BRATISLAVA 17. decembra 2015 (DJ/PR) – Skvelý detektívny príbeh z roku 1928.
Kráľovná anglickej detektívky je tu s novinkou, ktorá poteší všetkých fanúšikov detektíva Hercula Poirota. „Nik nevie lepšie zavádzať čitateľov ako Agatha Christie. Máva nám pred očami kľúčom k vyriešeniu záhady, no my ho aj tak nevidíme,“ napísal Sunday Express o novinke Záhada modrého vlaku.
Keď sa prepychový Modrý vlak blíži k Nice, sprievodca nájde v lôžkovom vozni Ruth Ketteringovú. Myslí si, že spí, pokúša sa ju zobudiť, no zisťuje, že je mŕtva. Páchateľ unikol a z kupé zmizli vzácne rubíny.
Vyšetrovania sa ujíma Hercule Poirot, ktorý zhodou okolností cestuje tým istým vlakom na Francúzsku riviéru. Hlavným podozrivým sa stáva manžel obete Derek, chudobnejúci šľachtic so širokým záberom mimomanželských záujmov, v ktorých prvé husle hrajú atraktívne dámy.
Nebol by to však Poirot, keby sa uspokojil s jednoduchými riešeniami, čo sa mu ponúkajú.
Tak ako Modrý vlak uháňajúci k cieľu, aj slávny detektív neúnavne sleduje svoju cestu. Je na nej zopár ostrých zákrut a prekvapivých zvratov, no svojrázny Belgičan ani tentoraz neostane nič dlžný svojej povesti génia…
Začítajte sa do novinky Záhada modrého vlaku:
Vražda
Ráno Katherine prebudili slnečné lúče. Na raňajky prišla zavčasu a ani v jedálenskom vozni, ani cestou nestretla žiadneho zo včerajších známych. Keď sa vrátila do svojho kupé, lôžko už mala poskladané a upratané, sprievodca práve končil. Bol to počerný chlapík s ovisnutými fúzmi a posmutnenou tvárou.
„Madam má šťastie, že svieti slnko,“ privítal ju. „Cestujúci bývajú rozčarovaní, keď ich tu čaká zachmúrená obloha.“
„Pre mňa by to určite bolo sklamanie,“ pripustila.
Sprievodca sa chystal na odchod. „Trochu meškáme, madam, no prídem vám povedať, keď sa budeme blížiť k Nice.“
Katherine prikývla. Sadla si k oknu a obdivovala úchvatnú, slnkom zaliatu panorámu. Palmy, tyrkysové more, žlté mimózy – všetko nádherné a pre ňu nové. Veď posledných štrnásť rokov nepoznala nič iné, len pochmúrne anglické zimy.
Keď dorazili do Cannes, vyšla sa poprechádzať na perón. Ktovie, ako sa má jej včerajšia známa… Všimla si, že rolety na jej kupé sú ešte stiahnuté – jediné v celom vlaku. Trochu ju to zarazilo, a keď znova nastúpila, vybrala sa k jej dverám a skúsila kľučku. Boli zamknuté. Aj tie susedné. Dáma v norkovom kožuchu veru nie je ranostaj.
Onedlho prišiel sprievodca a oznámil Katherine, že o pár minút budú v Nice. Dala mu prepitné, chlapík poďakoval, no akosi otáľal s odchodom. Tváril sa čudne. Najprv jej prišlo na um, že mu možno dala málo, no vzápätí usúdila, že ide o čosi oveľa vážnejšie. Tvár mal chorobne bledú, triasol sa na celom tele a vyzeral zdesene. Napokon už nevydržal. „Prepáčte, madam, ale budú vás v Nice čakať známi?“ vyhŕkol.
„Pravdepodobne,“ odvetila. „Prečo?“
Sprievodca však len pokrútil hlavou, čosi nezrozumiteľne zašomral a pobral sa preč. Ukázal sa, až keď vlak vošiel do stanice, a pomohol jej s batožinou.
Katherine chvíľu bezradne stála na nástupišti, no onedlho k nej podišiel fešný mladý muž s inteligentnou tvárou.
„Slečna Greyová?“ opýtal sa váhavo.
Katherine prikývla. Čakajúci ju obdaril anjelským úsmevom a predstavil sa. „Som Chubby, manžel Lady Tamplinovej. Možno vám o mne písala, ale ak nie, vôbec by ma to neprekvapilo. Máte lístok od batožiny? Ja som raz svoj stratil a mali ste vidieť ten rozruch okolo toho! Francúzi sú strašní byrokrati.“
Katherine vytiahla ceduľku a práve sa s Chubbym chystali vykročiť, keď sa jej pri uchu ozval tichý, no naliehavý hlas.
„Moment, madam, dovolíte na chvíľu?“
Keď sa obrátila, mala pred sebou nevysokého muža. Nedostatok vzrastu bol v nepriamej úmere k počtu zlatých pásikov na uniforme, znakov hodnosti. Vysvetlil jej, že nastali určité problémy a dúfal, že madam bude taká láskavá a pôjde s ním. Policajné predpisy, rozhodil rukami. Absurdné, ale nedá sa nič robiť.
Chubby Evans počúval, očividne tiež ničomu nerozumel, nevedel ktovieako po francúzsky.
„Typické,“ zahundral. Patril k neochvejným britským patriotom, ktorí si najprv privlastnia kus cudzej krajiny a potom začnú zvysoka pohŕdať jej pôvodnými obyvateľmi. „Francúzi večne čosi vymýšľajú, ale ešte som nezažil, že by ľudí otravovali rovno na stanici. To je novinka. No tuším sa nedá nič robiť, musíte ísť s ním.“
Katherine teda nasledovala chlapíka v uniforme. Trochu ju prekvapilo, že ju zaviedol k vedľajšej koľaji, kde stál odstavený jeden z vagónov Modrého vlaku, ktorý už medzitým odišiel. Naznačil jej, aby za ním vošla dnu. Vnútri otvoril dvere na kupé. Sedel v ňom muž, očividne predstaviteľ zákona, a tváril sa dôležito. Spoločnosť mu robil akýsi nenápadný, bližšie neidentifikovateľný úradník. Ten prvý zdvorilo vstal a uklonil sa.
„Prepáčte, madam,“ povedal, „ale vyskytli sa isté záležitosti, ktoré musíme vybaviť. Predpokladám, že viete po francúzsky.“
„Hádam celkom obstojne, monsieur,“ odvetila Katherine v jeho materinskom jazyku.
„Výborne. Sadnite si, prosím. Volám sa Caux a som policajný komisár.“ Hrdo vypäl hruď a Katherine sa snažila tváriť, že na ňu urobil dojem.
„Chcete vidieť môj pas?“ spýtala sa. „Nech sa páči.“ Komisár na ňu s vďakou pozrel a odkašlal si. „Skôr by som potreboval malú informáciu.“
„Informáciu?“
Komisár prikývol. „Áno. O dáme, ktorá s vami cestovala. Včera ste spolu obedovali.“
„Obávam sa, že o nej dokopy nič neviem. Zhovárali sme sa len pri jedle, inak ju vôbec nepoznám. Nikdy predtým som ju nevidela.“
„Napriek tomu,“ ozval sa komisár prísne, „ste s ňou šli do jej kupé a istý čas ste tam zotrvali?“
„Áno, to je pravda,“ pripustila Katherine.
Komisár očividne čakal, že sa dozvie niečo viac. „A ďalej, madam?“ povzbudzoval ju.
„Čo, monsieur?“ nechápala.
„Môžete mi aspoň naznačiť, čoho sa týkal váš rozhovor?“
„Nevidím dôvod, prečo by som vás s tým mala oboznamovať.“
Ozvala sa v nej srdnatá britská povaha. Francúzsky policajt jej pripadal bezočivý.
„Nevidíte dôvod?!“ zvolal komisár. „Ubezpečujem vás, madam, že dôvod je viac než zrejmý.“
„Tak mi ho láskavo prezraďte.“
Komisár si chvíľu mlčky hladkal bradu.
„Príčina je veľmi jednoduchá, madam,“ ozval sa napokon. „Spomínanú dámu dnes ráno našli v jej kupé mŕtvu.“
„Mŕtvu?“ užasnuto zopakovala Katherine. „Čo sa stalo? Zlyhalo jej srdce?“
„Nie,“ povedal komisár zamysleným, takmer zasneným hlasom. „Nie… Zavraždili ju.“
„Zavraždili?!“ vykríkla Katherine.
„Už chápete, prečo potrebujeme čo najviac informácií, madam?“
„Veď jej slúžka vám určite…“
„Slúžka zmizla.“
„Čože?!“ Katherine zmĺkla a pokúšala sa urovnať si myšlienky.
„Sprievodca videl, ako ste spolu šli do jej kupé, a tak to, prirodzene, nahlásil. Preto sme vás zadržali, madam, v nádeji, že sa od vás niečo dozvieme.“
„Prepáčte, ale ja ani len neviem, ako sa volá,“ ospravedlňovala sa Katherine.
„Ketteringová. Zistili sme to z pasu a z visačiek na batožine. Keby…“
Prerušilo ho zaklopanie. Caux sa zamračil a pootvoril zasúvacie dvere.
„Čo je?“ zahromžil. „Nech ma nikto nevyrušuje!“
Katherine cez otvor zahliadla vajcovitú hlavu človiečika, s ktorým včera večerala pri jednom stole v jedálenskom vozni. Usmieval sa ako slniečko.
„Som Hercule Poirot,“ predstavil sa.
„Vážne?!“ zhíkol komisár. „Vari len nie ten slávny Hercule Poirot?!“
„Osobne,“ potvrdil malý muž. „Už sme sa svojho času stretli, monsieur Caux. V Paríži na Sûreté. Ale vy si už zrejme nespomínate.“
„Akoby nie?! Len poďte ďalej,“ pozýval ho srdečne muž zákona. „Počuli ste, čo sa stalo?“
„Áno,“ potvrdil Hercule Poirot. „A prišiel som sa spýtať, či vám môžem byť nápomocný.“
„Bude nám veľkou cťou,“ bez váhania zareagoval komisár. „Dovoľte, aby som vám predstavil…“ Bleskovo nazrel do pasu, ktorý ešte stále držal v ruke. „Madam, ahm, mademoiselle Greyovú.“
Poirot sa usmial na Katherine. „Zvláštne, však?“ prehodil, „ako rýchlo sa naplnila moja predpoveď.“
„Žiaľ, mademoiselle nám ktovieako nepomohla,“ ponosoval sa Caux.
„Práve som vysvetľovala,“ začala Katherine, „že som tú chuderku vôbec nepoznala.“
Poirot prikývol. „Ale zhovárali ste sa, pravda? Istotne ste si na ňu vytvorili nejaký názor.“
„Áno,“ pripustila Katherine.
„A smiem vedieť aký?“
„No, mademoiselle,“ naklonil sa k nej komisár, „prezraďte nám láskavo, aký dojem na vás urobila?“
Katherine mala v hlave zmätok. Nemohla sa zbaviť pocitu, že by nemala prezrádzať cudzie tajomstvo, no v ušiach jej rezonovalo to hrozné slovo ,vražda´, a tak sa napokon odhodlala. Možno jej výpoveď zaváži. Takmer doslova teda zopakovala rozhovor s mŕtvou ženou.
„Zaujímavé,“ zauvažoval komisár, keď skončila, a pozrel na malého mužíčka. „Nemyslíte, pán Poirot? Nesmierne zaujímavé. Len neviem, či to nejako súvisí so zločinom…“ Vetu nechal nedokončenú.
„Nemohla to byť samovražda?“ váhavo sa spýtala Katherine.
„Nie,“ pokrútil hlavou Caux, „vylúčené. Páchateľ ju zaškrtil kusom čiernej šnúry.“
„Och!“ Katherine až striaslo. Komisár ospravedlňujúco rozhodil rukami. „Viem, desivá predstava. Zdá sa, že u nás sú vlakoví lupiči oveľa surovší než u vás.“
„Ale to je príšerné!“
„Iste, iste,“ prikyvoval policajt, akoby sa ju snažil upokojiť. „Ste však veľmi statočná, mademoiselle. Len čo som vás zbadal, vravel som si, že budete mať odvahu. A preto si dovoľujem požiadať vás ešte o jednu vec. Je to nepríjemné, ale ubezpečujem vás, že nevyhnutné.“
Katherine naňho s obavami pozrela.
Opäť rozpriahol ruky.
„Chcem vás poprosiť, mademoiselle, aby ste so mnou šli do vedľajšieho kupé.“
„Musím?“ hlesla.
„Treba ju identifikovať,“ vysvetlil jej. „A keďže sa slúžka vyparila,“ významne si odkašlal, „vy ste osoba, ktorá s ňou vo vlaku strávila najviac času.“
„No dobre,“ ticho privolila Katherine. „Ak to musí byť…“ Vstala.
Poirot povzbudivo prikývol. „Mademoiselle je rozumná. Smiem ísť s vami, monsieur Caux?“
Vyšli na chodbu a komisár odomkol kupé zavraždenej. Rolety boli napoly vytiahnuté, aby prepúšťali aspoň trochu svetla. Na lôžku naľavo ležala mŕtva v takej prirodzenej polohe, akoby spala. Bola obrátená k stene, hlavu mala pod prikrývkou, trčali jej spod nej iba zlatohnedé kučery. Komisár jemne chytil obeť za plece a otočil ju tak, aby jej Katherine videla do tváre. Tá sa trochu strhla a zaťala si nechty do dlaní. Silný úder znetvoril črty nebohej natoľko, že ju takmer nespoznala. Poirot zhíkol.
„Kedy k tomu došlo?“ uvažoval. „Pred usmrtením či až potom?“
„Lekár konštatoval, že až po nej,“ povedal Caux.
„Zvláštne,“ zachmúril sa detektív a obrátil sa ku Katherine. „Zachovajte sa hrdinsky, mademoiselle, a dobre si ju obzrite. Ste si istá, že je to osoba, s ktorou ste sa včera zhovárali?“
Katherine udržala nervy na uzde. Prinútila sa dôkladne preskúmať mŕtvu ženu ležiacu na chrbte. Dokonca sa nad ňu sklonila a zdvihla jej ruku.
„Som si celkom istá,“ vyhlásila napokon. „Tvár má priveľmi znetvorenú, nedá sa podľa nej spoznať, ale postava a vlasy sú rovnaké. A okrem toho som si počas rozhovoru všimla – aha,“ ukázala na drobné materské znamienko na zápästí obete.
„Bon,“ pochválil ju Poirot. „Ste vynikajúca svedkyňa, mademoiselle. O totožnosti zavraždenej teda niet pochýb. No aj tak je to čudné,“ dodal zamračene pri pohľade na mŕtvolu.
