Politológ Eduard Chmelár reaguje na aktuálnu politickú situáciu: Nenechať sa zaskočiť vývojom
Jedným z dôsledkov extrémne vyhrotenej polarizácie spoločnosti je nemožnosť viesť racionálny vzájomne obohacujúci dialóg založený na faktoch a výmene argumentov. Akýkoľvek názor, ktorý sa vymyká všeobecne akceptovaným dogmám je sprevádzaný stupňujúcou sa hystériou a škandalizovaním. Ale spoločnosť, v ktorej nemôžete viesť slobodnú diskusiu, nielenže nie je demokratická, ale predovšetkým sa nemôže rozvíjať a posúvať vpred.
Podpredseda NR SR Tibor Gašpar si v reakcii na nezmyselný návrh SaS ukotviť členstvo v EÚ a NATO do ústavy dovolil úvahu, ktorá bola vecne legitímna, ale v tomto vypätom období politicky trochu nešťastná, lebo priliala olej do ohňa a nahrala na smeč hysterickým opozičným protestom, ktoré sa snažia verejnosti nahovoriť vyslovene hlúpu a neopodstatnenú predstavu, že táto vláda „unáša Slovensko z Európy“.
Tibor Gašpar konkrétne povedal, že hoci „Smer nemá v tejto chvíli za prioritu a za cieľ vystúpiť z EÚ alebo z NATO, obidve tieto združenia sa vyvíjajú v čase, menia niektoré základné otázky alebo princípy fungovania, ktoré boli v čase, keď sme do nich vstupovali, a preto tu musia ostať otvorené dvere pre situáciu, že by sme eventuálne uvažovali aj o tak krajnom riešení, ako je vystúpenie z EÚ.“ Dodal, že vystúpenie z NATO si vie predstaviť len za predpokladu, že by sa Severoatlantická aliancia zmenila na útočnú organizáciu.
Bleskovo tým vyvolal búrku vyhlásení od umiernených až po skutočne paranoidné. Ako prvý sa ozval prezident republiky Peter Pellegrini, ktorý bez ďalšieho komentára uverejnil na sociálnej sieti časť z memoranda o zahraničnej politike, v ktorom sa traja najvyšší ústavní činitelia zaväzujú k „nespochybniteľnému členstvu“ v EÚ a NATO.
Okrem účelovo emotívnych reakcií opozície, ktoré je zbytočné na tomto mieste spomínať, ma prekvapilo stanovisko strany Hlas-SD, ktoré považujem zo všetkých za najtvrdšie. Píše sa v ňom, že strana Hlas „odmieta akúkoľvek diskusiu o možnom vystúpení Slovenska z EÚ alebo NATO“. To je však veľmi nešťastná reakcia z niekoľkých príčin.
Po prvé, diskusia o udržateľnosti EÚ a NATO už v západnom svete dávno prebieha, aj keď do našich znormalizovaných médií ešte nedoľahla. Koncom októbra 2017 nemecký týždenník Spiegel uverejnil dokument, z ktorého vyplýva, že spolkové ministerstvo obrany vypracovalo 120-stranovú analýzu nazvanú Strategické perspektívy 2040, v ktorej pripravuje verejnosť na najhorší scenár rozpadu Európskej únie, ktorý môže nastať buď v dôsledku konfliktu medzi východom a západom alebo pod tlakom vnútorných protirečení. Stratégovia Bundeswehru sú podľa tohto dokumentu presvedčení, že kolaps EÚ je reálny. Nie je to želateľný scenár, ale Merkelovej vláda tým chcela demonštrovať, že je pripravená na všetky alternatívy možného vývoja.
Takto reagujú predvídaví štátnici, ktorí si uvedomujú, že dlhodobá perspektíva Európskej únie už nie je istá, že Spojené štáty už nie sú ani spoľahlivým spojencom, ani stabilnou demokraciou, že budúcnosť svetového poriadku treba vytvárať, a nie nechať sa ňou unášať. Teda pravý opak toho, čo sme vždy robili na Slovensku.
Tu sa akákoľvek predvídavosť vždy trestala verejnou „popravou“ a dehonestáciou jej nositeľa, akoby v nás pretrvávali prvky totalitárneho myslenia. Sme naučení, že politické dogmy sú nemenne dané a akékoľvek zapochybovanie o nich znamená nie vypočuť si námietky a argumenty, ale vystaviť ich autora na pranier.
Dobrým príkladom je rozdelenie česko-slovenskej federácie. Kým slovenskí politici verklíkovali do omrzenia, že chceme zostať súčasťou ČSFR a nevedeli si predstaviť žiadnu inú alternatívu, česká vláda mala tajné zasadnutie, na ktorom sa na rozpad spoločného štátu dobre pripravila – zatiaľčo nás zastihli nadchádzajúce udalosti nepripravených, boli sme postavení pred hotovú vec a museli sme narýchlo improvizovať.
Bývalý zbrojný inšpektor OSN Scott Ritter (prominentný kritik vojny v Iraku a zahraničnej politiky USA) vydal dokonca v roku 2020 knihu Koniec NATO, v ktorej predpovedá rozpad tejto organizácie.
Ak chce Slovensko prežiť, nesmie reagovať na každý závan nekonvenčného myslenia hystericky. Som si istý, že v Smere nikto nepomýšľa na vystúpenie z EÚ a NATO. Ale to neznamená, že sa budeme správať ako fanatici, ktorí sú dobrovoľne pripútaní o nohu ťažkou železnou guľou a nechajú sa ňou strhnúť do priepasti bez ohľadu na vývoj vo svete.
Stanoviská politických strán, ktoré používajú členstvo v EÚ a NATO ako obušok a vyjadrujú sa o ňom zaslepene v štýle smutne slávneho výroku bývalého poslanca za SaS Petra Osuského „So Spojenými štátmi na veky“, absolútne nezohľadňujú dynamiku súčasného vývoja. Snahu opozície o ukotvenie členstva v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii do Ústavy SR považujem za antidemokratickú, pretože oberá občanov o právo vyjadriť sa k tejto veci.
Inými slovami, keď nás doslova dokopali do EÚ tesným výsledkom v referende (podľa mňa sfalšovaným), musí existovať aspoň teoretická možnosť na vystúpenie z tejto organizácie. Ešte viac to platí o členstve v NATO, kde sa občanov nikto nič nepýtal a snaha o referendum bola zmarená.
Tibor Gašpar sa mýli v jednej veci: keď predpokladá v súlade so zaužívaným klišé, že NATO je zatiaľ obranná, nie útočná organizácia. Tento mýtus padol v roku 1999, keď NATO v príkrom rozpore s medzinárodným právom zaútočilo na Juhosláviu. A nešlo len o ojedinelý precedens.
V apríli 1999 schválila Severoatlantická aliancia na summite vo Washingtone novú doktrínu platnú dodnes, podľa ktorej si osobuje právo zaútočiť tam, kde to uzná za vhodné, za podmienok, ktoré uzná za vhodné a zbraňami, akými uzná za vhodné. Tento princíp neurčitosti je považovaný za základnú vojenskú stratégiu NATO. Videli sme to potom aj v Afganistane a Líbyi, ktoré neboli výlučne obrannými vojnami a viedli ku katastrofálnym dôsledkom.
V týchto časoch treba byť pripravený naozaj aj na tie najmenej pravdepodobné scenáre, vrátane oživenia vízie z deväťdesiatych rokov o vytvorení pásma neutrálnych štátov od Švajčiarska cez Rakúsko a Slovensko až po Ukrajinu.
Do inaugurácie Donalda Trumpa zostávajú dva dni. Môžeme očakávať naozaj novú éru, ktorá zmení úplne všetko. Tragikomédia Progresívneho Slovenska a ostatných opozičných strán spočíva v tom, že stále nepochopili, že k tejto politike má bližšie Smer, nie oni, hoci ho falošne vyhlasujú za izolovaný.
Ak sa potvrdí informácia premiéra Fica, že na včerajšom stretnutí sľubovali Volodymyrovi Zelenskému, ktorý je už teraz politickou mŕtvolou, členstvo Ukrajiny v NATO a prítomnosť slovenských vojakov na Ukrajine, na čo nemajú nijaký mandát, bude to len ďalší dôkaz, že táto piata kolóna nezastáva záujmy Slovenskej republiky, ale presadzuje zahraničné záujmy.
Šimečka s Korčokom na stretnutí, ktoré im vybavila Valáškova manželka Jana Kobzová (bývalá poradkyňa Zuzany Čaputovej, kedysi veľmi aktívna na Ukrajine) nedosiahli vôbec nič. Bola to len lacná, trápna až ponižujúca PR akcia, na ktorej vyjadrili lojalitu ukrajinskému, nie slovenskému prezidentovi. Šimečkove slová, že otvorili dvere, ktoré Robert Fico zabuchol, sú prázdnou propagandou. Rovnako ako vyslovená lož zo včerajších hlavných správ verejnoprávnej televízie, že Zelenskyj pozval Fica na rokovanie, ale ten to odmietol. Slovenský premiér žiadne rokovanie neodmietol. A už vôbec nepotrebuje Šimečku na otváranie dverí.
Naopak, Zelenskyj dvakrát odmietol rokovania v Bruseli, odmietol pozvanie Roberta Fica do Košíc, a ten trpezlivo navrhol ďalší termín v Davose, lebo ten buranský štek na sociálnej sieti nebol žiadnym pozvaním. Je preto hanebné, že opozícia takýmto spôsobom podrýva postavenie Slovenskej republiky a poklonkuje sa arogantnému susedovi, ktorý doteraz odmietal všetky ponuky na dohodu.
Ešte raz: opozícia neprejavuje porozumenie pre štátne záujmy Slovenskej republiky. Na to, aby sme obnovili zhodu, musíme viac diskutovať: so vzájomným rešpektom, vecne a racionálne.
Ale v tejto vybičovanej atmosfére na to vôľu nevidím.
Zdroj: FB Eduard Chmelár https://www.facebook.com/share/p/18cGQU7c6E/
