Po celý čas je príbeh o ľúbení, strácaní a nachádzaní od autoriek sfilmovaného bestsellera Na pár krokov, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Ikar pred tromi rokmi.
Moderná romantická rozprávka o dvoch mladých ľuďoch, ktorí prišli o veľa, trpia stratou toho najvzácnejšieho…a možno práve to ich zblíži. Práve preto si porozumejú a dokážu sa pochopiť i podporiť. A napokon aj uzdraviť…
Kyle nemá dôvod pochybovať o svojej budúcnosti. Počas strednej školy tvoria s Kimberley nerozlučný pár a chystajú sa nastúpiť na rovnakú univerzitu. Všetko zmení noc po maturitnom večierku a tragická autonehoda. Kým Kyle sa preberá v nemocnici s poranením mozgu, Kimberley nehodu neprežila. Zdá sa, že nikto z najbližších nedokáže pochopiť, čím si Kyle prechádza. Výnimkou je Marley.
Marley vie, aké je to stratiť milovaného človeka. Navyše je presvedčená, že za to nesie vinu. Vzájomným porozumením si liečia rany a upevňujú puto medzi nimi. Kyle neveril, že by ešte mohol byť šťastný, ale aj tak má pocit, že sa blíži niečo, čo mu opäť prevráti svet naruby.
Autorky Mikki a Rachael sú skvelé rozprávačky, ktoré vám predstavia dve utrápené osoby, zronené bolesťou…no perfektne to vyvážia nádejou a láskou. V romanci Po celý čas ukazujú, že aj cez traumu a osobnú tragédiu sa dá prepracovať k lepšiemu pochopeniu seba samého, nájsť väčší pokoj a možno i spriaznenú dušu. Sebaobviňovanie nám neraz bráni napredovať, utápame sa v žiali a prehliadame príležitosti ďalej žiť. Možno so zlomeným srdcom, ale opäť aspoň trochu šťastnejšie a krajšie. Lebo dá sa to.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Dado Nagy:
Rachael Lippincottová
Narodila sa vo Philadelphii a vyrastala v Bucks County v Pensylvánii. Vyštudovala tvorivé písanie na Univerzite v Pittsburgu. Momentálne žije v Pittsburgu a okrem písania podniká s partnerkou. Vlastnia pojazdný bufet s rýchlym občerstvením.
Mikki Daughtryová
Pochádza z Atlanty v Georgii. Vyštudovala divadelné umenie na Univerzite Brenau. V súčasnosti pracuje ako scenáristka a žije v Los Angeles.
Začítajte sa do novinky Po celý čas:
Od môjho návratu domov sa takmer nič nezmenilo. Chodník pred domom stále lemujú sladko voňajúce kvety, ktoré zasadila mama, príjazdová cesta je plná prasklín, biely latkový plot potrebuje zúfalo natrieť.
Všetko je ako predtým. Iba ja som iný.
Napravím si barly pod pazuchami a pohnem sa dopredu. Krívam po ulici, robím koleso okolo bloku. Lekárka mi predpísala jedno denne. Tvrdila, že mi pomôže utriediť si myšlienky a vrátiť sa späť do normálneho sveta. Pohyb mi vraj vylieči mozog. Bohužiaľ, zdá sa, že na tomto svete pre mňa už niet miesta.
Ani sa nenazdám a z jedného bloku sa stanú dva. A potom tri.
Čoskoro dokrivkám o barlách až do mesta, ulice okolo mňa sú na taký teplý letný deň až čudne prázdne. Som vyčerpaný. Strčím ruku do vrecka, ale uvedomím si, že mobil som zabudol doma, čo je pravdepodobne iba dobre. Aj tak je plný zmeškaných hovorov od Sama a odkazov, v ktorých ma prosí, aby som sa s ním porozprával a neignoroval ho, aby som mu dal vedieť, že som v poriadku.
Nie som. Čo mu mám teda povedať?
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis
