“ kývol hlavou na manželku.
Julia sa usmiala. „Určite spolu prediskutujeme veľa záležitostí. Môžeme považovať toto stretnutie za skončené?“
Musí čím skôr vypadnúť z miestnosti. Zmierila sa s tým, že nestihne prísť načas, aby mohli ísť po šteniatko – do školy to trvalo dvadsaťpäť minút a ďalšiu polhodinu do domu tej ženy –, ale teraz mala dôležitejšiu povinnosť. Musí zavolať do školy a oznámiť im, že bude meškať, aby Annu zdržali vnútri. Vstala a uvedomovala si, že súri tých troch ľudí z miestnosti. Marcie Lyonová na ňu pri odchode vrhla zvláštny pohľad, Jordi nepozrel ani na Juliu, ani na jej klientku.
Carol Prowsová pokrútila hlavou. „Čo si o tom myslíte?“ vzdychla. „Nie je hrozne arogantný?“
Julia videla, že jej klientka je pripravená porozprávať sa o prípade, a za normálnych okolností by jej prejavila sympatie, po ktorých túžila, ale teraz to jednoducho neprichádzalo do úvahy. Len súhlasne prikývla. „Mrzí ma to,“ zamrmlala. „Musím ísť vyzdvihnúť dcéru zo školy.“
Bože, znelo to naozaj chabo. V tom bol problém. Čakalo sa od nej, že bude profesionálka sústredená na svoju kariéru, čo znamená, že by mala byť kedykoľvek pripravená priskočiť na zavolanie svojich klientov, ale aj vzorná matka, čo znamená, že by mala byť pripravená prísť na zavolanie svojej dcéry. Nemožno byť jedno i druhé, ale to ešte neznamená, že sa to od nej neočakáva.
Na chodbe vybrala z kabelky mobil a stisla tlačidlo.
Nič, čierny displej, vybitá batéria.
Ticho zanadávala. Zalovila v kabelke po nabíjačke. Nevzala ju so sebou – samozrejme. Mohla zájsť do svojej kancelárie a zavolať odtiaľ, ale kanceláriu mala na opačnom konci budovy. Nie – najrýchlejšie bude, ak pôjde do auta a nabije mobil tam.
Náhlila sa po chodbe. Hoci nepochybovala, že všetko bude v poriadku, nepáčilo sa jej, že po dcéru príde neskoro.
Milan Buno, literárny publicista
