Slovenská speváčka v rozhovore pre nás porozprávala o tom, ako začínala odznova, ale aj o splnených hudobných snoch a materstve.
Známou sa stala vďaka šou Slovensko hľadá SuperStar, no skutočný prelom pre ňu prišiel až s tretím albumom Nebotrasenie (2009), na ktorom sa po prvý raz prejavila nielen ako autorka hudby a textov, ale aj ako spoluproducentka.
Od roku 2005, keď si vyhrala SuperStar, si prešla dlhú cestu – z víťazky komerčnej súťaže sa stala rešpektovaná speváčka menšinového žánru. Nemáš niekedy pocit, že ti účasť v SuperStar viac ublížila ako pomohla?
Pred pár rokmi som taký pocit mala, ale teraz to už beriem tak, že je to škola, že je to vývoj a človek rastie tým, čo sa mu stavia do cesty. Na druhej strane ale absolútne nemôžem povedať, že mi ublížila, lebo v rámci muziky, ktorú robím, si neviem predstaviť, akú príležitosť by som mala odpromovať našu hudbu, keby ma ľudia nepoznali cez takú súťaž. Je jasné, že veľa ľudí bolo sklamaných, pretože som nesplnila ich očakávania ako popová speváčka, ale myslím, že sme si našli veľmi príjemné, stabilné a verné publikum a strašne sa teším, že to ide aj bez toho, aby sme nejako tlačili na pílu, a aj bez toho, aby nás hrávali rádiá.
Snažím sa to vysvetliť všetkým kamarátom, ktorí sú na tom veľmi dobre interpretačne aj autorsky, ale majú hroznú potrebu, aby boli hraní v rádiách. Oni ale vôbec neveria, že sa to dá aj bez toho, čo je mi strašne ľúto, lebo hovorím naozaj z vlastnej skúsenosti.
Pred pár rokmi sme odohrali aj koncerty, na ktoré prišlo desať alebo dvanásť ľudí. Ale to je normálna cesta – prirodzená cesta pre všetkých, ktorí to s muzikou myslia vážne. Jednoducho idú do toho klubu a hrajú aj pre desať ľudí. Napríklad, jeden z najlepších koncertov, ktoré sme odohrali ešte počas Piano Tour pred troma rokmi, bol v Žiline, kde bolo presne dvanásť ľudí. Bolo to tesne po vydaní Nebotrasenia a ľudia ešte vôbec nevedeli, čo od nás majú čakať, ale bol to jeden z najlepších koncertov, aké sme mali.
Aj keď ťa ľudia poznali, musela si teda začať znovu úplne od nuly a svoje miesto si vydobyť.
Strašne veľa ľudí má pocit, že sme rýchlokvasené hviezdy, ale my sme si tiež museli po SuperStar prejsť tým istým, ako všetci ostatní. Nie je to o tom, že po SuperStar nutne vypredáme haly – to sme vypredali ako celá skupinka ľudí na SuperTour, ale to bolo všetko. Potom už musel začať každý sám a vyšliapať si vlastnú cestičku.
Niektorých ľudí to vyslovene odradilo. Stretávali sme sa s tým, že keď sme chceli ísť na nejaký festival alebo do nejakého klubu, o ktorých sme si mysleli, že sa tam hodíme, nechceli nás. Dostávali sme odpovede: „Ste komerční, my tu nechceme nič komerčné!“ alebo „Ste zo SuperStar a my tu nechceme rýchlokvasené hviezdy!“. Bola som z toho naozaj zúfalá, lebo mi to prišlo ako boj s veternými mlynmi, pretože keby som nebola v SuperStar, skôr sa mi podarí sa tam dostať. Ale povedali sme si, že nebudeme nikoho presviedčať a dáme tomu čas. A fakt je ten, že teraz si nás práve tí usporiadatelia, ktorých sme pred troma rokmi prehovárali, volajú sami od seba a do tých klubov, v ktorých sme strašne túžili hrať a je to oveľa prirodzenejšie.
Podľa mňa je naozaj úplne normálne ísť hrať pre ľudí – najprv pre päť, potom pre desať, pre 15 a tak ďalej. Tak začínali úplne všetci a tak sme začínali aj my. Ale nie každému sa to chce – niekto považuje za strašný neúspech, keď na neho príde desať ľudí. No podľa mňa je super, že príde na koncert desať ľudí a ešte v dnešnej dobe a na menšinový žáner. Môžem naozaj všetkým odporučiť: „Choďte, hrajte a pomaličky to pôjde.“
Ako si spomenula, rádiá vaše piesne nehrávajú, ale rady vašich fanúšikov sa napriek tomu rozširujú. Keď sa niekomu zapáčite, odporučí vás ďalej a informácie o vás sa šíria ústnym podaním…
Myslím, že tak fungujú všetky kapely – začali tak aj obrovské kapely. Takáto cesta je úplne prirodzená a najzdravšia. Človek nemôže čakať, že keď niečo vyhral alebo sa niekde objavil, je to záruka na celý život. Neznamená to, že už nemusím nič robiť, dám ruky za hlavu a čakám, že mi budú pečené holuby padať do huby. Aj keď veľa ľudí si to takto predstavuje, čo je pre mňa zvláštne. Mám pocit, že ľudia chcú všetko strašne rýchlo – akoby zabúdali na ten prirodzený vývoj. My sami si teraz všetko aj úplne inak vážime…
Koniec októbra priniesol druhú sériu koncertov so skupinou Neřež, ako vznikla táto spolupráca?
Keď sme minulý rok hrali na Feste Dobré Bohunice v Jaslovských Bohuniciach, mali sme hrať každá formácia zvlášť, ale organizátor dostal nápad, či by sme si nechceli zahrať na nočnom stagei zopár pesničiek spolu. Bola som z toho nápadu nadšená, lebo na Nereze som vyrastala a mám strašne rada ich tvorbu a tvorbu Zuzany Navarovej. Súhlasila som s tým, že sa musí najprv opýtať pánov, či by aj oni chceli. Tak sme si dali takú päťminútovú skúšku u nich v aute a zistili sme, že je nám spolu pekne. Potom sme to skúsili ešte raz, keď mali koncert v Prešove. Prišli sme sa pozrieť na koncert ako diváci a oni si ma vytiahli z publika, že si spolu zaspievame. Tam sme sa rozhodli, že by sme mohli spolu vyskúšať šnúru – že je nám spolu na tom pódiu dobre a že nám to aj ladí, tak sa môj muž do toho obul a v apríli sme spravili prvé turné, ktoré dopadlo nad naše očakávania.
V apríli ste teda absolvovali deväť koncertov, ďalších sedem ste naplánovali na október, ale medzi ľuďmi je stále záujem o ďalšie. Neuvažujete o pokračovaní tejto spolupráce?
Určite by sme chceli. Už teraz máme nejaké dátumy na leto, kedy by sme mali spoločne zahrať na festivaloch v Česku. A snáď v apríli, prípadne až o rok v jeseni, by sme chceli urobiť ďalšie. Medzitým ale budeme určite spolu hrať na ďalších akciách.
Keďže by som ale mala v januári rodiť, všetko závisí od toho, či budem schopná v apríli spievať. Dúfam, že áno – dúfam, že už v marci, možno už koncom februára, ale to všetko závisí na bábätku. Uvidíme, ako to bude malý zvládať – všetko prispôsobíme jemu. Ak by bol v pohode a mohol by s nami trošku cestovať, asi by išla s nami mamka, aby nám pomohla a spravili by sme tú šnúru v apríli.
Čo napríklad nejaké spoločné piesne, kde by si už nespievala Zuzku Navarovú, ale bola by si sama za seba?
Nad tým sme ešte, musím pravdu povedať, veľmi neuvažovali. Chlapci chceli najprv natočiť živý koncert, čo sme skúsili pred mesiacom, ale ešte neviem ako to dopadlo, zatiaľ som nepočula výsledok.
Ale ja mám taký nápad, lebo sa mi veľmi páči, ako aranžujú pesničky, ako pristupujú k hudbe, ako pristupujú k prepletaniu rôznych žánrov. Napadlo mi to, ale ešte som ich s tým neoslovila.
Okrem Neřež si tento rok spolupracovala aj s Michalom Horáčkom, ktorý je textárskou legendou, a účinkovala si tiež v niekoľkých častiach relácie Legendy popu. Sú nejaké ďalšie domáce legendy, s ktorými by si chcela spolupracovať alebo si zaspievať ich piesne?
Keď hovoríme o tomto programe v telke, bola by som nadšená, keby vznikla časť Hapka – Horáček. Pre mňa sú títo dvaja páni autorsky asi najvyššie v rámci celého Česko – Slovenska. Je to pre mňa aj tvorba, ktorú si najviac vážim.
Preto je pre mňa splnením sna, že som mohla zhudobniť dva texty Michala Horáčka a to, že ich vzal do projektu Český kalendář. Je to pre mňa obrovská česť. Keď sme mu poslali tie pesničky, odpísal nám asi o dve hodinky. Pamätám si, že som si vtedy úplne roztrasená sadla k počítaču a neverila som, že sa nám naozaj ozval Michal Horáček, a dokonca pozitívne. Z tejto spolupráce sa veľmi veľmi teším, a naozaj, ak by STV spravila Legendy s touto dvojicou, bola by som nadšená, ak by som si mohla zaspievať nejakú ich pesničku.
Kto inicioval spoluprácu s Michalom Horáčkom? Prišiel impulz od vás alebo od neho?
Ja nezvyknem byť prvá, ktorá dá impulz alebo žiada o spoluprácu a teraz sa to stalo tak, že mi kamarátka poslala e-mail, že je príležitosť pre hudobníkov, ktorú zverejnil Michal Horáček… Urobil niekoľko balád, volá sa to Villonské balady, ktoré dal na internet a nechal ich voľne zhudobniť komukoľvek s tým, že niektoré z nich chcel vziať do projektu Český kalendář. My sme zhudobnili asi päť vecí, pričom on si vybral dve – Přes most bez punčoch a Štědrý večer.
Myslím, že je krásne, že to pán Horáček spravil, pretože dal možnosť mnohým autorom, ktorí inak nemali šancu ukázať sa. Myslím, že tak objavil veľa rôznych talentov. Niektoré tie balady majú pritom viacero zhudobnení. Napríklad Lucka Šoralová teraz vydáva album v spolupráci s Michalom Horáčkom a ten Štedrý večer, ktorý som urobila ja, má aj ona po svojom.
Tvoj tretí album Nebotrasenie vyšiel už pred viac ako troma rokmi, ako si na tom s prípravou ďalšieho autorského albumu?
Uvažujem nad tým už strašne, strašne dlho, ale možno až príliš špekulujem. Po tom turné s Nerezom som išla na týždeň do Paríža s tým, že idem za atmosférou a budem písať. Napísala som jednu pesničku, ktorú asi aj tak nepoužijem.
Mám už popísané texty, aj melodické linky. Teraz ale ide o koncepciu toho albumu – čo vlastne od toho chcem. Predstavujem si rôzne veci, ktoré spolu nemusia úplne súvisieť. Je pravda, že sa vždy pohybujem v žánroch, ktoré sú podobné ako Nebotrasenie, ale stálem rozmýšľam „Chcem tam viac gitary?“ a „Chcem to viac akustické alebo sa chcem pohrať so zvukmi?“ a tak ďalej. Cítim sa nepripravená a pritom už je naozaj čas.
Na koncertoch už hrávame jednu úplne novú pesničku, ale naozaj nechcem tlačiť na pílu, lebo mám pocit, že to potom nevychádza. Ak by som mala robiť ďalšie štyri pesničky len, aby sme mali kompletný album, ak by som to mala urobiť nasilu, bola by som v kŕči. Zopár pesničiek už ale je nastrelených a začíname si ich pomaly obohrávať. Pre mňa je najlepšie, keď sa pesničky najprv obohrajú na koncertoch, lebo si k nim nájdem vzťah aj spôsob ich interpretácie.
Navyše, teraz, keď čakáme bábätko, nepíšem. Ľudia sa ma tiež pýtajú, či nechcem urobiť detské cédečko, ale pravdupovediac, nechce sa mi do toho ísť. Posledný album, ktorý sme vydali, boli Uspávanky, teraz bude Štedrý večer a nechcela by som sa zacykliť v týchto vodách. Takže najbližšie snáď ten autorský – aj keď už o tom hovorím dosť dlho.
Spomenula si bábätko, ktoré sa ti má narodiť v januári, ako si predstavuješ svoj návrat na hudobnú scénu?
Ja ani veľmi nemienim odchádzať. Predstavujem si, že to naše bábätko bude úplne parádne.
Plány sú všelijaké, ale končíme v decembri a odmietli sme všetky vystúpenia na február. Povedali sme si, že už nebudeme nikam cestovať, lebo je to pre mňa naozaj únavné. Už nechcem robiť stres ani malému ani sebe, takže teraz skončíme turné, do konca roka si dáme ešte štyri koncerty na východe Slovenska a malo by byť aj jedno Brno a až do pôrodu končíme.
Potom uvidíme, ako sa budeme zotavovať, ako si budeme na seba všetci traja zvykať, či bude malý spinkať, alebo budeme strašne rozbití. Ja by som sa rada vrátila do práce čo najskôr, ale uvidíme, ako to bude fungovať, lebo v tomto sa naozaj budeme prispôsobovať drobcovi. Takže ja si môžem niečo vysnívať a predstaviť si, že napríklad v marci už dáme LITERAtour, ktoré zvykneme robiť každý rok a malý si na to povie: „A nie, a bodka! Tu budete doma so mnou a nikam nepôjdete…“
Ako sa pripravuješ na pôrod a materstvo?
Mám doma zopár knižiek, ktoré som si prečítala, ale vždy ma v nich niečo vystraší. Nesmiem mať veľa informácií. Väčšinou sa rozprávam s kamarátkami, ktoré teraz nedávno rodili a riešime to spolu. A teraz, keď nám skončí turné, chystáme sa začať chodiť na predpôrodnú prípravu.
Predtým, ako som otehotnela, mala som strašný stres z pôrodu – vždy som sa bála, ako to dopadne. Navyše, mám dosť nízky prah bolesti. Teraz ale chcem byť za hrdinku a ak to pôjde, chcem to skúsiť bez epidurálky. No možno začnem vrešťať hodinu po tom, čo začne prvá doba pôrodná, že chcem epidurálku. Ale mama mala veľmi dobré pôrody a sestra mala takisto dobrý pôrod, tak som to snáď zdedila aj ja.
