Michal Zoldy a jeho najnovší komentár k aktuálnej politicko-spoločenskej situácii: Štát možno za krátky čas rozvrátiť, trvá nepomerne dlhšie dať ho znovu do poriadku
Názorným príkladom je Slovensko. Netreba ísť po príklady do Nemecka tridsiatych rokov minulého storočia, ako sa to u nás často s obľubou robí.
Ešte v roku 2019 a na začiatku roku 2020 patrila Slovenská republika, pokiaľ ide o stav ekonomiky štátu k slušnému nadpriemeru v rámci Európskej únie. Robert Fico dokonca vravieval, že patríme k úspešnému jadru medzi jej prominentných ťahúňov.
Stačili však len niečo viac ako tri roky katastrofálneho šafárenia diletantov a dobrodruhov a zbierame sa takmer z prachu, nielen pokiaľ ide o stav hospodárstva, ale aj, čo je rovnako zlé, ak nie ešte horšie, pokiaľ ide o celkový stav spoločnosti ako takej a náš doráňaný kultúrny étos kedysi pomerne svorného holubičieho národa. Rozvrat priam ukážkový.
Lenže bolo by chybou tvrdiť, ako to niektorí robia, že to všetko je len výsledkom organizovaného burcovania proti lídrovi Smeru po vražde Jána a Martiny 21. februára 2018. Nie, to v žiadnom prípade nebol ani náhodou „rok 0“.
Hrubá chyba a omyl, proti Ficovi, ak to pre jednoduchosť trochu zúžim iba na neho a nechám bokom jeho stranu, sa tu viedla sústredená kampaň minimálne od roku 2002.
V novembri 2002 sa konala v Bratislavskom hoteli Carlton veľká medzinárodná konferencia, ktorú zorganizoval Mesežnikovov Inštitút pre verejné otázky (neslávne známy IVO) pod názvom „Je výsledok volieb 2002 koncom populistu Fica?“
Už tam vtedy na tej medzinárodnej konferencii pred 22 rokmi mu vystrojili predčasný politický pohreb, lebo vedeniu IVO, ale aj Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku pod vedením Dulebu a Vášáryovej, Fico jednoducho nevoňal.
V diskusii som na tej konferencii vystúpil z pléna a zacitoval dokonca z ich vlastnej ročenky IVO, v ktorej Mesežnikov sám napísal, že Dzurindove sľuby o dvojnásobných platoch boli ukážkovo populistické. Nepáčilo sa tomu predsedníckemu stolu, že som im do tváre vmietol ich vlastnú výročnú publikáciu.
Tak to teda bolo už v roku 2002, ale odvtedy toho potom bolo oveľa viac, dokonca v takej miere, že som na to v roku 2006 upozornil jedného z vtedajších lídrov Smeru Pavla Pašku (na iného som telefonický kontakt nemala a k predsedovi Ficovi sa jednoducho nedostanete) a tak sme sa z mojej iniciatívy stretli v parlamente, aby som v polhodinovom rozhovore vyslovil názor a pridal aj dobre mienenú radu, že by bolo veľmi dobre, aby sa na tých pravicových konferenciách zúčastňoval aj niekto za Smer.
Dodnes mám v telefóne mobilný kontakt na nebohého Pašku. Dal mi vtedy za pravdu a súhlasil, ale nič sa nezmenilo a na tých konferenciách (dnes by sme ich mohli nazvať „slniečkárske“) som naďalej vystupoval v diskusiách sám.
Aj na veľkej medzinárodnej konferencii na ministerstve zahraničných vecí, keď sem prišiel doslova celý svet v deň, kedy tu boli Bush a Putin v predvečer ich pamätného bratislavského summitu 2005, som v diskusii z pléna dôrazne oponoval neopodstatneným chválenkárskym vyjadreniam Pavla Demeša v jeho úvodnom prejave konferencie, konanej pod záštitou vtedajšej štátnej tajomníčky Magdy Vášáryovej.
Darmo, ak ste najstarším politickým komentátorom, tak si toho pamätáte „nepríjemne“ veľa. Robertovi Ficovi som v rovnakom duchu, v akom som hovoril v roku 2006 s Pavlom Paškom, poslal v priebehu nasledujúcich rokov celkove tri listy – to je všetko, čo sa dalo v tej veci urobiť.
Keď potom prišiel február 2018, vôbec ma neprekvapilo, že tá šestnásťročná sústredená kampaň, fakticky otvorená likvidačná vojna proti Smeru a Ficovi, sa dramaticky zvrhla a nabrala obrátky totálnej politickej a mediálnej vojny s cieľom akýmikoľvek prostriedkami definitívne odstrániť „nevyhovujúceho“ predsedu Smeru z cesty.
Zvyšok špinavej roboty mal potom urobiť obávaný demagogický „likvidátor“ Matovič a jeho úderky v ÚŠP, NAKA a v médiách, za potlesku zahraničia. Áno, za potlesku zahraničia, inak sa tá zarážajúca hluchota a slepota Bruselu a Washingtonu nazvať nedá. Keď potom prišiel na scénu pištolník Cintula, mal to byť definitívny epilóg. Našťastie nebol. Príbeh pokračuje ďalej.
Vlani chvalabohu zatiahli vo voľbách ručnú brzdu v hodine dvanástej voliči. A tak sme dnes tam, kde s celým týmto „autobusom“ momentálne sme, keď musíme krvopotne konsolidovať ozrutný bordel, čo sa tu napáchal a nakopil za necelé štyri roky, aby sme sa mohli vôbec pohnúť z miesta.
Ak by som bol túto nedeľu sedel na Úrade vlády v kresle novinára TA3 Braňa Krála, určite by som v tom exkluzívnom rozhovore s premiérom zaviedol reč aj na iné témy ako je ekonomika. Rovnako podstatné, ak nie ešte podstatnejšie. Bolo by o čom.
Poznámka redakcie: Komentár prinášame v pôvodnom znení bez úprav.
