Dňa 8.11. 2024 sa v Novom Meste nad Váhom uskutočnila diskusia Rešpektujem iný názor na tému Spoločenský dialóg, ktorú organizuje Úrad vlády SR a Študentská rada stredných škôl.
Hosťami boli Jozef Banáš, Milan Kňažko, Vladimír Šnídl a Dag Daniš.
Takáto zostava sa stretla prvýkrát a hľadali názorové prieniky a riešenia na aktuálne otázky. O besede sme informovali tu: https://damskajazda.sk/urad-vlady-konecne-iskriva-diskusia-inych-nazorov-pri-plnom-respekte/
K besede sa vyjadril aj novinár a publicista Michal Zoldy. Prinášame vám jeho vyjadrenie v pôvodnom znení bez úprav.
Hoci témou besedy v Novom Meste nad Váhom v rámci projektu Rešpektujem iný názor bol pokus Úradu vlády o vecný spoločenský dialóg, zákonite sa v takomto zložení panelu dostala nakoniec presne tam, kde sa nachádza aj celá naša extrémne rozdelená spoločnosť – do existujúceho status quo dvoch nezmieriteľných názorových táborov.
A to aj napriek tomu, že sa jednotliví aktéri besedy navzájom roky poznajú a dokonca si tykajú a oslovujú sa krstným menom.
Rovnako ako v mierke celoštátnej, ani v mikro mierke formátu takejto besedy sa to neskončilo podpísaním názorového prímeria. Zákopy sú na to príliš široké a hlboké a obe strany vytiahli na seba argumentačné armamentárium, známe z médií takzvaného hlavného prúdu, alternatívnych médií a sociálnych sietí.
Sme rozdelení, sme si toho vedomí, a takto to zostane aj naďalej. Slovensko je rozdelené rovnako, ako je rozdelená Amerika, hoci v našom prípade na iných pôdorysných základoch.
Kde to teda celé začalo a prečo sme takto rozdelení, kvôli čomu a najmä odkedy – toho sa novembrová beseda v Novom Meste nedotkla, hoci mohla, lebo bola dobrou príležitosťou dostať sa až k jadru celého existujúceho problému od jeho vzniku v celej jeho následnej komplikovanej a búrlivej genéze. Beseda sa venovala aktuálnemu názorovému rozdeleniu v témach ako je najmä vojna na Ukrajine, orientácia zahraničnej politiky štátu a problém médií. Detaily obsahu a priebehu zatiaľ ponechám bokom.
Kde to súčasné rozdelenie našej spoločnosti vlastne začalo, a aký je prapôvod dnešného stavu pokračujúceho rozdelenia na dva tábory?
Začalo to celé v momente, keď sa Slováci začiatkom deväťdesiatych rokov rozhodli ašpirovať na to, aby sa vymanili z federácie a založili si svoj vlastný suverénny a nezávislý štát s hlavným mestom nie v Prahe, ale v Bratislave. V tej osudovej chvíli sme sa rozdelili na dva tábory a takto to trvá prakticky dodnes.
To si treba uvedomiť a treba to stále pripomínať, lebo v tom, ako sa vraví, je celý pes zakopaný. V rokoch 1991 a 1992 tu „vypukla“ naša studená občianska vojna – jedni za samostatný štát a druhí proti nemu.
Vtedy sa do toho energicky zapojili úhlavní ideologickí nepriatelia štátnej samostatnosti v úlohe nezmieriteľných záchrancov Havlovej federácie ako je Martin Šimečka, Soňa Čechová, šéfredaktor SME Karol Ježík, Peter Schutz, Ľubomír Lintner, Eugen Korda a všetky tie Vášáryové, Szomolányiové, Gyárfášové, Gálovia, Mesežnikovovia a Dulebovia.
Dnešné médiá ako Denník N, SME, Aktuality Sk, rádio Expres, časopis Týždeň a komerčné televízie, sú vlastne pokračovatelia „ideológie“, ktorá sa radšej vyhýba vysloveniu slova Slovensko a hovorí iba o „krajine“ napriek tomu, že si vypočítaví farizeji dajú „Slovensko“ dokonca do názvu svojej strany.
Samotný Robert Fico je dnes azda najznámejšou a najsymbolickejšou zákonitou obeťou bývalej federalistickej a dnešnej progresivistickej politickej sekty, čo je jedno a to isté, sformovanej a zradikalizovanej až do extrému v tých búrlivých časoch.
Lebo v roku 1992, keď sa schvaľovala Deklarácia zvrchovanosti slovenského národa a Ústava SR, bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a hlasoval s presvedčením za obidva dokumenty. Je to pravda a sám Fico to nakoniec občas s hrdosťou pripomína. Vtedy sa v ich očiach nadobro odpísal a práve to je ten ťažký epochálny hriech, ktorý sa mu neodpúšťa a ktorý si nesie spolu s ním a pod jeho vedením aj celá jeho strana, a vlastne aj časť národa, ktorá volila strany súčasnej vládnej koalície.
Nevidieť to, znamená nepoznať samotný historický dôvod a príčinu aj terajšieho rozdelenia spoločnosti vo všetkých témach. To nie je rekriminácia, to je jednoducho otázka stanovenia správnej diagnózy súčasného stavu. Tak, ako novinári Ľubo Huďo, Pavel Kapusta, Michal Zoldy a ďalší nikdy nestáli na strane takzvaných federalistov, rovnako sa ľudia ako je Šimečka, Schutz, Korda či dnešný Bárdy, Šnídl, Balogová a Závodský nikdy nestavali na stranu národne orientovaného tábora.
Tu naozaj nejde o žiadnu lacnú a zbytočnú rekrimináciu. Poznajúc však dobre ako a kde sa to celé začalo som presvedčený, že rozhodne stojí za to poukázať na príčinnú podstatu kardinálneho problému rozdelenia slovenskej spoločnosti aj v jeho súčasných vyhrotených vývojových etapách. Karty sa tu totiž rozdali už pred vyše tridsiatimi rokmi a hrá sa s nimi dodnes.
Ak by som bol sedel v paneli diskusie v Novom Meste, alebo aspoň v hľadisku, určite by som to bol spomenul ako jednu z kľúčových vecí. Ak nie kvôli sebe a sebe podobným, tak určite aspoň kvôli Robertovi Ficovi, ktorý celé roky, dokonca celé desaťročia, dostáva jeden nekonečný nenávistný preplesk za to, že vôbec je.
Občas by naozaj nezaškodilo naliať si verejne čistého vína, hoci aj na besede, akou bola tá v Novom Meste.
