BRATISLAVA 18. novembra 2016 (DJ/PR) – „Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode…“ hovorí si Viola Stern Fischerová, ktorá prežila Mengeleho pokusy, štyri koncentračné tábory a nakoniec nacistom utiekla.
O jej neuveriteľnom príbehu je kniha Mengeleho dievča, ktorú majstrovsky napísala skúsená reportérka Veronika Homolová Tóthová. Nižšie si môžete pozrieť VIDEO z krstu knihy, na ktorý sa podarilo prísť aj samotnej Viole Fischerovej, hoci má už 94 rokov, ťažko sa pohybuje a takmer nevychádza z domu. Túto udalosť si však nemohla nechať ujsť…a boli to nesmierne dojímavé chvíle. Veď si pozrite video…
Obdobie 2.svetovej vojny bola hrozná doba, ktorá však stvorila množstvo príbehov.
Príbehov o odvahe, statočnosti, láskavosti a obetovaní sa, ale aj o zlobe, podlosti a obludnom ponižovaní iných ľudských bytostí. Príbeh Violy Fischerovej je však výnimočný. Ona totiž okrem toho, že prežila peklo táborov smrti a našla v sebe silu na riskantný útek, dokázala ešte niečo. Vďaka nej chytili brutálnu dozorkyňu z Birkenau.
Pozrite si VIDEO z krstu knihy Mengeleho dievča:
Prečítajte si krátky úryvok z knihy Mengeleho dievča:
Bola som Mengeleho dievča. Jedna z mnohých, ktoré museli zniesť jeho pokusy. Jedna z mála tých, ktoré to prežili. A možno som jediná, ktorá ho porazila – on a jeho tím mi robili veci, po ktorých by som už nikdy nemala spoznať ten najväčší dar – držať v náručí vlastné dieťa. Porazila som ich dvakrát. Mám dve skvelé dcéry.
Bola som vo svojom živote neskutočne šťastná, aj absolútne zlomená. Stratila som veľkú lásku, aby som pomaly a postupne našla takú, čo pretrvala celý život. Prežila som štyri koncentráky Auschwitz-Birkenau (po slovensky Osvienčim-Brzezinka), Ravensbrück, Buchenwald, Neustadt bei Coburg – továreň Siemens, zorganizovala útek a pomohla chytiť jednu z najkrutejších dozorkýň z Birkenau.
Ja, Stern Rózsa, teraz už Viola Fischerová. Krstné meno som si zmenila po vojne. Pôvodne som sa volala Rózsa Ibolya, čiže Ružena Viola (doslova fialka). Na území, ktoré počas vojny zabrali Maďari bolo po roku 1945 bežné a zároveň to niekedy vyžadovali aj úrady, aby sa maďarské mená poslovenčovali. Neprekážalo mi to. Rózsu som zanechala v nemeckých koncentrákoch a začala som používať iba druhé meno, Viola. Keď dočítate dokonca, budete vedieť, prečo mi bolo také drahé.
Tetovanie na ruke nemám. Kým prišli ku mne, minul sa im atrament. A teda ani neviem pod akým číslom ma v zoznamoch mali zapísanú. Ak vôbec. Nás, ľudí z posledných transportov, už niekedy ani nezapisovali. Neprišli sme tam prežiť, ale zomrieť. Ale keby som to tetovanie mala, bolo by to moje vyznamenanie. Môj muž mal vyznamenaní niekoľko. Najviac si cenil to od francúzskeho prezidenta – Rad Čestnej légie. Ja som mala šťastie. Na neho, na rodinu, na prežitie.
