BRATISLAVA 20. mája (DámskaJazda.sk) – Annalise je inteligentná, kreatívna mladá žena, ktorá tvrdo drie, aby niečo dokázala.
Bennett je sexi workoholik, ktorý je presvedčený, že žiadna mu neodolá.
Teraz stoja proti sebe. Annalise a Bennett musia zabojovať o jedno miesto. Nezačali dobre, pretože Bennett vie, čo mu urobila Annalise s autom…
Je tu novinka vydavateľstva Ikar s názvom Nemali by sme.
Annalise je inteligentná, šikovná mladá žena, ktorá tvrdo maká a má svoje pravidlá. Je dôsledná, usporiadaná a má dobrú povesť.
Bennett je zasa sexi workoholik, domýšľavý, arogantný chlapík, ktorý jej jedného dňa vstúpi do života.
Annalise meškala hneď v prvý deň do práce – do novej práce, o ktorú mala teraz pre nečakanú fúziu bojovať. Na upevnení svojej pozície vo firme pritom drela osem rokov. Kým si sťahovala veci do nových priestorov, za stieračom si našla pokutu za parkovanie. Dostali ju všetky autá na ulici okrem toho predo ňou – šlo o rovnaké audi, ako má ona. Naštvalo ju to, preto sa rozhodla, že mu svoju pokutu podaruje. Dúfala, že ju majiteľ zaplatí a nič si nevšimne.
Nanešťastie mu pritom zlomila stierač. „Uznajte, mohlo to byť horšie? Vo výťahu som potom stretla neskutočne príťažlivého chlapa. To mi trochu zlepšilo náladu. Poznáte to? motýliky v bruchu, zrýchlený dych, napätie, že by sa dalo krájať,“ rozpráva Annalise.
Pri vystupovaní z výťahu na ňu pozrel takým žeravým pohľadom, až ju zalial rumenec. Možno má tá fúzia predsa len svoje výhody. Tak sa jej aspoň zdalo, kým nevkročila do šéfovej kancelárie a nespoznala svojho konkurenta. Z chlapa vo výťahu sa razom stal jej úhlavný nepriateľ.
A ten žeravý pohľad? Ani zďaleka nešlo o príťažlivosť. Videl, ako mu poškodila auto, a nevedel sa dočkať, kedy ju zničí…
Nemali by sme je skvelý sexi romantický príbeh, ktorý vás navyše pobaví. Očarujúca oddychovka, ktorú si, dámy, musíte dopriať po namáhavom dni.
Začítajte sa do novinky Nemali by sme:
Bennett
„Čo to tam, dopekla, robí?“
Keď naskočila zelená, neprešiel som cez priechod, ale pokračoval v behu na mieste. Výjav, ktorý sa mi naskytol, ma natoľko fascinoval, že som nechcel prísť o pointu. Parkoval som pred prácou a nad autom sa mi skláňala kučeravá blondínka s božskými nohami. Zjavne sa jej vlasy zamotali do stierača.
Ale prečo? Nemal som ani potuchy. Očividne ju to však poriadne nahnevalo a celá situácia pôsobila natoľko komicky, že som bol zvedavý, ako sa to skončí. Zostal som na mieste a z diaľky pozoroval blondínkino počínanie.
Pofukovalo, ako je to v oblasti Sanfranciského zálivu na dennom poriadku. Poryv vetra jej pri zápase s autom rozstrapatil dlhé vlasy. To ju zjavne naštvalo ešte väčšmi. Zúfalo lomcovala vlasmi, ale prameň zamotaný do stierača bol natoľko hrubý, že ho nie a nie vyslobodiť. Namiesto toho, aby vlasy jemne uvoľnila, potiahla silnejšie, pritom sa narovnala a kmásala ich oboma rukami.
A pomohlo. Podarilo sa… Spolu so stieračom, ktorý sa jej teraz hompáľal v účese. Čosi hovorila, zrejme spustila tirádu nadávok. Naposledy sa zbytočne pokúsila rozmotať spletenec. Ľudia, ktorí prešli na druhú stranu, sa k nej približovali a blondínka si odrazu uvedomila, že by si ju niekto mohol všimnúť.
Namiesto toho, aby som sa naštval, že mi táto bláznivá ženská poškodila novučičké, len týždňové audi, neubránil som sa smiechu, keď sa obzrela okolo seba a nenápadne schovala stierač pod pršiplášť. Uhladila si vlasy, stiahla opasok a vyzeralo to, že odchádza, akoby sa nič nestalo.
Že by koniec divadla? Žena si však svoju bezohľadnosť rozmyslela. Aspoň budila ten dojem. Vrátila sa k autu, čosi vylovila z vrecka, založila to pod funkčný stierač, až potom sa zvrtla na odchod.
Len čo znova naskočila zelená, prešiel som cez priechod a pribehol k autu, celkom zvedavý, aký odkaz mi nechala. Zrejme bola k stieraču pripútaná dlhšie a lístok napísala predtým, ako som ju zbadal, lebo kým som ju pozoroval, pero v ruke nedržala.
Vytiahol som lístoček spod stierača a otočil ho. Kdeže ospravedlnenie. Drzá blondína mi nechala pokutu za parkovanie.
***
To je teda ráno. Auto poškodené, v posilňovni pri práci netečie teplá voda a jeden z výťahov zas nefunguje. Ranný nával sa natlačil do jedinej funkčnej kabíny ako sardinky do konzervy. Pozrel som sa na hodinky. Doriti. Míting s Jonasom sa mal začať pred piatimi minútami.
A sprostý výťah zastavoval na každom poschodí.
Siedme, pod mojou kanceláriou, dvere sa otvorili.
„S dovolením,“ ozval sa za mnou ženský hlas.
Ustúpil som, aby som pustil ľudí von, a vtedy som si ju všimol. Prešla okolo mňa, voňala dobre, ako opaľovací krém. Díval som sa za ňou. Keď sa dvere výťahu začali zatvárať, otočila sa a pohľady sa nám na zlomok sekundy stretli.
Usmievali sa na mňa nádherné modré oči.
Opätoval som jej úsmev, ten mi však zamrzol na tvári, keď som sa lepšie prizrel jej tvári a vlasom – presne vo chvíli, keď sa dvere zavreli.
No dopekla. Ženská, ktorá mi odlomila stierač.
Dáme, ktorá stála pri riadiacom paneli výťahu, som naznačoval, aby stlačila gombík a otvorila dvere, ale kým vôbec pochopila, že sa rozprávam s ňou, výťah sa pohol.
Skvelé. Prosto skvelé. Ale celkom v súlade so začiatkom tohto dňa.
Na stretnutie s Jonasom som meškal takmer desať minút.
„Prepáč, že idem neskoro. Hrozné ráno.“
„Nič sa nedeje. S týmto sťahovaním tu máme takisto veselo.“
Sadol som si na jednu zo stoličiek pre návštevníkov oproti šéfovi a zhlboka si vzdychol.
„Ako na tieto zmeny reaguje tvoj tím?“ opýtal sa.
„Podľa očakávania. Bol by som radšej, keby som mohol všetkým povedať, že neprídu o prácu.“
„Zatiaľ nikoho neprepúšťame.“
„Bez toho zatiaľ by to znelo lepšie.“
Jonas sa oprel o stoličku a vzdychol. „Chápem, že to nie je jednoduché. Ale táto fúzia spoločnosti v konečnom dôsledku prospeje. Wren je síce menší hráč, ale s pomerne slušným portfóliom klientov.“
Pred dvoma týždňami sa spoločnosť, pre ktorú pracujem od konca vysokej školy, zlúčila s inou reklamnou agentúrou. Odvtedy sú všetci ako na ihlách, nikto z nás nevie, aký bude mať akvizícia firmy Wren Media dosah na naše postavenie vo Foster Burnett. Posledné dva týždne každé dopoludnie upokojujem svoj tím, hoci nemám ani najmenšej potuchy, ako bude zlučovanie týchto dvoch veľkých reklamných firiem vyzerať.
Naša spoločnosť je väčšia, toto ľuďom stále opakujem. Dnes prebiehalo fyzické zlučovanie v sanfranciských priestoroch, kde pracujem ja. Ľudia naložení škatuľami sa nám nasťahujú do kancelárií a my sa na nich máme milo usmievať a vítať ich s otvorenou náručou. Doriti, to vôbec nie je jednoduché. Najmä preto, lebo o pozíciu by som mohol prísť aj ja. Spoločnosť nepotrebuje dvoch kreatívnych riaditeľov a Wren má vlastný marketingový tím, ktorý sa práve teraz sťahuje k nám.
Jonas ma síce ubezpečoval, že moje miesto v spoločnosti je pevné, nikomu z nás však nepovedal, že ho nepresunú. Priestory v Dallase sú väčšie a povráva sa, že sa plánujú viaceré presuny.
Ja som sa však rozhodne neplánoval nikam presúvať.
„A čo tá ženská, ktorú mám vyštvať? Pýtal som sa na ňu. Jim Falcon pár rokov pracoval pre Wren. Vraj je to už dáma pred dôchodkom. Nerád by som rozplakal nejakú modrovlasú starenku.“
Jonas sa zachmúril. „Pred dôchodkom? Annalise?“
„Podľa Jima vraj niekedy používa chodúľku – pre problémy s kolenami či také voľačo. Musel som dať rozšíriť uličky medzi stolmi, aby tadiaľ mohla prechádzať. Odmietam sa však cítiť previnilo za to, že s ňou vytriem podlahu len preto, lebo je staršia a má zdravotné problémy. Pokojne ju vykopnem do Texasu, ak na to príde.“
„Bennett… Jim sa asi pomýlil. Annalise nepoužíva chodúľku.“
Potriasol som hlavou „Strieľaš si zo mňa? To mi ani nehovor. Musel som podplatiť údržbárov škótskou whisky, aby prišli tú uličku upraviť načas.“
Tentoraz potriasol hlavou Jonas. „Annalise nie je…“ Zasekol sa v polovici vety a pozrel sa mi ponad hlavu k dverám. „Výborné načasovanie. Tu je. Nech sa páči, Annalise. Zoznám sa s Bennettom Foxom.“
Otočil som sa na stoličke, aby som si premeral svoju súperku – starú babizňu, ktorú som mal zničiť –, a takmer som spadol na zem. Rýchlo som sa obrátil späť na Jonasa.
„Toto je kto?“
„Toto je Annalise O’Neilová, tvoj náprotivok od Wrena. Jim Falcon si ju zrejme pomýlil s niekým iným.“
Otočil som sa k žene, ktorá mi kráčala v ústrety. Annalise O’Neilová rozhodne nebola starena, ktorú som si predstavoval. Ani zďaleka. Mala čosi vyše dvadsaťpäť, ak nie menej. A bola krásna – neuveriteľne krásna. Bohovsky dlhé opálené nohy, krivky, pre ktoré by chlap skočil z mosta, divoká hriva zvlnených blonďavých vlasov, modelkovská tvárička. Telo mi bez varovania zareagovalo. Stvrdol som ako skala, a to sa mi nestalo už mesiac – odkedy sa šírili správy o fúzii. Testosterón mi vystrel plecia a zdvihol bradu. Keby som bol moriak, naširoko by som rozprestrel pestrofarebný chvost.
Moja rivalka je sexi samica.
Pokrútil som hlavou a rozosmial sa. Jim Falcon sa nepomýlil. Ten idiot si zo mňa vystrelil. Chytrák. Malo mi to napadnúť. Určite sa išiel potrhať od smiechu, keď údržbári rozoberali a znova montovali stoly, aby vytvorili dostatok miesta pre chodúľku.
To je magor. Aj keď musím uznať, že to bolo vtipné. Dostal ma.
Ale nie preto som sa usmieval od ucha k uchu.
Veru nie. Ani trochu.
Začínalo to byť zaujímavé a nijako to nesúviselo s tým, že by som mal nakopať do zadku ženu, ktorá nemala najmenší problém s chôdzou.
Moja súperka, Annalise O’Neilová, táto nádherná žena, ktorá stála predo mnou v kancelárii môjho šéfa, žena, s ktorou som mal najbližšie mesiace súperiť…
… bola tá istá blondína, ktorá mi ráno odtrhla z auta stierač a mala tú drzosť nechať mi namiesto neho pokutu za parkovanie, a tá istá žena, ktorá sa na mňa usmievala vo výťahu.
„Teší ma, Annalise.“ Postavil som sa a kývnutím hlavy som si narovnal kravatu. „Bennett Fox.“
„Rada vás spoznávam.“
„Kdeže, potešenie je na mojej strane.“
Milan Buno, knižný publicista
Informačý servis
