Komu sa dá ešte veriť? Nerozčuľuj sa, vieš, že ti to škodí… – prinášame vám najnovší komentár novinára a publicistu Michala Zoldyho:
To, čo teraz urobili poslanci okolo Ruda Huliaka (vždy je to niekto okolo niekoho) zdvihlo adrenalín a tlak naprieč národom koaličných voličov. Ešte nedávno, len pred niekoľkými málo mesiacmi, vystupoval na tlačovkách poslanec Huliak bok po boku s ministrom Tarabom a vyzeralo to, že si tí dvaja výborne rozumejú.
Čo sa stalo, pán Huliak, že ste sa rozhodli zlikvidovať akúkoľvek nádej na svoje znovuzvolenie v budúcich parlamentných voľbách? Lebo presne to ste teraz urobili.
V nejednej slovenskej domácnosti teraz manželka krotí svojho muža slovami „Ocko, nerozčuľuj sa prosím ťa, vieš dobre, že ti to škodí“. Neviem, či takáto veta dokáže niekoho upokojiť. Mňa by ešte viac popudila a podráždila bez ohľadu na to, či mi rozčuľovanie škodí alebo nie.
Nikomu rozčuľovanie neprospieva, ale ak by som mal menovať jednu krajinu sveta, kde sa ľudia permanentne nad niečím a kvôli niečomu rozčuľujú v masovom meradle, je to Slovensko. Tu je rozčuľovanie jednoducho na dennom poriadku a stalo sa súčasťou nášho koloritu a spôsobu života, takže nič nového. Muži sa už tradične rozčuľujú inak ako ženy. Nadávajú poriadne nahlas, vyklínajú a bohujú, kým ženy skôr hysterčia, pištia a hlások im preskakuje do fistuly.
Keď sa prach trochu usadí a perie prestane lietať, ostentatívny odchod „Huliakovcov“ z klubu SNS podľa mňa posilní pozíciu Andreja Danka vo vedomí ťažko skúšaných národne orientovaných voličov.
Lebo nech je ako chce, šéf SNS je v politike pekných pár rokov dlhšie ako tí traja nešťastníci, a hoci mu možno všeličo vyčítať, predsa len je ako osoba medzi národniarmi naďalej vnímaný ako značka kvality, podobne ako v športe Adidas alebo v autách značka BMW.
Dobre, toto teraz neriešme a nerozčuľujme sa, ešte toho pozažívame veľa a ak by sme sa nad všetkým mali rozčuľovať, tak nám to naozaj uškodí a môže nás aj šľak trafiť. Bola by nás škoda.
Ďalším dôvodom na oprávnené rozčuľovanie je totiž aj nepochopiteľné počínanie lekárov okolo Visolajského. Brať dobre vyše 4000 eur mesačne, no vyhrážať sa pri tom štrajkom a výpoveďami a vydierať tým vládu v situácii, v akej sa Ficov vládny kabinet a celé Slovensko v súčasnosti nachádza, je do neba volajúca nehoráznosť.
Čo si o nich majú myslieť chudáci polymorbidní dôchodcovia s penziou okolo 500 eur? A nech mi tu nikto nešibrinkuje argumentmi o náročnosti lekárskeho povolania a obrovskej zodpovednosti zdravotníkov. Samozrejme, že majú veľkú zodpovednosť, veď podľa toho vždy boli aj odmeňovaní vysoko nad priemerom ostatných profesií.
Nikdy v živote som sa so žiadnym zamestnávateľom nehandrkoval o plate, také niečo by bolo pod moju dôstojnosť. Je pravda, že keď som odchádzal, tak mi odrazu bol ponúkaný vyšší plat, ale ja som neodchádzal ako taktizujúci špekulant a vydierač. Jednoducho som dal výpoveď a odišiel som inde.
Ak by tu niekto mal jačať, horekovať a plným právom vyplakávať nad nespravodlivým osudom – som to aj ja. Tí, ktorí ma osobne poznáte, viete veľmi dobre o čom hovorím. Ale zachoval som si ľudskú dôstojnosť napriek všetkému, hoci je milión dôvodov, pre ktoré by som mohol právom verejne rebelovať. Musím si zahryznúť do jazyka a zmeniť tému…..
Čo mi robí vrásky na čele a vyvoláva ďalšie nepríjemné otázniky je to, že atentátnik Cintula si veselo telefonuje každý deň s manželkou a synom, číta vo väzbe knihy a bez problémov ho rodina pravidelne navštevuje. Takmer idylka. Taký luxus predsa nebohý generál Lučanský nemal, ani generál Gašpar či advokát Ribár.
Čo to má znamenať? Je tu niečo, čo neviem…..? Ak áno, čo to je? Už to vyšetrovanie atentátu trvá akosi pridlho, aspoň na môj vkus. Ešte šťastie, že nie som konšpirátor. Národ chce poznať správu bez ohľadu na to, či si ju niekto objednal alebo nie. Nech vieme, na čom sme. Len nech to zas nie je správa s názvom „prísne tajné“, určená len pre troch najvyšších ústavných činiteľov.
Ďalší dôvod na nespokojnosť a hnev je aj situácia splnomocnenca vlády na preverenie riadenia pandémie covidu, MUDr. Petra Kotlára.
Ktosi by sa mal už konečne začať zodpovedať, lebo nám reálne hrozí, že celá vec aj napriek vymenovaniu špeciálnej komisie ministerstva vnútra sa nekonečne natiahne a napokon pôjde do stratena. Mám vrodenú nedôveru ku komisiám, nemôžem si pomôcť.
Kde to viazne? Čas totiž neúprosne beží a ak sa to covidové bašovanie Matovičovej vlády nevyšetrí do konca funkčného obdobia terajšej vlády môže sa stať, že tu po voľbách príde k vyšetrovaniu súčasného vyšetrovania a smiať sa nakoniec budú Matovič s Mikasom.
A čo kauza „Čurillovci“, ani tá sa nehýbe z miesta napriek terabajom desivých nahrávok ich pracovných rozhovorov o tom, ako treba urobiť zo Smeru zločineckú skupinu. Národ netrpezlivo čaká na príchod spravodlivosti, no zatiaľ to vyzerá, že sa z „Čurillovcov“ stávajú skôr národní hrdinovia. Aj to by sa ešte po budúcich voľbách mohlo zvrtnúť celkom iným nepríjemným smerom.
Dôvodov na nespokojnosť a hnev je tu veľa a najhoršie na tom je to nekonečné bezmocné čakanie. Pravdu mala tá korpulentná baba v reklame pred rokmi, keď sa s uhorkami na očiach a v pleťovej maske na ksichte rozčuľovala „A tu už nikto nič negarantuje?“
Poznámka redakcie: Komentár prinášame v pôvodnom znení bez úprav.
