BRATISLAVA 14. decembra 2016 (DJ/PR) – Mária Dopjerová Danthine žije a pracuje už osemnásť rokov vo Francúzsku. Krajinu galského kohúta pozná ako svoju dlaň a keďže stále udržiava úzky vzťah so Slovenskom, môže sa pozrieť na túto krajinu inými očami.
Pred pár rokmi zaujala knižkou Paríž môj druhý domov a teraz nám opäť približuje mesto zamilovaných z rôznych pohľadov. Prijmite aj vy pozvanie a vychutnajte si jej Parížske momenty.
Krátke prózy sú literárnym spracovaním jej života na dvoch stoličkách – francúzskej a slovenskej.
Niektoré sú zábavné, iné zas vážne, no každá z nich približuje slovenskému čitateľovi Paríž a zároveň mu ukazuje, čo on ako Slovák môže Parížu či svetu priniesť.
Mária približuje Paríž cez krátke postrehy a už názvy kapitol vo vás vzbudzujú chuť vybrať sa do mesta na Seine a splynúť s jeho čarom. Chutný hriech. Parížske bozky. Máj je ako syr Gruyère. Koník v káve.
Mária Dopjerová Danthine približuje históriu, ale i súčasnosť Paríža. Jeho zákutia, bežný pracovný deň, jeho chute i vône. Zavedie vás do nemocnice, povodí po obchodoch. Navštívite školu, trhy, aj kankán…
Začítajte sa do novinky Parížske momenty:
Umelci zo štvrte Montparnasse
Cestou do kina Gaumont Parnasse na rue d´Odessa nás útroby metra vypľuli na zastávke Edgar Quinet pod obrovskou čiernou budovou Tour Montparnasse, ktorá podľa názoru mnohých špatí celý Paríž. Ja ju mám v podstate aj rada, pretože vďaka nej ešte väčšmi vynikne všetko to, čo je na štvrti Montparnasse pekné.
Kaviarne s terasami, ľudia pri káve, jablkovom koláči tarte Tatin, pive vo veľkom pohári na stopke, mätovej limonáde či broskyňovom džúse hľadia na pokojný boulevard Edgar Quinet, ktorý sa niekoľko predpoludní v týždni mení na rušné trhovisko so zeleninou, ovocím, rybami, syrmi a mäsom a v nedeľné popoludnia podstupuje úplne inú metamorfózu návratom do svojej umeleckej minulosti. Ruch a vrava, vône a farby, rozmanité tvary zeleniny a ovocia sa v nedeľu poobede premenia na vône farieb, plátna, rozhovory umelcov a okoloidúcich s umelcami, popíjanie vína pri debatách o obrazoch, sochách, gravúrach, fotografiách, maľovanom hodvábe. Umelci sa na vás usmievajú, aj keď si nič nekúpite, sú vďační, keď spomalíte a zadívate sa na ich obraz, keď im poviete, že obraz sa vám páči, rozhovoria sa o technike, štýle, o tom, ako farby na hliníkovom podklade priťahujú svetlo. Priťahujú svetlo aj pohľad, od sýkorky belasej s fialovým orgovánom v lúčoch septembrového slnka neviem odtrhnúť oči. Dlho stojíme pred maľbami vtákov na hliníku a papyruse, vo vrecku máme lístky do kina, musíme sa odlepiť, pohnúť, neviem sa rozhodnúť, váham, či kúpiť, alebo nekúpiť. Maliarke poviem, že po kine sa vrátime. „To nehorí,“ povie nám Nadine Lenzotti. „Neponáhľajte sa, ani ja nemám naponáhlo, budem tu aj do siedmej večer, pokojne choďte do kina, vychutnajte film a potom sa rozhodnete.“
Po kine sme zasa pri nej a pri jej maľbách na hliníkových platniach. Najprv rozmýšľam, či niečo kúpim, o chvíľu hútam, ktorý kúpim, o ďalšiu chvíľu, či kúpim jeden, alebo dva. Maliarka pochopí, čo so vo mne odohráva, povie, keď zoberiete oba, dám vám ich o dvanásť eur lacnejšie. Berieme aj väčší so sýkorkou belasou a orgovánom, aj menší so sýkorkou a červenými bobuľami, balí nám ich do plátennej tašky s nápisom Kreatívny trh na Montparnasse.
Marché de la Création je galéria pod holým nebom, pod parížskou oblohou, s radmi stánkov oproti sebe, s dielami, ktoré autori v lete chránia pred priamym slnkom, v zime pred mrazom, umelci sa v chladnom počasí babušia do vlnených kabátov a hrubých šálov, v lete vytvárajú na trhu atmosféru posedenia pri aperitíve a umení.
Maliar Peter Eichner už dvadsať rokov kreslí na použité lístky z metra. Z hnedej magnetickej čiary v strede môže byť kmeň stromu, chvost mačky či tisícka iných nápaditých kreácií. Podáva lístok mojej dcére, skús aj ty doma niečo nakresliť, uvidíš, že to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeho umelecké dielko stojí tridsať eur, všednému dvojeurovému lístku, preštiknutému turniketmi metra, pridáva hodnotu umelec z Montparnassu.
Iný maliar spí na stoličke pod hrubou dekou, jeho kamarát popíja víno, skupina po poľsky hovoriacich umelcov debatuje pri víne, japonskej maliarky som sa dotkla, keď som na jej obrazy povedala, že by sa veľmi hodili do detskej izby. Ona mi odvetila, že aj do obývačky.
S fotografom Didierom Hougetom sa rozprávame o jeho fotografii Baletka z Essonne, ktorú mu kradnú rôzne internetové stránky a predávajú ju bez uvedenia jeho autorstva.
Pri japonskej maliarke sa zhromaždí zástup ľudí so smartfónmi nastavenými dohora, všetci fotia to isté miesto o niekoľko metrov vyššie. Maliarka sa teší, že je pri nej toľko ľudstva, a zároveň je v rozpakoch, že nie kvôli jej obrazom, ale veľkému ďatľovi, ostošesť ďobajúcemu do dutiny stromu. Triesky lietajú na všetky strany, červená čiapočka navrchu vtáčej hlavy sa mihá v slnku pod čiernym mrakodrapom Tour Montparnasse, ladiacim s ďatľovým čiernym perím.
Pod škaredou čiernou budovou na boulevard Edgar Quinet v nedeľu kraľujú bábiky z papiera, kamenné kone a drevené sošky, obrázky kreslené na použitých lístkoch metra, japonské obrazy do obývačky, čiernobiela fotografia baletky s drdolom. Montparnasse aj v súčasnosti zostáva štvrťou umelcov.
