BRATISLAVA 30. apríla (DámskaJazda.sk) – Po príbehoch Kováčov učeň a Na druhom brehu je tu tretia kniha rodinnej ságy Dedičstvo Ballantyneovcov s názvom Cesta domov. Autorka Laura Frantzová dokázala medzi riadkami oživiť Pensylvániu 50-tych rokov 19. storočia. V príbehu o strate, láske a vernosti sa mladá žena ocitá na križovatke dvoch ciest: musí sa rozhodnúť a nebude to mať ľahké…
Prenesme sa teda do augusta roku 1850 v Cane Run, štáte Kentucky.
Rowena „Wren“ Ballantyneová žila od malička v Kentucky a o veľkom dome a veľkom bohatstve jej starého otca v Pensylvánii sa u nich veľa nehovorilo. Keď jej otec dostane list, v ktorom ho rodina volá späť, Wren ide s ním a čoskoro sa ocitne v úplne novom svete.
Sú tam príbuzní, ktorých nikdy nestretla, tance, ktoré sa nikdy neučila, a hoci si myslela, že svojho otca pozná, zistí, že má aj inú stránku.
Stretáva svoju tvrdohlavú a urozprávanú tetu Andru, ktorá ju chce zmeniť na pravú dámu.
V snahe zapadnúť sa zasa spriatelí s Jamesom Sackettom, ktorý je zamestnancom jej otca a najlepším lodivodom Ballantyneovskej spoločnosti. Ani s jeho pomocou sa však medzi smotánkou necíti dobre.
Vydá sa teda vlastnou cestou… do nebezpečenstva?
Postupne sledujeme, ako sa Wren mení zovňajškom, oblečením a spôsobmi, no jej milujúce srdce a plachá duša zostávajú rovnaké. Nájde Wren konečne svoje šťastie vo vyššej spoločnosti?
LAURA FRANTZ je úspešná spisovateľka a dvojnásobná finalistka v ocenení Carol Awards. Je rodená Kentučanka, ale so svojím manželom a dvomi synmi žije v hmlistých lesoch Washingtonu.
Začítajte sa do novinky Cesta domov:
James Sackett si túto chvíľu zapamätá do konca života. Bol len malý chlapec, ale cítil sa ako dospelý. Slobodný. akoby mal krídla. Ostrieľaný. Ako tento mladý muž, ktorý stojí vedľa neho.
Anselovi Ballantyneovi sa v očiach odrážalo more. Položil Jamesovi ruku na rameno. „Si pripravený na nové dobrodružstvo?“
James sa na neho usmial. Mal pocit, akoby boli rodina, akoby bol jedným z Ballantyneovcov. Neobzeral sa späť k Filadelfii. Pozeral sa dopredu na provu lode a ďalej poza ňu. Smerom k Anglicku.
„Dúfam, že ti nechýba Pittsburgh.“
James prudko zavrtel hlavou. „Chcem, aby ste boli na mňa pyšný, pane. Aby pán Silas a pani Eden boli radi, že som tu s vami.“
„Si dobrý spoločník, James. Dúfam, že jedného dňa budem mať takého dobrého syna, ako si ty.“ Anselovi vohnal vietor do tváre spŕšku slanej vody a jeho unavené črty sa postupne uvoľňovali.
„Možno ťa naučím hrať na husliach, zatiaľ čo budeme na mori. Kým dorazíme do Liverpoolu, možno ma prekonáš.“
Pri tej predstave zalialo Jamesa teplo.
Stáli vedľa seba, mali jeden cieľ a pozerali sa na oceán taký široký a modrý, akoby sa tam zniesla samotná obloha.
Byť tak Ballantyneom. Nebol ním, ale chcel byť.
Byť ich učňom bolo možno to najlepšie náhradné riešenie.
1
Ocko prestal nosiť smútočnú pásku.
Wren mala pocit, akoby ju niekto oblial ľadovou vodou. Dva roky nosil jej otec na rukáve túto pripomienku smrti jej matky. Vypovedala niečo o jeho smútku, ktorý mu poznačil aj peknú tvár. Ani raz si ju nezabudol dať. A odrazu ju nemal. Wren túžila vedieť, čo sa deje v jeho hlave.
Všetko sa to začalo listom, ktorý prišiel zo severu. Z novej nádeje. Zaplatila poštovné a rozrušene skúmala elegantné písmo.
Ansel Ballantyne, Cane Run, Kentucky.
Dostávali veľa pošty, najmä z Európy od zberateľov huslí a výrobcov strunových nástrojov alebo od maminej rodiny, Nancarrowcov v Anglicku. Nie však z Pensylvánie s odtlačkom pečiatky alleghenského okresu na hornom okraji pokrčenej obálky.
Celú cestu domov bežala a k dverám ich kamenného domu dorazila celá červená a zadýchaná. Dokázala len zamávať rukou, v ktorej držala list. Podala ho ockovi a skúmala jeho výraz.
Zamyslel sa. Zaváhal. Bol prekvapený.
Vycítila, že si ho chce prečítať sám, tak sa otočila na bosých nohách a rozbehla sa ku kopcu za ich domom. Kým došla na vrchol, v pľúcach už nemala ani štipku dychu. Kľakla si na rovnú skalu a užívala si posledné farebné záblesky dňa.
Rieka už nebola modrá, vyzerala skôr ako tekuté zlato. Bola široká a zdala sa nekonečná. Plavil sa po nej parník – už to dávno neboli kanoe ako v jej detstve. parník mal na boku okrasným písmom napísaný názov. Nevedela, kam ide, a ani to nechcela vedieť. Jej svet sa začínal a končil na tomto kopci.
Nepohla sa, kým nezačula otcov chrapľavý hlas, ako ju volá domov. Večera, ktorú pripravila Molly, ich gazdiná, už bola hotová. Wren sa poobzerala po príliš pokojnej kuchyni. Molly nikde nevidela. Ani list. Len poháre s limonádou, misky s duseným mäsom a kukuričný chlieb poliaty maslom.
„A bheil an t-acras ort?“ Ocko stál vo dverách. Odmalička sa s ňou rozprával gaelsky, čo bolo rovnako príjemné a známe ako Molline ručne šité prikrývky. „Si hladná?“
To áno. Túži vedieť o smútočnej páske a mame a chce vedieť o liste zo severu. Prikývla, sadla si a počkala na modlitbu. Bola to mamina modlitba, akoby v nej prišla medzi nich ona sama.
„Náš Otče, daj nám vďačné srdcia a nauč nás všímať si potreby druhých. V mene Ježiša krista, nášho pána. amen.“
Nachvíľu zavládlo ticho.
„Mám novinky z Pensylvánie.“ Otec si odpil z limonády a ukázal na kozubovú rímsu, kde bol položený list.
„Od tvojej rodiny? Ballantyneovcov?“ Wren takmer zabehol kúsok kukuričného chleba. „Áno. Už dávno mi nepísali. A ja som tam veľmi dlho nebol. Veci sa menia…“ Jeho modré oči zastrelo trápenie. Opäť si odpil a tak prudko sa postavil zo stoličky, až ju takmer zhodil. „Obávam sa, že som bol preč príliš dlho.“
Položil na stôl obrúsok a krívajúcim krokom vyšiel von zadnými dverami, až sa Wren stratil z dohľadu medzi stromami pokrytými ovocím. V rozhorúčenej kuchyni zostala sama so svojimi otázkami.
Celý život premýšľala o ich rodine v Pensylvánii. Počula romantický príbeh o tom, ako jej škótsky starý otec Silas Ballantyne prišiel takmer pred storočím z druhej strany hôr a svojej neveste postavil krásny tehlový dom. Bola si istá, že príbehy, ktoré si šepkali ľudia z Cane runu, boli prikrášlené. Ocko od nich odišiel pred viac než dvadsiatimi rokmi. Vedela, že kvôli nejakým problémom, ale aj to bola pre ňu záhada.
Vzala jeho misku s duseným mäsom, položila ju na žeravé uhlíky v kozube, aby mäso nevychladlo, a navrch položila tanier s kukuričným chlebom. Hoci vyšiel von, jeho hlboký nepokoj tu zostal. Takto rozrušeného ho nevidela od maminej smrti. pozrela sa na rímsu. Lákal ju ten list, ktorý začal tieto problémy. Vedľa neho bola položená smútočná páska. Všetko to bolo veľmi záhadné.
Milan Buno, literárny publicista
Inzercia
