BRATISLAVA 5. apríla 2018 (DJ/PR) – Vychádza novinka od autora bestsellerov Na vine sú hviezdy a Papierové mestá Johna Greena, ktorý si získal milióny fanúšikov na celom svete, vrátane Slovenska. Všade samé korytnačky je dojímavý príbeh, ktorý sa autora priamo dotýka. „Toto je môj prvý pokus napísať o istej duševnej poruche, ktorá mňa samého ovplyvňuje od detstva. Takže aj keď ide o fiktívny príbeh, je veľmi osobný,“ tvrdí Joh Green.
Šestnásťročná Aza Holmesová nikdy nemala v úmysle riešiť záhadný prípad zmiznutia miliardára Russella Picketta. Lenže keď sa jej najlepšia kamoška Daisy Ramirezová dozvie, že v hre je odmena stotisíc dolárov, s nadšením sa vrhne do vyšetrovania. Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok…
John Green sám trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou a v novinke Všade samé korytnačky rozpráva s drsnou úprimnosťou svoj doteraz najosobnejší príbeh o láske, vytrvalosti a sile ozajstného priateľstva. Táto kniha nám tiež dáva užitočnú lekciu: áno, je v poriadku, keď nie ste úplne v poriadku…
John Green je úspešný americký spisovateľ, autor románov Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín, Papierové mestá, Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson, ktorý napísal spolu s Davidom Levithanom.
Greenove knihy získali viacero významných ocenení, boli preložené do vyše 55 jazykov a vyšli v náklade vyše 24 miliónov výtlačkov.
Začítajte sa do novinky Všade samé korytnačky:
Keď som si prvý raz uvedomila, že som možno vymyslená, som chodila do štátnej strednej školy White River High School v severnej časti Indianapolisu. Naobedovať som sa musela vždy v presne stanovenom čase (medzi 12.37 a 13.14). Nútili ma do toho sily o toľko významnejšie ako ja, že som ich ani nevedela identifikovať. Keby mi tieto sily určili inú prestávku na obed alebo keby si moji spolustolovníci, ktorí pomohli napísať môj osud, v ten septembrový deň zvolili inú tému rozhovoru, čakal by ma celkom iný koniec – alebo aspoň celkom iný stred. Postupne som však zisťovala, že život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný.
Samozrejme, tvárite sa, že jeho autorom ste vy. Inak to nejde. Keď sa o 12.37 zhora ozve monotónne zvonenie, poviete si: A teraz chcem ísť na obed. Namýšľate si, že ste maliar, no v skutočnosti ste plátno.
V jedálni sa prekrikovali stovky hlasov, takže z rozhovoru sa stal obyčajný hluk, ktorý pripomínal žblnkot vody na skalách. A kým som sedela pod neónovými trubicami vydávajúcimi agresívne umelé svetlo, uvažovala som nad tým, ako všetci veríme, že sme hrdinami nejakého osobného eposu, hoci v skutočnosti sme v podstate identické organizmy osídľujúce rozľahlú miestnosť bez okien, ktorá páchla dezinfekciou a masťou.
Jedla som sendvič s arašidovým maslom a medom a popíjala Dr Pepper. Úprimne, proces prežúvania rastlín a zvierat a ich nasledovné tlačenie do vlastného pažeráka sa mi zdá dosť nechutný, takže som sa snažila nemyslieť na to, že jem, čo tiež predstavuje jeden zo spôsobov premýšľania o danej téme.
Oproti mne sedel Mychal Turner a čarbal do zápisníka so žltými stránkami. Náš jedálenský stôl bol ako do omrzenia uvádzaná broadwayská hra. Obsadenie sa za tie roky zmenilo, ale úlohy zostali rovnaké. Mychal bol Umelec. Zhováral sa s Daisy Ramirezovou, ktorá už od základky hrala úlohu mojej Najlepšej a najodvážnejšej kamošky, ale v tom šume som nepočula, o čom sa bavia.
A aká bola moja úloha v tejto hre? Bola som Tá druhá. Bola som Daisina kamoška alebo dcéra pani Holmesovej. Vždy som bola niečia niečo.
Cítila som, že môj žalúdok začína tráviť sendvič. Aj v tom hluku som počula, ako ho rozkladá a všetky baktérie požierajú slizké arašidové maslo – študenti vo mne, ktorí sa napchávajú v mojej vnútornej jedálni. Striaslo ma.
„Nebola si s ním v tábore?“ opýtala sa ma Daisy.
„S kým?“
„S Davisom Pickettom,“ odvetila.
„Hej,“ prisvedčila som. „Prečo?“
„Nepočúvaš nás?“ opýtala sa Daisy. Počúvam, pomyslela som si, kakofóniu vo svojom tráviacom trakte. Pochopiteľne, už dávno som zistila, že som hostiteľkou obrovskej zbierky parazitických organizmov, ale nepáčilo sa mi, keď mi to pripomínali. Približne päťdesiat percent buniek v ľudskom tele tvoria mikróby, čo znamená, že zhruba polovica buniek, z ktorých sa skladáte, vlastne vôbec nie je vaša. V mojom bióme žije asi tisíckrát viac mikróbov ako ľudí na zemi a často mám pocit, že cítim, ako žijú, množia sa a zomierajú vo mne aj na mne. Utrela som si spotené ruky do džínsov a usilovala sa dýchať pokojnejšie. Musím priznať, že občas trpím úzkosťou, ale podľa mňa nie je až také nerozumné mať obavy z toho, že som vlastne bakteriálna kolónia zabalená v koženom obale.
„Jeho oca mali zatknúť za úplatkárstvo či čo, ale v noci pred zásahom zmizol,“ povedal Mychal. „Je naňho vypísaná odmena stotisíc dolárov.“
„A ty poznáš jeho syna,“ dodala Daisy.
„Poznala som ho,“ opravila som ju.
Sledovala som, ako Daisy útočí vidličkou na obdĺžnik školskej pizze so zelenou fazuľkou. Ustavične na mňa vrhala pohľady a vytriešťala oči, akoby chcela povedať: No? Očividne chcela, aby som jej položila nejakú otázku, ale netušila som akú, lebo môj žalúdok nechcel sklapnúť, čo ma privádzalo k hrôzostrašnej obave, že som sa nakazila parazitickou infekciou.
Na pol ucha som počúvala, ako Mychal vykladá Daisy o svojom novom umeleckom projekte, v ktorom chce pomocou Photoshopu spriemerovať tváre stovky ľudí menom Mychal a vytvoriť nového stoprvého Mychala. Bol to zaujímavý nápad a rada by som si ho vypočula, ale v jedálni bol pekelný hluk, nehovoriac o neodbytnej myšlienke, či sa nejako nenarušila mikrobiálna rovnováha síl v mojom vnútri.
Nadmerné zvuky v brušnej dutine sú nezvyčajným, ale nie zasa neslýchaným príznakom infekcie spôsobenej baktériou Clostridium difficile, ktorá môže byť smrteľná. Vytiahla som mobil, vyhľadala som si „ľudský mikrobióm“ a znova som si prečítala úvod článku vo wikipédii o množstve mikroorganizmov, čo sa vo mne práve nachádzajú. Klikla som na článok o C. diff a posunula sa na časť o tom, že touto baktériou sa ľudia nakazia najčastejšie v nemocnici. Prešla som ešte nižšie na zoznam príznakov, no nezaznamenala som ani jediný, teda okrem nadmerných zvukov v brušnej dutine. Z predchádzajúceho výskumu som však vedela, že na Clevelandskej klinike zomrel na infekciu C. diff pacient, ktorý trpel iba bolesťami brucha a horúčkou. Pripomenula som si, že nemám ani horúčku, no vzápätí som si aj odpovedala: Nie, nemáš horúčku. ZATIAĽ.
V jedálni, kde sa nachádzala čoraz menšia časť môjho vedomia, Daisy vravela Mychalovi, že jeho projekt by sa nemal týkať ľudí menom Mychal, ale väzňov, ktorých neskôr zbavili obvinenia. „Budeš to mať jednoduchšie,“ povedala, „lebo všetkých odfotili z rovnakého uhla a nepôjde iba o mená, ale aj o rasy, vrstvy a masové zatýkanie.“
„Si génius, Daisy,“ vyhlásil Mychal.
„Netvár sa tak prekvapene,“ odvetila.
A ja som zatiaľ uvažovala o tom, že ak polovica buniek v mojom vnútri nie je moja, nespochybňuje sa tým predstava o mne v jednotnom čísle a navyše ako strojkyne vlastného osudu? Spadla som dosť hlboko do tej nekonečnej červej diery, až som sa napokon celkom vytratila zo školskej jedálne a ocitla sa na nejakom neurčitom mieste, ktoré smú navštevovať len naozaj šibnutí ľudia.
Odmalička som si zarývala necht na palci do bruška prostredníka, takže tam teraz mám taký čudný mozoľ. Po toľkých rokoch mi tam ľahko vznikne rana, a tak si ho prelepujem leukoplastom, aby sa mi doň nedostala infekcia. Občas ma však pochytí strach, že tam už je a treba ju odstrániť – a nedá sa to inak, iba znova otvoriť ranu a vytlačiť z nej krv. Vždy keď nad tým začnem rozmýšľať, jednoducho to nedokážem neurobiť. Ospravedlňujem sa za dvojitý zápor, ale je to naozaj dvojzáporová situácia, z ktorej okrem popretia záporu niet iného východiska. V každom prípade, zatúžila som si zaryť necht na palci do bruška prostredníka a vedela som, že klásť odpor nemá zmysel, a tak som si pod stolom odlepila leukoplast a zaryla necht na palci do mozoľa, až kým sa mi nepustila krv.
„Holmesy,“ oslovila ma Daisy. Zdvihla som zrak. „Už sme skoro dojedli, a ty si vôbec nespomenula moje vlasy.“ Potriasla hlavou. V červených vlasoch jej svietili ružové pramienky. Aha. Odfarbila si ich.
Vyplávala som z hlbín. „Odvážna farba,“ prehodila som.
„Však? Naznačuje toto: Dámy a páni, aj všetci ostatní, ktorí sa nepovažujú za dámy ani za pánov, Daisy Ramirezová neporuší svoj sľub, ale zlomí vám srdce.“
Daisiným životným heslom bolo: „Môžeš lámať srdcia, ale neporušuj sľuby.“ Ustavične sa vyhrážala, že si ho dá v osemnástke vytetovať na členok. Daisy sa znova obrátila k Mychalovi a ja som sa zasa pohrúžila do vlastných myšlienok. Škvŕkanie v žalúdku ešte väčšmi zosilnelo. Bolo mi na vracanie. Hoci fakt neznášam telesné tekutiny, vraciam dosť často.
„Holmesy, si v pohode?“ opýtala sa ma Daisy. Prikývla som. Občas som sa čudovala, prečo ma má vlastne rada alebo ma aspoň znáša. Rovnako ako ostatní. Veď aj sama som si liezla na nervy.
Cítila som, ako mi na čelo začína vystupovať pot. Keď sa raz začnem potiť, neviem prestať. Potím sa celé hodiny, a nielen na tvári alebo pod pazuchami, ale aj na krku, na prsiach, na lýtkach… Možno som fakt mala horúčku.
Pod stolom som si strčila použitý leukoplast do vrecka. Nemusela som sa ani dívať. Vytiahla som nový, rozbalila ho, a až potom som sklopila zrak a zalepila si ním prst. Celý čas som sa nadychovala nosom a vydychovala ústami, presne podľa rád doktorky Karen Singhovej. Vydychovala som pomaly, akoby som chcela „ohnúť plamienok sviečky a zároveň ju nesfúknuť. Predstav si sviečku, Aza, ako pred tebou mihotavo žiari, ale nezhasne.“ Vyskúšala som to, ale aj tak som sa dala strhnúť myšlienkovou špirálou. V duchu som počula, ako mi doktorka Singhová hovorí, že by som nemala vyťahovať mobil a vyhľadávať si znova a znova odpovede na tie isté otázky, ale aj tak som ho vytiahla a ešte raz si prečítala článok o ľudskom mikrobióme vo wikipédii.
Podstata špirály je v tom, že ak vás raz strhne, už nikdy sa z nej nedostanete, lebo sa stále donekonečna zužuje.
Vložila som poslednú štvrtinu sendviča do uzatvárateľného vrecka, vstala a hodila ho do preplneného smetného koša. „Aké veľké starosti by som si mala robiť, keďže si za celý deň nepovedala naraz viac ako dve slová?“ ozvalo sa mi za chrbtom.
„Myšlienková špirála,“ zamrmlala som. Daisy ma pozná od šiestich rokov, takže to už chápe.
„Došlo mi. Mrzí ma to. Vymyslime si nadnes nejaký program.“
Vtom k nám s úsmevom podišla Molly. „Ehm, Daisy, len tak mimochodom, tie tvoje amatérsky prefarbené vlasy ti zašpinili tričko.“
Daisy sklopila zrak na svoje plecia, a naozaj, na pásikavom tričku jej svietili ružové fľaky. Najprv sa mykla, no potom vystrela chrbát. „Vieš, Molly, tak to má byť. Fľakaté tričká sú momentálne veľkým hitom v Paríži.“ Odvrátila sa a dodala: „Pôjdeme k tebe domov a pozrieme si Povstalcov.“ Daisy bola veľkou fanúšičkou Hviezdnych vojen: nielen filmov, ale aj kníh, animovaných seriálov a programu pre deti s lego panáčikmi. Okrem toho písala fanfiction o Chewbaccovom ľúbostnom živote. „A postaráme sa, aby sa tvoja nálada zlepšila natoľko, že dokážeš povedať tri alebo dokonca až štyri slová za sebou, dobre?“
„Dobre.“
„A potom ma odvezieš do práce. Sorry, ale potrebujem odvoz.“
„Okej.“ Chcela som ešte niečo dodať, ale ustavične ma obťažovali nevítané a nechcené myšlienky. Keby som bola autorkou svojho príbehu, prestala by som myslieť na svoj mikrobióm. Povedala by som Daisy, že som nadšená jej nápadom súvisiacim s Mychalovým umeleckým projektom. Povedala by som jej, že Davisa Picketta si pamätám rovnako ako obdobie, keď som mala jedenásť a ustavične ma prenasledoval neurčitý strach. Povedala by som jej, že si spomínam, ako sme spolu v tábore ležali na móle a nohy nám viseli nad vodou, chrbtami sme sa opierali o drsné drevené dosky a hľadeli na bezoblačnú letnú oblohu. Povedala by som jej, že s Davisom sme nikdy neviedli siahodlhé rozhovory, a vlastne sme sa na seba ani veľmi nedívali, ale nezáležalo na tom, lebo sme spolu pozorovali tú istú oblohu, čo je možno ešte dôvernejšie ako očný kontakt. Do očí vám môže pozrieť každý, ale len zriedka nájdete niekoho, kto vidí rovnaký svet ako vy.
Milan Buno, literárny publicista
