Prekladateľ a novinár Michal Zoldy prichádza s ďalším nedeľným zamyslením (216): Odmietam glorifikovanie sučasných študentov a nekritický obdiv spoločnosti k nim
Tento týždeň sa niesol v znamení znepokojivých správ o počínaní troch študentov, príslušníkov mladej generácie, čiže takzvanej „budúcnosti nášho národa“.
Jedného, ktorý odmietol podať ruku prezidentovi, druhého – jeho brata, ktorého polícia naháňala autom zdrogovaného cez tri mestá na Záhorí – a tretieho, ktorý vzal nôž a zabil bezbrannú učiteľku a spolužiačku priamo v priestoroch školy.
Rázne odmietam prispôsobovať sa súčasnej generácii študentov, rešpektovať jej právo na akékoľvek správanie a konanie, vrátane hodnotového rebríčka značnej časti pubertiakov a adolescentov, ich myslenia a neprimeraného presadzovania svojich názorov v postoji a komunikácii s dospelými, či dokonca akéhosi nepísaného práva na bezhranične zhovievavé a submisívne zaobchádzanie dospelých s nimi. Hovorím to ako človek, ktorý má pedagogické vzdelanie a pozitívny postoj k mladosti ako takej.
Aby bolo hneď na začiatku jasné. Toto nie je slávna generácia obetavej, vzdelanej, nesmierne pracovitej a skromnej štúrovskej mládeže z bratislavského Lýcea devätnásteho storočia, ani generácia mladých o sto rokov neskôr, ktorá pomáhala partizánom v SNP a po druhej svetovej vojne stavala nezištne, s obrovským elánom a nadšením priehrady na Váhu a trať mládeže v Banskej Štiavnici.
Toto je generácia, o ktorej bohužiaľ viem priamo zo situácie na stredných školách, ako tam mnohí študenti, ak nie dokonca všetci, drogujú a neraz aj šikanujú s použitím fyzického násilia jeden druhého tak, ako sa to napríklad dialo pred pár rokmi v Miloslavove. To bol iba vrchol ľadovca.
Hovorím to zároveň ako človek, ktorý donedávna, kým neprišiel kovid, chodil na besedy so žiakmi ôsmeho a deviateho ročníka základných škôl na nepolitické témy a v minulosti sa ako vysokoškolák venoval deťom ako pioniersky vedúci a turistický nadšenec s gitarou, obklopený zverenými deťmi.
Hovorím to zároveň aj ako človek, ktorý sa plne obetoval 15-ročným študentom na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici (VG SNP) v rokoch 1976 a 1977, kedy som bol veliteľom a vychovávateľom triedy tridsiatich-piatich prvákov a venoval som im aj všetok svoj voľný čas. Päť študentov mi tam smútilo za rodičmi a plakalo po kútoch za mamou, preto som sa v čase môjho osobného voľna vykašľal na vychádzky a venoval som sa osobitne všetkým piatim chlapcom. Brával som ich ako ich kamarát do cukrárne, hral s nimi futbal a chodil s nimi na individuálne prechádzky po meste, aby som im pomohol prekonať clivotu za rodičmi a domovom.
Priznám sa, že som mal tak trochu aj obavu, aby si niektorý z nich niečo neurobil. Ako by som mohol spokojne sedieť niekde v krčme na pive, ak som vedel, že mi malí 15-roční študentíci, dokonca niektorí boli iba štrnásťroční z ôsmej triedy ZDŠ, plačú na izbe za rodičmi?
Nielen vysokoškolské pedagogické vzdelanie, ale aj obyčajný ľudský cit mi diktoval venovať sa plne svojim žiakom. Keď som ich išiel z izby do izby večer skontrolovať, či sú už v posteli, či majú poriadok a čakajú na večierku, chodil som k nim s gitarou….. Pekné spomienky na pekné časy.
Nech mi nikto nerozpráva, že som už starý a mládeži nerozumiem! Práve preto, že rozumiem a rozumiem všetkému veľmi dobre, dvíham ako senior varovný prst a hovorím, zastavme sa v tom nekonečnom tolerovaní akéhokoľvek správania a excesov revoltujúcich žiakov a študentov, lebo nám to celé spadne s rachotom na hlavu a vypomstí sa nám to tak, ako sa to názorne ukázalo tento týždeň.
Švédski psychológovia pred časom uskutočnili veľký celoplošný výskum mládeže a zistili, že vo Švédsku už deti rozhodujú v rodine prakticky o všetkom – kam sa pôjde v lete na dovolenku, čo sa bude robiť cez víkend, aké auto si rodina kúpi, čo sa bude variť a podobne. Obávam sa, že u nás je to už tak isto. Nerozhoduje rodič, ale dieťa…
Skončí to potom tak, že sa matka študenta obráti na trénera karate s prosbou o pomoc s výchovou, lebo jej syn sa k rodičom správa hrubo a agresívne… k rodičom s vysokoškolským vzdelaním a rešpektovaným povolaním. Neprekvapí preto, ak taký študent nepodá prezidentovi ruku a chorá polovica spoločnosti sa nad tým ani nepozastaví a dokonca ho chváli a ešte ho aj hecuje pokračovať v takom správaní ďalej.
Občas si my, komentátori z takzvanej alternatívy, kladieme otázku, či sme sa už ako spoločnosť náhodou komplet nezbláznili. Podľa mňa áno, veruže sme sa zbláznili. Nie som ministrom školstva a je mi ľúto, že ním nie je Juraj Draxler. Lenže ani to by už bohužiaľ nestačilo, lebo to už u nás s nekritickým napodobňovaním Ameriky zašlo priďaleko. Spoločnosť je v hlbokej kríze a najvypuklejšie sa to prejavuje na našej mládeži.
Napriek tomu prajem peknú zimnú nedeľu.
Poznámka redakcie: Komentár zverejňujeme v pôvodnom znení bez úprav.
