BRATISLAVA 18. augusta 2016 (DJ/PR) – Tessa už nie je to milé, naivné a poslušné dievča, ktorým bola, keď spoznala Hardina.
A ani on už nie je nemilosrdným, mrzutým chalanom, do ktorého sa bezhlavo zaľúbila…
Končí sa bláznivá jazda jednej z najobľúbenejších YA sérií súčasnosti. After – puto je ľúbostný príbeh, v ktorom sa prekonávajú skutočné problémy.
„Ak sa dvaja ľudia milujú, nemôže to mať šťastný koniec,“ prehovoril potichu.
Tie slová som okamžite spoznala. Odtrhla som od neho zrak. „Necituj mi tu teraz Hemingwaya,“ odfrkla som. Hádam si nemyslel, že tie slová mi nič nepovedia a nepochopím, o čo mu ide?
Tessu a Hardina milujú milióny čitateľov na celom svete. Spolu s nimi prežívajú výbuchy vášnivej lásky, ale aj nekontrolovateľného hnevu. Dokážu mladí ľudia skrotiť vlastné egá a ostať vo vzťahu, ktorý ich vyčerpáva… ale zároveň osudovo priťahuje?
After – puto je príbeh o odpúšťaní a bezpodmienečnej láske. Ukazuje, ako sa môžeme zmeniť a že ak sa máme o koho oprieť, ak máme niekoho, kto nás miluje, dokážeme nájsť cestu von.
Nezáleží na tom, akých máte rodičov, ani s akými závislosťami bojujete, môžete prekonať všetko, čo vám stojí v ceste, a stať sa lepším človekom.
O tom je After – puto.
Tessa chápe nepokojné emócie, ktoré vrú v jeho duši, a ako jediná dokáže utíšiť jeho výbuchy. Hardin Tessu potrebuje. Čím viac pravdy o jeho minulosti však vychádza na svetlo, tým viac sa poddáva démonom svojej minulosti a Tessu aj ostatných blízkych od seba odháňa. Tessa sa už vzdáva nádeje, že ho dokáže zachrániť. Iba ak by obetovala samu seba.
Stojí jej však láska za stratu identity? Tessa sa odmieta vzdať bez boja. Za koho však v skutočnosti bojuje? Za Hardina, alebo za seba?
Ďalšie Young Adult príbehy
nájdete na www.YOLi.sk.
Začítajte sa do novinky After – Puto:
Hardin
V živote som sa veľakrát cítil nechcený, tým najhorším spôsobom nevítaný. Mama sa snažila, vážne sa snažila, no nestačilo to. Priveľa pracovala. Cez deň spala, pretože celú noc stála na nohách. Trisha robila, čo mohla, no chlapec potrebuje otca. Obzvlášť ak netuší, kam patrí.
Kena Scotta prenasledovali vlastní démoni. Bol ambiciózny chrapúň. Nič z toho, čo som urobil, mu nespravilo radosť, nezapôsobilo naňho. Malého Hardina, ktorý sa žalostne usiloval urobiť dojem na vysokého vrieskajúceho chlapa pobehujúceho po stiesnenej barabizni, v ktorej sme bývali, by len potešilo, keby ten odmeraný človek nebol jeho otcom. S povzdychom by si vzal zo stola knihu a spýtal by sa mamy, kedy príde na návštevu Christian, ten milý ujo, ktorý ho zakaždým rozosmeje recitovaním pasáží zo starých kníh.
No Hardin Scott, dospelý muž bojujúci so závislosťami a s hnevom, za ktoré vďačí nepodarenej náhrade za otca, bol popolavý od zúrivosti. Cítil som sa zradený, zmätený ako ešte nikdy a predovšetkým nahnevaný. Nechápal som to. Gýčová zápletka o zamenených otcoch ako z trápneho seriálu sa ma predsa nemôže týkať naozaj. O slovo sa prihlásili dávno zabudnuté spomienky.
Mama, ako telefonuje v deň, keď miestne noviny uverejnili jednu z mojich esejí: „Chcela som ti len povedať, že Hardin je úžasne bystrý. Ako jeho otec,“ chválila sa potichu do aparátu.
Rozhliadol som sa po neveľkej obývačke. Tmavovlasý muž, ktorý zaspal na stoličke s fľašou hnedého alkoholu pri nohách, vôbec nebol úžasne bystrý. Je to troska, pomyslel som si. Muž sa na stoličke pomrvil a mama rýchlo zložila. A takýchto chvíľ bolo veľa, ani sa nedajú spočítať. Bol som ešte príliš hlúpy, príliš mladý, aby som pochopil, prečo sa Ken Scott ku mne správa odmerane, prečo ma nikdy neobjíme tak, ako objímajú mojich priateľov ich otcovia. Nikdy so mnou nehral bejzbal, nikdy ma nič nenaučil – iba chľastať.
A to všetko zbytočne? Je mojím skutočným otcom Christian Vance?
Miestnosť sa so mnou rozkrútila. Díval som sa na muža, ktorý ma údajne splodil, a v jeho zelených očiach, v línii jeho čeľuste som zazrel čosi povedomé. Trasúcimi sa rukami si odhrnul vlasy z čela a ja som stuhol. V tej chvíli som si uvedomil, že robím presne to isté.
Prvá kapitola
Tessa
„To nie je možné.“ Vstala som z lavičky, no rýchlo som sa na ňu opäť posadila, pretože tráva pod mojimi nohami sa podivne rozkolísala. Park sa už zapĺňal ľuďmi. Rodiny s deťmi, v rukách balóniky a darčekové škatule. Chladné počasie im zjavne neprekážalo.
„Je to pravda, Hardin je Christianov syn,“ zopakovala Kimberly. Cítila som na sebe skúmavý pohľad jej jasnomodrých očí.
„Ale Ken… Hardin sa naňho tak podobá!“ Spomenula som si na prvé stretnutie s Kenom Scottom v zmrzlinárni. Okamžite som vedela, že je Hardinov otec. Spoznala som ho vďaka tmavým vlasom a vysokej postave.
„Myslíš? Ja medzi nimi, až na tie tmavé vlasy, podobu nevidím. Hardin má Christianove oči, aj rovnaké črty tváre.“
Naozaj? S námahou som si vybavila trojicu tvárí. Christian mal na lícach rovnaké jamky ako Hardin, totožné oči… no ani tak som ničomu nerozumela. Hardinovým otcom bol Ken Scott – musel byť. V porovnaní s Kenom vyzeral Christian veľmi mlado. Vedela som, že sú rovesníci, to si len alkoholizmus vybral daň na Kenovom vzhľade. Stále bol fešák, no príznaky predčasného starnutia sa na ňom nedali prehliadnuť.
„To celé je…“ tápala som po slovách a kyslíku.
Kimberly na mňa pozrela s ľútosťou v očiach. „Viem. Veľmi som chcela, aby si to vedela. Z celej duše sa mi protivilo, že ti to musím zatajovať, ale nemala som právo povedať ti o tom.“ Vzala ma za ruku a jemne mi ju stisla. „Christian ma uisťoval, že to Hardinovi povie hneď, ako s tým Trisha bude súhlasiť.“
„Ja len…“ Zhlboka som sa nadýchla. „Preto sa s ním chcel Christian stretnúť? On mu o tom práve teraz hovorí?“ Znovu som vstala. Kimberly mi pustila ruku. „Musím ísť za ním. Hardin z toho bude…“ Nedokázala som si ani predstaviť, ako Hardin tú informáciu prijme, obzvlášť po tom, ako sa v noci dozvedel o afére medzi Trishou a Christianom. Toto už naňho bude priveľa.
„Áno.“ Kim vzdychla. „Trisha s tým síce celkom nesúhlasila, ale podľa Christiana od toho nebola ďaleko, a situácia sa už vymykala spod kontroly.“
Siahla som po telefóne. Myslela som len na to, aké je neuveriteľné, že Trisha to pred Hardinom tajila. Mala som o nej ako o matke podstatne lepšiu mienku, no teraz som mala pocit, že tú ženu vôbec nepoznám.
Vytočila som Hardinovo číslo a vyzváňajúci telefón som si pritisla k lícu. „Vravela som Christianovi,“ pokračovala zatiaľ Kimberly, „že keď to Hardinovi povie, nemalo by to byť v tvojej neprítomnosti, ale Trisha mu radila, aby mu to oznámil medzi štyrmi očami…“ S pevne zovretými perami sa obzerala po parku, potom zdvihla oči k oblohe.
V telefóne sa ozvala odkazová schránka. Opäť som vytočila číslo. Kimberly stále sedela bez slova. Keď ma po druhý raz preplo do odkazovej schránky, telefón som si strčila do zadného vrecka. Nervózne som si ohýbala prsty. „Kimberly, mohla by si ma k nemu odviezť? Veľmi ťa prosím.“
„Áno, pravdaže.“ Vyskočila na nohy a zavolala na Smitha.
Chlapec sa k nám blížil ležérnym krokom hlavného čašníka z kreslených vtipov. Vtom mi napadlo, že Smith je Christianov syn… a Hardinov brat. Hardin má bračeka. Myšlienky mi zabehli k Landonovi… Ovplyvní nová situácia jeho vzťah s Hardinom? Bude s ním Hardin ešte chcieť mať niečo spoločné, keď vysvitlo, že v skutočnosti nie sú príbuzní? A Karen? Čo bude s milou Karen a jej cukrárskymi kreáciami? A čo Ken? Tak veľmi sa snažil vynahradiť pokazené detstvo chlapcovi, ktorý nie je jeho synom. Pozná vôbec Ken pravdu? Hlava sa mi krútila. Chcela som ísť za Hardinom, uistiť ho, že som na jeho strane, že to spoločne zvládneme. Nedokázala som si ani predstaviť, ako sa cítil. Iste to bol preňho strašný úder.
„Vie o tom Smith?“ spýtala som sa.
Kimberly chvíľu mlčala, potom odpovedala: „Podľa toho, ako sa k Hardinovi správal, sme si mysleli, že to vie, ale nezdá sa mi to.“
Súcitila som s Kimberly. Na tanieri už mala naservírovanú snúbencovu neveru, a teraz ešte aj toto. Keď Smith prišiel až k nám, zastal a tajuplne na nás pozrel, akoby presne vedel, o čom je reč. I keď som vedela, že je to vylúčené, pri pohľade naňho, ako na nás ani nečakal a bez slova vykročil k autu, som si nebola až taká istá.
Celú cestu Hampsteadom za Hardinom a jeho otcom som panikárila a prudko dýchala, nádych – výdych, nádych ‒ výdych…
Druhá kapitola
Hardin
Barom sa rozľahol zvuk štiepiaceho sa dreva.
„Hardin, prestaň!“ doľahol ku mne odkiaľsi Vanceov hlas.
Ďalšie prasknutie, po ňom rinkot rozbíjajúceho sa skla. Ten zvuk lahodil mojim ušiam, zintenzívnil môj smäd po násilí. Potreboval som niečo rozbiť, vybiť si zlosť, hoci aj na predmete.
A želanie som si splnil.
Výkriky, ktoré sa okolo mňa rozľahli, ma vytrhli z tranzu. Pozrel som si na ruky. Držal som v nich nohu drahej stoličky, na konci rozštiepenú. Zdvihol som zrak na neznáme, vyľakané tváre, ktoré na mňa zdesene civeli. Pátral som len po jedinej. Tessa tam však nebola. Príliš ma opantávala zlosť, nedokázal som posúdiť, či je to dobre, alebo zle. Keby tam bola, bála by sa. Strachovala by sa o mňa, v panike by sa ku mne náhlila a volala na mňa, jej hlas by prehlušil krik a zhrozené nádychy, ktoré mi zvonili v ušiach.
Nohu stoličky som okamžite pustil na zem, ani čo by bola žeravá. Ktosi ma zovrel okolo pliec.
„Odveďte ho odtiaľto, kým nezavolajú políciu!“ zvolal Mike tak nahlas, ako som ho ešte nikdy nepočul.
„Pusť ma, ty idiot!“ Vytrhol som sa z Vanceovho zovretia a zazrel naňho, hoci sa mi pred očami zahmlievalo od zúrivosti.
„Chceš skončiť v base?“ okríkol ma. Tváre sa nám takmer dotýkali.
Nie, no chcel som ho odstrčiť, zhodiť ho na zem, chytiť pod krk…
Nečakané ženské výkriky ma však zachránili pred opätovným pádom do čiernej diery. Poobzeral som sa okolo seba. V drahom podniku sa po zemi váľali rozbité koktailové poháre, polámaná stolička. Zdesení zákazníci čakali, kedy sa už rozruch skončí. Došlo mi, že potrvá iba chvíľu, kým sa ich šok nezmení na hnev, lebo som ich vyrušil v predraženej honbe za šťastím.
Vyletel som popri hosteske von z baru. Christian so mnou držal krok. „Nastúp do auta, všetko ti vysvetlím,“ vyštekol.
Zo strachu, že sa skutočne každú chvíľu zjavia fízli, som ho neochotne poslúchol, hoci som netušil, čo mu poviem. S jeho priznaním som si nevedel rady. Čosi také absurdné predsa nemôže byť pravda.
Nasadol som na sedadlo spolujazdca, Vance naskočil za volant. „Nemôžeš byť môj otec, to je vylúčené. Veď je to hlúposť.“ Obzeral som si drahé auto z požičovne a napadlo mi, či Tessa nezostala trčať v tom prekliatom parku, kam som ju odviezol. „Má Kimberly auto?“
Vance na mňa pozrel, akoby som spadol z čerešne. „Samozrejme, že má.“ Tiché pradenie motora sa zosilňovalo, čím dlhšie sme sa prepletali premávkou. „Mrzí ma, že si sa o tom dozvedel takto. Chvíľu to vyzeralo nádejne, no potom sa to pokašlalo.“ Vance si vzdychol.
Ticho som sedel, pretože ak by som otvoril ústa, bol by to koniec. Prsty som si zarýval do stehien, aby som sa upokojil.
„Všetko ti vysvetlím, len si ma, prosím, vypočuj, dobre?“ Otočil sa ku mne a pozrel na mňa ľútostivým pohľadom.
So súcitom však u mňa nepochodil. „Nerozprávaj sa so mnou ako s posratým deckom,“ vyhúkol som naňho.
Vance na mňa pozrel, potom sa obrátil späť na cestu. „Vieš o tom, že som vyrastal s tvojím otcom, s Kenom – odjakživa sme boli kamaráti.“
„Predstav si, že o tom neviem.“ Nahnevane som naňho gánil. Potom som obrátil hlavu k oknu a sledoval ubiehajúcu krajinu. „Zjavne neviem nič.“
„Nuž, ale je to pravda. Vyrastali sme takmer ako bratia.“
„A potom si mu pretiahol manželku?“ skočil som mu do jeho rozprávočky.
„Pozri,“ Vance na mňa takmer zavrčal. Hánky na prstoch mu obeleli, tak silno stískal volant. „Snažím sa ti vysvetliť, ako to bolo, tak ma, prosím, neprerušuj.“ Hlbokým nádychom sa upokojil. „Ale aby som odpovedal na tvoju otázku – mýliš sa. Tvoja mama začala chodiť s Kenom na strednej škole, keď sa prisťahovala do Hampsteadu. Krajšie dievča som jakživ nevidel.“
Spomenul som si, ako ju Vance bozkával, a naplo ma.
„Ale ona bola od prvej chvíle zbláznená do Kena. Trávili spolu každú voľnú chvíľu, presne ako Max s Denise. Stala sa z nás nerozlučná päťka, dalo by sa povedať.“ Vance si povzdychol, absurdná spomienka ho očividne vytrhla z prítomnosti. „Bola vtipná, bystrá,“ pokračoval nezúčastnene, „a totálne hotová z tvojho otca. Dočerta, asi si už neodvyknem nazývať ho tak…“ zastonal. Prstami poklopkával po volante, akoby naberal odvahu pokračovať.
„Kenovi to myslelo – bol fakt dobrý –, a keď ho prijali na univerzitu, navyše s plným štipendiom a prednostne, zrazu ho pohltili povinnosti. Prestal mať na ňu čas. V škole trávil nekonečné hodiny. Netrvalo dlho a stretávali sme sa vo štvorici, bez neho. No a medzi mnou a tvojou mamou sa to… skrátka, moje city k nej sa ohromne prehĺbili, a v nej sa konečne prebudili.“
Vance sa na okamih odmlčal a zaradil sa do vedľajšieho pruhu. Otvoril prieduchy ventilácie a vpustil dnu čerstvý vzduch, pretože ten v aute bol ťažký a vydýchaný. Keď sa znovu chopil slova, v hlave mi víril chaos.
„Vždy som ju miloval – a ona to vedela. Lenže ľúbila jeho. Môjho najlepšieho priateľa.“ Vance naprázdno preglgol. „Dni plynuli a my sme sa… zblížili. Ešte nie intímne, ale aspoň sme si otvorene priznali, čo k sebe cítime, a nebránili sme sa tomu.“
„Ušetri ma detailov.“ Dlane zložené v lone som zaťal do pästí a stisol pery, aby mohol dohovoriť.
„Jasné, jasné, dobre.“ Vance uprene hľadel na cestu. „No a jedna vec viedla k druhej a zrazu to medzi nami prepuklo naplno. Ken o tom nemal potuchy. Max a Denise niečo šípili, ale ani jeden nič nepovedal. Prosil som tvoju mamu, aby ho nechala, pretože ju zanedbával – uvedomujem si, že to znie šialene, lenže ja som ju miloval.“
Obrvy sa mu stiahli. „Bola mojím jediným únikom pred sebazničujúcim správaním. Kena som mal rád, no zaslepovala ma láska k nej. Nerozmýšľal som.“ Sťažka si vzdychol.
„A ďalej?“ naliehal som naňho, keď sa na chvíľu odmlčal.
„Áno… Takže keď mi oznámila, že je v druhom stave, domnieval som sa, že spolu utečieme, že sa vydá za mňa, nie zaňho. Sľúbil som jej, že ak sa rozhodne pre mňa, polepším sa a budem žiť len pre ňu… a pre teba.“
Cítil som na sebe jeho pohľad, ale neopätoval som mu ho.
„Tvoja mama mala pocit, že nie som dostatočne seriózny. Takže keď ona a tvoj – chcem povedať Ken – oznámili, že čakajú dieťa a ešte v ten týždeň sa vezmú, len som sedel na zadku a hrýzol si do jazyka.“
Čo prosím? Pozrel som naňho, no Vance, očividne zahĺbený do spomienok, len hľadel pred seba.
„Chcel som pre ňu to najlepšie, pochop, nemohol som jej spôsobiť nepríjemnosti a zničiť jej povesť tým, že by som Kenovi a ostatným vyzvonil pravdu. Nahováral som si, že v hĺbke duše Ken určite vie, že to dieťa, ktoré v nej rastie, nie je jeho. Tvoja matka mi svätosväte prisahala, že sa jej už mesiace ani nedotkol.“ Vanceovými plecami prebehla triaška. „Na ich svadbu – nebola veľká – som si obliekol oblek a šiel som mu za svedka. Vedel som, že on jej poskytne to, čo by som ja nedokázal. Neplánoval som ani len ísť na univerzitu. Celé dni som nerobil nič iné, len som sa umáral túžbou po vydatej žene a učil sa naspamäť úryvky starých románov, na aké sa môj život nikdy nezmení. Nemal som žiadne plány ani peniaze, a ona potrebovala oboje.“ Vance vzdychajúc unikal pred spomienkami.
Ako som sa tak naňho díval, zaskočila ma myšlienka, ktorá sa mi zrazu nutkavo drala na jazyk. V snahe odolať jej zovrel som ruku do päste, potom som ju znovu uvoľnil.
Opäť som ruku zaťal v päsť a hlasom, akoby nie mojím, som riekol: „Takže moja mama ťa v podstate využila na zábavu a potom ťa odkopla, pretože si bol na mizine?“
Vance sťažka vydýchol. „Nie. Nevyužila ma.“ Potom sa otočil ku mne. „Uvedomujem si, že to tak vyzerá a že všetko je riadne domotané, ale myslela len na teba a tvoju budúcnosť. Ja som bol flákač – nestál som za nič. A pred sebou som nemal nijakú perspektívu.“
„A teraz máš milióny,“ poznamenal som trpko. Ako sa po tom všetkom mohol mamy ešte zastávať? Bol hádam úplný hlupák? Vtom sa však vo mne čosi pohlo. Uvedomil som si, že matka prišla o dvoch mužov, z ktorých sa časom stali boháči, pričom ona sa šla zodrať v práci, z ktorej sa vracala domov do biedneho domčeka.
Vance prikývol. „Áno, ale vtedy nik netušil, ako sa situácia vyvinie. Ken skrátka viedol usporiadaný život, ja nie, bodka.“
„Až kým sa nezačal každý večer ožierať.“ Znovu vo mne narastal hnev. Napadlo mi, že sa ho už nikdy nezbavím, pretože pocit zrady ma bodal ako ostrý nôž. Celé detstvo som prežil s alkoholikom, zatiaľ čo Vance si žil na vysokej nohe.
„Aj to mám na svedomí ja,“ pokračoval muž, o ktorom som si dlho myslel, že ho poznám. Skutočne poznám. „Po tvojom narodení som si odtrpel svoje, no napokon som sa prihlásil na univerzitu a tvoju mamu som miloval na diaľku…“
„Až kým…?“
„Až do tvojich piatich rokov. Všetci sme sa zišli na oslave tvojich narodenín. Vbehol si do kuchyne a volal si na ocka…“ Vanceovi sa zlomil hlas. Zaťal som päsť. „Na prsia si si pritískal knihu a ja som na okamih zabudol, že nehovoríš o mne.
Tresol som päsťou do prístrojovej dosky. „Zastav! Vystupujem,“ skríkol som. Už som to viac nemohol počúvať. Muselo ísť o jeden veľký omyl. Nemohol som to prehltnúť.
Vance si môj výbuch nevšímal a ďalej si to šinul po ceste lemovanej rodinnými domami. „V ten deň som sa neovládol a naliehal na tvoju mamu, aby Kenovi povedala pravdu. Bol som chorý z toho, že sa musím mlčky prizerať, ako vyrastáš. V tom čase som už mal naplánovaný odchod do Ameriky. Prosil som ju, aby šla so mnou a vzala aj teba, môjho syna.“
