Novinár a publicista Michal Zoldy a jeho nedeľné zamyslenie sa:
POZDRAV PÁN BOH
Niekoľkokrát som sa tu veľmi stručne zmienil o tom, že som veriaci kresťan katolík. Nikdy som nikoho o ničom nepresviedčal, nie som misionár, neagitujem a či niekto verí alebo nie, je jeho vecou. Rovnako si nemyslím, že by neveriaci boli horší ako veriaci. A rovnako si nemyslím, že byť veriaci znamená automaticky byť lepší. Ale…
To, že premiér Robert Fico prežil vražedný atentát a štyri smrtonosné výstrely z bezprostrednej blízkosti silným kalibrom revolvera, považujem za akt božej prozreteľnosti. Mnohí jeho priaznivci a voliči mu na diaľku posielali do bystrickej nemocnice ozdravnú energiu, mnohí sa za neho modlili… ja som si v tichu svojej chalupy nevedel predstaviť, že by neprežil a s povzdychom som sa večer a ráno pomodlil. Tá možnosť pre mňa neexistovala a veril som, že mu pán Boh pomôže.
Boh má totiž s ľudskou zlobou, bezohľadnosťou a krutosťou svoje skúsenosti, ak si to takto môžem dovoliť povedať… Ďalej to rozvádzať nechcem a nemusím a nebudem tu robiť ani žiadne nenáležité paralely, len si myslím, že tu v tomto prípade naozaj zasiahol svojou vôľou samotný pán Boh. Po toľkej beštiálnej nenávisti, permanentnom ukrižovávaní a verbálnom lynčovaní v médiách a po tom všetkom, čomu bol Robert Fico celé roky vystavený od médií, politikov, mimovládok a zahraničia, to vlastne ani inak dopadnúť nemohlo – lebo Ktosi, Ktosi oveľa silnejší a mocnejší ako my všetci dohromady, zasiahol. Zostáva sa mi za to poďakovať.
Čo bude ďalej neviem, ale ľahké to tu na Slovensku asi nikdy nebude. Opakovane som tu v minulosti varoval, že nech dopadnú parlamentné voľby akokoľvek, pokoj tu žiaľ tak ľahko nebude. Pápež František nás nabáda, aby sme medzi sebou hľadali pokoj. No je vidieť, že ešte poriadne premiér nie je ani doma z nemocnice a už tá nenávisť voči nemu prepuká a pokračuje ďalej. Budeme tu zrejme žiť v permanentnej zlobe asi veľmi dlho, lebo takých nenávistníkov ako bol Cintula, je medzi nami veľa… našťastie nie všetci sú schopní zájsť vo svojej nenávisti tak ďaleko, ako on.
Máme odpustiť? Komu, čo, ako? Nehnevajte sa, ja to poviem na rovinu a po vyše tridsaťročnej komentátorskej skúsenosti viem o čom hovorím. Asi najviac by sme mali odpustiť americkej ambasáde…Tá ale o to nestojí, hoci by bolo zaujímavé ak by – tak ako v minulosti niekoľko razy – pozvali na debatu mňa. Bol by to iste zaujímavý a nie veľmi príjemný rozhovor, lebo ja by som si v ňom určite povedal svoje. Nie som totiž našťastie Čaputová…!
Dobre, na nedeľu to už hádam aj stačí. Čo som chcel, to som v krátkosti povedal a na záver dodám iba toľko, že som sa bohužiaľ v živote stretol a dodnes sa stretám s takou bezohľadnosťou voči sebe, že sa občas pýtam za čo, prečo? Nikdy som neoplácal, nedokážem to. Svedomie mám čisté a to je pre mňa ako veriaceho to najdôležitejšie. Trestať bude raz niekto iný, ja nie. Na Slovensku sa nežije ľahko, máme totiž v našej mentalite aj veľké mínusy, nielen samé chvályhodné plusy.
