Novinár a publicista Michal Zoldy a jeho komentár k aktuálnej téme zdravotníctva: Ak chce niekto odísť, treba ho nechať odísť… (v pôvodnom znení bez úprav):
Ministerka Dolinková chce odísť z šéfovania azda najkomplikovanejšieho rezortu aký u nás máme. Niežeby to inde bolo ideálne, to rozhodne nie, lebo na Slovensku toho ideálneho nikdy veľa nebolo, ale zdravotníctvo…. tak to je podľa všetkého v takom stave, že si niekedy kladiem otázku, či vôbec má význam mať ministerstvo zdravotníctva a v ňom dokonca aj post ministra, alebo by bolo lepšie nechať to celé tak a nech sa nemocnice aj s poisťovňami starajú samé o seba.
Ja viem, to je hlúpa otázka, hlavne od politického komentátora, ale všimol som si, že je úplne jedno či ten rezort vedie lekár alebo nelekár, napríklad nejaký manažér. Furt to neklape. Sme chorý národ, tam je pes zakopaný. Každý aspoň štyri diagnózy.
Lenže ono to nebolo vždy tak. Napríklad za toho nenávideného socializmu pred rokom 1989 vás nikto nevyhadzoval na druhý deň po operácii domov, že vám ešte mokvala čerstvá operačná rana a trčali vám z nej chirurgické nite. Dnes vás pratajú het a vy sa s hrôzou v bolestiach dívate ako sanitárka a upratovačka v gumených rukaviciach umývajú čímsi smradľavým váš nočný stolík, lebo na chodbe už čaká ďalší pacient.
Ako napríklad mňa v roku 2001 po operácii hernie a čerta sa starali o môj odvoz, hoci som bol v pravom uhle a nech ma nezvezie domov manžel spolupacientky, tak sa tam nedostanem dodnes. Za socializmu som dokonca ležal v nemocnici v jednom laufe rekordných 70 dní a nikomu to na tom internom oddelení nevadilo, hoci som nebol po operácii, iba moje dýchanie haprovalo a nie a nie ho dať do poriadku, ale tam bola vtedy dôležitá obložnosť. Každá nemocničná posteľ musela byť obsadená.
Pacienti chodili na krankasu hore dolu na liečenie po celom našom krásnom Slovensku ako na klavír alebo na bežiacom páse, lebo štát sa vedel postarať o liečivé kúpele pre všetky skupiny chorôb. Nebolo diagnózy, na ktorú v tomto miništáte neboli kúpele alebo sanatórium. Aj manželstvá sa na liečení začínali, prípadne tam niektoré aj stroskotali, ale hlavne sa tam začínali, lebo nie je nič lepšie ako keď sa vezmú muž a žena s tou istou chorobou, aspoň si nič nezávidia a vedia sa lepšie pochopiť. No a chorý človek čo najviac potrebuje doma je pochopenie a súcit, nie nadávky a výčitky.
Ja neviem ako to tí socialistickí ministri zdravotníctva vtedy robili, ale oni vám tam na tých postoch vydržali celé roky a nik nereptal a nesťažoval sa. Strana sa starala. Potreboval si operáciu, tak si ju mal, bez čakania a bez poradovníkov a domov ťa zo špitálu nepustili prv, ako si bol v takom stave, že si si mohol ísť hneď nakúpiť potraviny do chladničky, keď si sa vrátil.
Neviem, čo ten náš prezident s miss Dolinkovou teraz vymysleli, keď tam tak spolu sedeli ako na kare. Dolinková chce odísť, nech odíde…. a Šutaj Eštok nech urýchlene dodá ďalšieho nešťastníka alebo nešťastníčku na ten „samovražedný“ post. Zdržiavať niekoho keď chce odísť nemá význam. To viem z vlastnej skúsenosti….
