BRATISLAVA 23. mája 2018 (DJ/PR) – Očarujúci a precítený príbeh o nádeji, láske a oddanosti, ktorá zdolá všetky prekážky. Psia cesta je voľné pokračovanie príbehu verného psieho kamaráta z Cameronovho bestsellera Psia duša/Psie poslanie. Ten sa v roku 2017 dočkal aj filmového stvárnenia v réžii Lasseho Hallstrӧma. A úspech mala kniha aj film, pretože oslovili milióny ľudí na celom svete svojím nádherným, citlivým a láskavým príbehom o štvornohých chlpáčoch.
Kamoš, teraz už starý pes dožívajúci na Farme, nachádza po smrti svojho „chlapca“ Ethana nový zmysel života, keď zachraňuje život jeho malej vnučke Clarity. Po svojom skone a prevtelení do kríženky Molly oddane bdie nad dospievajúcou Clarity, ktorá čelí psychickému týraniu matky a bývalého priateľa s násilnými sklonmi.
Po Mollinej tragickej smrti Kamoš, tentoraz v tele temperamentného a nebojácneho kríženca yorkshira a čivavy Maxa, verne sprevádza mladú Clarity v najproblémovejšom období jej života.
Kamošova reinkarnačná púť vrcholí v tele bígla Tobyho, ktorý v kláštornom hospici v role terapeutického psa poskytuje útechu umierajúcim.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta herec Alfréd Swan:
„Hneď prvý týždeň, čo splnila kniha Psie poslanie kritériá na jej zaradenie, vyskočila na zoznamy bestsellerov a udržala sa na nich celých devätnásť týždňov!“ spomína si Bruce Cameron na svoj prvý hit.
„Na takéto zoznamy sa knihy nedostávajú cez úplatky, i keď sa už o to niekto dozaista pokúsil. Aby sa kniha stala bestsellerom, ľudia ju musia kupovať vo veľkom. V prípade knihy Psie poslanie sa nazbieral dostatočný počet ľudí, ktorí jej dali šancu – až napokon množstvo jej exemplárov predaných cez knižnú distribúciu dosiahlo úctyhodné rozmery.“
Preto napísal Cameron pokračovanie v podobe knihy Psia cesta. „Venujem ju všetkým ľuďom, ktorí sa všemožne snažia zachrániť zvieratá, čo sa cítia v tomto svete stratené, odchovať ich a pomáhať im,“ píše v úvode príbehu.
Začítajte sa do novinky Psia cesta:
Keď sme vošli do chladnej miestnosti a zdvihli ma na kovové lôžko, plieskal som oň chvostom a chvel sa od radosti. Tú veterinárku som mal veľmi rád. Volala sa doktorka Debová. Dotýkala sa ma nesmierne jemnými rukami. Prsty jej voňali hlavne od mydla, ale ja som na jej rukávoch vždy zachytil aj pach iných mačiek a psov. Dovolil som jej prehmatať mi boľavú nohu. Vôbec to nebolelo. Keď to odo mňa chcela doktorka Debová, postavil som sa a potom som trpezlivo ležal v malej miestnosti s Hannah. Veterinárka vošla dnu a prisadla si k Hannah na taburetku. „Nemám pre vás dobré správy,“ ozvala sa doktorka Debová.
„Och,“ zareagovala na jej slová Hannah. Pocítil som, ako ju náhle zaplavil smútok, a vzhliadol som k nej so sympatiou. Nikdy predtým nebola u doktorky Debovej smutná, a tak som si nebol istý, čo sa deje.
„Mohli by sme mu tú nohu amputovať, ale takýmto veľkým psom sa bez zadnej nohy zvyčajne nevodí dobre. A nie je nijaká záruka, že rakovina už nemetastázovala – možno by sme mu len znepríjemnili ten krátky čas, čo mu ešte zostáva. Keby to bolo len na mne, podávala by som mu v tomto štádiu lieky na utlmenie bolesti. Už má jedenásť, však?“
„Je z útulku, takže to nevieme naisto. Ale áno, zhruba toľko,“ odvetila Hannah. „Má to už dlho?“
„Viete, hovorí sa, že labradory sa dožívajú v priemere dvanásť a pol roka, ale mala som už prípady, keď sa dožili oveľa dlhšie. Nechcem tým naznačiť, že už má život na krajíčku. Navyše sa stáva, že u starších psov nádory rastú oveľa pomalšie. To je ďalší faktor na zváženie, ak by sme uvažovali o amputácii.“
„Kamoš bol vždy veľmi aktívny. Neviem si vôbec predstaviť, že by prišiel o jednu nohu,“ povedala Hannah.
Pri zvuku môjho mena som pokrútil chvostom.
„Si taký dobrý pes, Kamoš,“ zamrmlala doktorka Debová. Zavrel som oči a oprel sa o ňu, keď ma škrabkala za ušami. „Dajme mu hneď teraz niečo proti bolesti. Prah bolesti u labradorov je posunutý, znášajú ju naozaj dobre.“
Po príchode domov som dostal zvlášť štedrú nádielku mäsa a syra. Potom som pocítil ospalosť, tak som zaliezol na obvyklé miesto v obývačke a prepadol hlbokému spánku.
V to leto som sa cítil lepšie, keď som mal zadnú nohu zdvihnutú zo zeme a pri pohybe prenášal váhu na ostatné tri, a tak som to aj robil. Najlepšie som sa cítil v rybníku. Voda ma príjemne chladila a nadľahčovala. Vrátila sa odcestovaná Rachel. Boli s ňou aj všetky jej deti a občas sa zastavili aj Cindine deti. Všetci ma štedro zahrňovali pozornosťou, ako keby som bol šteňaťom. Veľmi rád som ležal na zemi, keď mi dve malé Cindine dcérky viazali stužky do kožucha, malými rúčkami ma pri tom chlácholivo hladili. Neskôr som tie stužky zožral.
Hannah mi dávala kopu špeciálnych dobrôt. Veľa som podriemkaval. Vedel som, že starnem, lebo som často mával stuhnuté svaly a zrak mi neslúžil ako kedysi. Bol som však veľmi šťastný. Zbožňoval som vôňu zošúvereného lístia padajúceho na zem a suchú vôňu Hannahiných kvetov, keď skrehli na stonkách.
„Kamoš opäť naháňa zajkov,“ začul som raz počas spánku Hannah. Zobudil som sa na zvuk svojho mena. Bol som dezorientovaný a chvíľu mi trvalo, kým som si spomenul, kde som. Prisnil sa mi živý sen o tom, ako Clarity padla z doku, ale v tom sne som nebol zlým psom. Bol tam Ethan, stál po kolená vo vode. „Pašák,“ povedal mi a ja som cítil, že je rád, že som bdel nad Clarity. Keď sa vráti na Farmu, opäť ju budem varovať. Tak by to predsa odo mňa chcel Ethan.
Ethanov pach sa z Farmy pomaly vytrácal, ale ja som ešte vždy na niektorých miestach cítil jeho prítomnosť. Občas som zašiel do jeho spálne. Len som tam tak stál a zdalo sa mi, že je tam – spí alebo sedí vo svojom kresle a pozoruje ma. Z tohto pocitu som čerpal útechu. A začas sa mi vybavilo, ako na mňa volá Clarity: „Kamo.“ Hoci som vedel, že jej matka Gloria sa o ňu zrejme dobre stará, vždy som pri pomyslení na Clarity pocítil trochu úzkosť. Dúfal som, že sa čoskoro vráti na Farmu, aby som sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že je v poriadku.
Zavládlo studené počasie a ja som chodil von čoraz menej. Keď som sa potreboval vyprázdniť, vybral som si najbližší strom a vybavil som si to tam. Kvočal som, lebo som už nedokázal riadne zdvihnúť nohu. Hannah ma sprevádzala v každom počasí.
Sneh v tú zimu bol paráda. Nadľahčoval ma rovnako ako voda a pocitovo bol ešte chladivejší a príjemnejší. Často som sa doň postavil a zatvoril oči. Bolo mi tak fajn, že by som tam rovno zaspal.
Pachuť v ústach sa nestrácala, i keď niekedy bola silná a inokedy som na ňu úplne zabudol. Bolesť v nohe bola rovnaká, hoci niektoré dni som precitol z driemot na ostrú, bodavú bolesť, čo mi vyrazila dych.
Jeden deň som vstal a hľadel von oknom na topiaci sa sneh, no vôbec som nemal chuť ísť von hrať sa, hoci predtým som miloval, keď z vlhkej, blatistej zeme začala vykúkať nová trávička. Hannah ma pozorovala. „Okej, Kamoš. Okej,“ povedala.
V ten deň ma prišli pozrieť všetky deti. Maznali sa so mnou a prihovárali sa mi. Ležal som na podlahe a stenal od rozkoše zo všetkej tej pozornosti a toľkých malých rúčok na mojom tele, čo ma hladili a maznali sa so mnou. Niektoré z detí boli smutné, iné zasa pôsobili unudene, no všetky tak či tak sedeli so mnou na podlahe, až kým sa nemuseli poberať.
„Si dobrý psík, Kamoš.“
„Budeš mi veľmi chýbať, Kamoš.“
„Veľmi ťa ľúbim, Kamoš.“
Vždy, keď som začul svoje meno, zakýval som chvostom.
Tú noc som nespal v posteli pri Hannah. Bolo totiž super zostať ležať na svojom miestočku na podlahe a spomínať na všetky tie detské dotyky.
Nasledujúce ráno som sa zobudil presne vtedy, keď sa na oblohe objavili zore. Horko-ťažko som sa postavil na nohy a dokrivkal k Hannahinej posteli. Zobudila sa, keď som zdvihol hlavu a s ťažkým povzdychom ju pritisol k nej na paplón. Prerývane som dýchal.
Mal som prudké bolesti v bruchu a hrdle a noha sa mi chvela od tupej bolesti.
Nevedel som síce, či to pochopí, ale vytrvalo som jej hľadel do očí a snažil som sa jej dať najavo, čo od nej potrebujem. Vedel som, že táto skvelá žena, Ethanova družka, ktorá nás oboch tak veľmi milovala, ma nesklame.
„Och, Kamoš. Hovoríš mi, že nastal tvoj čas,“ povedala smutne. „Dobre teda, Kamoš, dobre.“
Vonku som odkríval k stromu na potrebu. Potom som len stál a obzeral si Farmu vo svetle vychádzajúceho slnka, ktoré všetko navôkol sfarbilo do oranžova a zlata. Z odkvapov kvapkala voda. Šíril sa z nej číry chlad. Zem pod mojimi nohami bola vlhká. Onedlho z nej vypučia kvety a tráva. Tesne pod povrchom rozvoniavajúceho blata som zavetril novú zeleň. Bol taký nádherný deň!
Len tak-tak som sa dovliekol k autu, ale keď Hannah otvorila zadné dvere, odignoroval som ich a neohrabane som sa vytáčal do boku, až kým som ňufákom nemieril k predným dverám. Pousmiala sa, otvorila ich a nadvihla mi zadok, aby mi pomohla dnu.
Náležalo mi predsa predné sedadlo!
Sedel som a vyzeral von. Vo vzduchu sa vznášal prísľub teplejších vetríkov. V najhustejšom poraste ešte presvital sneh, ale na dvore, kde sme sa kedysi hrávali s Ethanom, kde sme sa spolu váľali a klbčili, sa sneh už stratil. Zdalo sa, že v tom okamihu počujem, ako mi Ethan hovorí, že som dobrý pes. Pri spomienke na jeho hlas som chvostom plesol o zem.
Cestou k doktorke Debovej sa ma Hannah často dotýkala. Keď sa mi prihovárala, zaplavil ma smútok, ktorý bolo cítiť z jej hlasu, a ja som lízal ruku, ktorá ma hladkala.
„Och, Kamoš,“ vyšlo z nej. Pokýval som chvostom.
„Vždy, keď na teba pozriem, spomeniem si na Ethana. Kamoš, si skvelý pes. Bol si mu spoločníkom, jeho osobným priateľom. Jeho psom. A priviedol si ma späť k nemu, Kamoš. Viem, že tomu nerozumieš, ale keď si sa zjavil na prahu mojich dverí, znova sme sa s Ethanom zblížili. Tvojou zásluhou. Bolo to… nijaký pes by neurobil viac pre svojich najdrahších, Kamoš.“
Obšťastňovalo ma, že počujem Hannah opakovať dokola Ethanovo meno.
„Si ten najlepší pes, Kamoš. Naozaj, skutočne dobrý pes. Dobrý psík.“ Kýval som chvostom nad tým, že som dobrý pes.
Keď sme dorazili k doktorke Debovej, zostal som sedieť, aj keď Hannah otvorila dvere na mojej strane. Vedel som, že je absolútne nemožné, aby som zoskočil, určite nie s takou nohou. Skrúšene som na ňu pozrel.
„Nuž čo, Kamoš. Počkaj teda tu.“
Hannah zatvorila dvere a odišla. O zopár minút vyšla k autu doktorka Debová s mužom, ktorého som jakživ nevidel. Mužove ruky bolo cítiť mačacinou a príjemným mäsovým pachom. Spolu s doktorkou Debovou ma odniesli do budovy. Všemožne som sa snažil zahnať bolesť, ktorá ma pri tom zaplavila, no vyrazilo mi to dych. Uložili ma na kovové lôžko. Priveľmi to bolelo, aby som kýval chvostom, a tak som len naň zložil hlavu a rozvalil sa tam. Jeho kovový povrch ma príjemne chladil.
„Si taký dobrý pes, dobrý psíček,“ šepkala mi Hannah.
Vedel som, že to už dlho nepotrvá. Upriamil som na ňu všetku pozornosť. Usmievala sa a plakala zároveň. Doktorka Debová ma hladkala. Cítil som, ako mi prstami nahmatala kožný záhyb na krku.
Pristihol som sa, ako myslím na maličkú Clarity. Dúfal som, že onedlho si nájde iného psa, čo na ňu dohliadne. Každý potrebuje psa, ale Clarity dvojnásobne.
Volal som sa Kamoš. Predtým Ellie a ešte predtým Bailey a ešte predtým Toby. Bol som dobrý pes, čo miloval svojho chlapca Ethana a staral sa o jeho deti. Ľúbil som jeho družku Hannah. Vedel som, že teraz sa už znova nenarodím, tak to má byť. Učinil som všetko, čo má pes na tomto svete vykonať.
Hannah ma naďalej zahŕňala láskou. Medzi prstami doktorky Debovej som pocítil jemné bodnutie. Bolesť v nohe takmer okamžite ustúpila. Zaplavil ma obrovský pokoj; fantastická, hrejivá, lahodiaca vlna, ktorá ma nadnášala ako voda v rybníku. Dotyk Hannahiných rúk sa postupne strácal, a keď ma odnášala voda preč, pociťoval som naozajstné šťastie.
(4)
Keď sa mi tieto obrazy začali rozplývať pred zakaleným zrakom, odrazu som sa na všetko rozpomenul. V jednom okamihu som bol novonarodeným šteňaťom s jediným cieľom či zmyslom existencie: dostať sa k maminmu mliečku, a v ďalšom som už bol Kamoš, stále ešte šteňa. Súbežne sa mi povybavovali všetky ostatné razy, keď som bol v minulých životoch šteňaťom.
Mama mala kučeravú, krátku a tmavú srsť. Aj ja som mal tmavé labky – prinajmenšom tú ich časť, na ktorú som dovidel čerstvo otvorenými očami – hebučkú srsť som však nemal ani trochu kučeravú. Všetci moji súrodenci boli rovnako tmavo sfarbení, hoci ako sme sa tam miesili, cítil som, že iba jeden z nich má rovnakú srsť ako ja. Ostatní boli totiž kučeraví ako naša mama.
Vedel som, že zrak sa mi čoskoro rozjasní. Pochyboval som však, že mi to nejako pomôže pochopiť, prečo som zasa šteňaťom. Vždy som skalopevne veril, že mám dôležité poslanie, kvôli ktorému sa neustále prevteľujem. Všetko, čo som sa kedy naučil, smerovalo k tomu, aby som pomáhal svojmu chlapcovi Ethanovi, a ja som vskutku stál po jeho boku a sprevádzal ho počas posledných rokov jeho života. A to som považoval za zmysel svojho života.
A čo teraz? To sa mám donekonečna prerodzovať? Môže mať vari pes viac ako jedno poslanie? Ako je to možné?
Všetky šteniatka spali spolu v jednej veľkej škatuli. Keď mi spevneli labky, pustil som sa skúmať okolie. Bolo to také vzrušujúce, ako len škatuľa môže byť. Občas som počul kohosi schádzať po schodoch a potom sa nad škatuľou skláňala rozmazaná postava, ktorá k nám prehovárala mužským či ženským hlasom. Podľa spôsobu, akým moja mama krútila chvostom, som vedel, že títo ľudia sa o ňu starajú a majú ju radi.
Zanedlho som aj uvidel, že sú to naozaj muž a žena, ako som predpokladal – presnejšie povedané, Muž a Žena.
Raz Muž priniesol priateľa, ktorý pri úsmeve ukazoval zuby. Hlavu nemal zarastenú, iba okolie úst.
„Sú také roztomilé,“ vyhlásil holohlavý muž so zarastenými ústami. „Šesť šteniatok, to je hodná kôpka trusu.“
„Vezmeš si jedno?“ zareagoval na to Muž.
Ustrnul som, keď som pocítil, ako po mne siahajú veľké ručiská a chytajú ma. Ani som sa nehol, keď ma ten muž so srsťou na ústach zdvihol a skúmavo si ma prezeral. Máličko ma totiž vyľakal.
„Toto jedno je iné ako ostatné,“ skonštatoval muž, ktorý ma držal. Dych mu bolo silno cítiť po masle a cukre, a tak som trochu olízal závan z jeho úst.
„Nie, táto sučka má bračeka, ktorý sa jej podobá. Neviem naisto, čo sa stalo – Bella a samec, čo ju nakryl, sú obaja čistokrvné pudle registrované v Americkom kynologickom zväze. Jedno ich šteňa však celkom určite nevyzerá ako pudel. Napadlo nám, že jedno popoludnie sme zabudli zavrieť zadné dvierka. Možno Bella vybehla von. Alebo nejaký iný samec sa dostal cez plot,“ vysvetľoval Muž.
„Počkať, je také niečo vôbec možné? Dvaja rôzni otcovia v tom istom vrhu?“
Milan Buno, literárny publicista
