Účinkuje vo viacerých slovenských muzikáloch, má takmer stály „džob“ v seriáli Panelák a už viac ako rok prežíva lásku so spevákom Petrom Cmorikom. Mirku Partlovú (28) sme na prahu prázdnin stihli vyspovedať počas fotenia pre Hviezdnu Premenu, ktorú na našom portáli uverejníme už čoskoro.
Si známa svojou láskou k športu, už si zahájila korčuliarsku inline sezónu?
Tento rok ešte som sezónu korčuľovania nezahájila, bojím sa, že by ma odfúklo. A zatiaľ nebol čas. Buď pracujem, a keď nepracujem, je škaredé počasie a medzi kvapkami sa mi nechce korčuľovať. Takže čakám ešte na dobré počasie. Teším sa aj vzhľadom k tomu, že mám nové oblečenie od jednej športovej značky, ktorej som tvárou a budem sa môcť vyobliekať. Na dovolenku nemáme žiadne plány, skôr pôjdeme niekam na „blind“. Ak bude chuť, sadneme do auta, alebo na motorku a ideme.
A nebojíš sa po hrozivej nehode spred pár rokov, keď si havarovala spolu s Ibim Maigom, opäť sadnúť na motorku?
Už nie. Samozrejme, že ju riadi Peťo ( Peter Cmorik – Mirkin partner, pozn. red. ), on je vynikajúci šofér a absolútne mu dôverujem. Takže sa teším, že to bude celkom dobrodružné.
Chystáte s Petrom aj nejaký spoločný hudobný projekt?
Skôr pracujeme na svojich vlastných projektoch. Peťo pripravuje nový album, ktorý by mal už čoskoro vyjsť. Ja do toho chystám malý projekt, pomenovala som si ho „koncertné komorné trio“, čo je klavír a dva spevy. Hlavný spev budem robiť ja a do toho prídu vokály. Už máme niečo nacvičené, pomaličky nám to ide. Robíme to pre rôzne spoločenské podujatia. Keď sa to bude ľuďom páčiť, snáď nás odporučia ďalej. Je oslobodzujúce spievať so živým klavírom tak, ako to v tom momente cítite, než byť zviazaná podkladom.
Nepomýšľaš aj na sólové cédečko?
Ale áno, ale na to treba čas, peniaze a dobré nápady (smiech). Musí sa napísať ozaj dobrá hudba aj text. A priznávam, že by som chcela robiť slovenskú hudbu so slovenskými textami. Všetci spievajú po anglicky a je to škoda. Náš jazyk je síce pre speváka ťažší, ale treba ho dať do popredia.
Budeš spolupracovať aj na Petrovom albume? Do vianočnej skladby si mu nahrala vokály…
Áno, v decembri som mu nahrala vokál na vianočnú pesničku, sme sa akosi neskoro spamätali (smiech). Je totiž ťažké skladať vianočnú pesničku v lete, kedy sa to musí písať, aby to do Vianoc stihlo vyjsť. A minulý rok bol fakt teplý, tak to nejako nešlo. Teraz budeme ale s Peťom od septembra v Košiciach skúšať prepracovaný muzikál Krysař. V septembri to bude trošku masaker, budeme to musieť skombinovať, ja s točením, Peťo s nejakými koncertmi, takže to bude celkom vtipné. Už sme dohodnutí na nadčasoch, že budeme pendlovať hore-dole a týždeň pred budeme naplno. Ale hrávať sa bude len raz za mesiac a to cez víkend. Máme už termíny do konca sezóny, na Novej scéne sa bude opäť hrať Ȏsmy svetadiel, kde takisto účinkujem. A taktiež spolu s Peťom hráme aj v muzikáli Rómeo a Júlia. Ale bohužiaľ hrá sa len pár krát za mesiac a pri trojalternácii je každé predstavenie pre nás ako premiéra.
A čo Panelák?
Máme prázdniny. Už sa točí päť rokov, tak dúfam, že ešte aspoň ďalších päť na nás čaká (smiech). Moja postava je už taká stála, že si neviem predstaviť, že by som mala hrať v inom seriáli. Záleží samozrejme od ponuky. Jedine, že by som hrala úplne iný typ ako v Paneláku. Napríklad nejakú mrchu, to by bola výzva (smiech)! To sa veľmi dobre hrá, je to iný charakter, v pozitívnej postave človek musí vychádzať aj zo seba, je to príjemné, je to super, ale v negatívnej postave môže človek zosobniť aj všetko to zlo, ktoré môže mať v sebe. Nikdy som ešte nič také nehrala, potom musím byť v súkromí mrcha! Ale nie, len žartujem (smiech)!
Hovorí sa, že veľa hercov sa tak do svojej role vžije tak, že doma nedokážu vypnúť a prežívajú život postavy ďalej…
Ale samozrejme, je to „schiza“. Aj mne občas trvá zopár minút a niekedy aj hodín, kým sa mi podarí prepnúť a vtedy si vravím: haló, už sa preber, už nie si na javisku! Napríklad v muzikáli Ȏsmy svetadiel mám na konci scénu, kde ma bývalý milenec mláti, dôjde aj k pokusu o znásilnenie. Plačem – a prichádza koniec predstavenia. A ja prídem domov zbitá, vyplakaná, vykričaná. No skrátka, spokojná žena (smiech)! Partner už má pokoj. Niekedy je naozaj ťažké prepnúť, mávala som také stavy aj po predstavení West Side Story. Mojej postave zomrie láska priamo pred očami, a to som mala problém rozchodiť. Dobrú hodinu som sedela v šatni a snažila sa dostať do reality. Ale to patrí k tomu, vedieť pracovať s emóciami.
Vo chvíli, keď hráš takúto rolu, čo cítiš? Ako to zvykneš prežívať?
Všetko sú to technické veci, ktoré sa učíme v škole. Ale človek to niekedy tak veľmi prežíva, že mu naskáču aj súkromné veci. Myslím, že herci majú väčší senzitívny zmysel, vnímame veľa vecí navôkol, v súkromnom, aj pracovnom živote. Vnímame energie, ktoré nás obklopujú, to, ako sa ľudia správajú v určitých situáciách, a z toho potom čerpáme. Pre mňa je napríklad úžasné cestovať v MHD. Sedím vzadu a pozorujem ľudí a je to neuveriteľná škola. Alebo keď sa stretnete s človekom, ktorý si život predstavuje úplne inak a vy ho iba počúvate – aj to je skvelá škola. Využijeme to potom na javisku, či už smútok, alebo radosť. Odkladám si tieto zážitky do priečinkov, ktoré v správnej chvíli na javisku otvorím.