V živote sú veci a vzťahy, ktoré sa jednoducho nepodaria. Ak ich nosíme aj naďalej v sebe v podobe pocitu krivdy, márnej túžby alebo zlyhania, môžu nám podstatne znepríjemniť našu prítomnosť i budúcnosť. Ak sa nám stalo niečo neprávom a nemali sme možnosť „vyrovnať dlh“, môžeme sa cítiť ukrivdene a môžeme začať svet považovať sa nepriateľské miesto, v ktorom si treba dávať pozor a nikomu nedôverovať. Dokonca si môžeme vypestovať ochromujúci strach z podobných situácií – len preto, že tú prvú sme nezvládli.
Lenže celý život je vlastne len reťaz situácií. Na niektoré sme pripravení lepšie, na iné horšie – ale to, že sme neuspeli a diala sa nám krivda, nie je výpoveď o nás a našej povahe, ale len o tom, nakoľko sme boli na danú situáciu pripravení… Vtedy možno nie, ale život nezastal „vtedy“. Od daného okamihu sme toho veľa zažili a dosť sme sa vyvinuli, takže prečo sa báť, že by sme znova zlyhali?
Vlastne… neexistujú „zlyhania“. Existujú len lekcie, ktoré hovoria, že sme na danú situáciu neboli vhodne pripravení, prípadne, že sme ju podcenili. Tak svoj zážitok vezmime ako lekciu, odpusťme si, že sme vtedy neuspeli, a skúsme sa poučiť, kde sme čo mohli urobiť lepšie. Vzdajme sa bolesti, ktorú nám náš neúspech spôsobuje. Nepotrebujeme ju na to, aby nás definovala. Definuje len tú jednu situáciu, nie celý náš život. Náš život je to, čo sa odohráva počínajúc týmto okamihom – a do tohto okamihu vstupujeme už múdrejší, poučení, a preto oveľa lepšie pripravení.
A ak spomienka ešte stále bolí? Nuž, nikto nás nenúti spomínať… Mne sa osvedčil šikovný malý trik: keď ma dobehne minulosť a začnem sa cítiť znova ako obeť, spomeniem si rýchlo na niečo, čo mi v minulosti vyšlo a bola som v tom úspešná. Tým sa mi darí udržiavať minulé zlyhania na úrovni toho, čo skutočne sú – na úrovni konkrétnych spackaných situácií, nie na úrovni výpovede o mne a mojej budúcnosti.
Sun Belangelo