Mladý dizajnér, ktorý pred niekoľkými mesiacmi získal prestížne ocenenie pre najlepšieho návrhára na podujatí Fashion LIVE! 2014, svojou najnovšou kolekciou vzdal hold Slovensku. Rozhodol sa žiť a tvoriť doma na Liptove a vybrať si kreatívnu voľnosť pred tou finančnou. Prečítajte si exkluzívny rozhovor s jedným z najtalentovanejších slovenských návrhárov Martinom Hrčom.
Ako vyzerali Vaše úplné začiatky tvorby? Ako ste sa dostali k móde?
V škôlke mi nútili autíčka, ja som si vyberal báby a strihal som mame záclony. Ja som bol tvorivý odmalička. Pre mňa ako dieťa to bolo vždy strašne prirodzené strihať, lepiť a vyrábať. Najskôr to boli samozrejme také veci ako vianočné ozdoby, medovníčky a neviem čo. Ja som si tým sám vypĺňal čas, nijako som to nesilil, ani ma do toho nenútili. Potom som teda išiel na ZUŠ a tam to začalo naberať nejake pravidlá, kompozície a tvary. Stále ma to bavilo s tými bábami a princeznami, odmala som ich kreslil, ale nemal som to nejako vyčlenené, že by som išiel robiť iba módu. Ale ono sa to postupne na tej strednej nejako vykryštalizovalo, móda ma začala fascinovať a tak nejako som k nej „priňuchol“.
Kto Vás vtedy k móde inšpiroval?
Niekde v podvedomí to asi bolo, len som to ešte nevedel nejako zadefinovať. Vždy ma bavilo tak nejako okrášľovať svet. Ja som chodil do školy na propagačné výtvarníctvo a vo vedľajšej triede boli návrhárky. Tak som k tomu trochu „priňuchával“, ale nechceli ma tam pustiť, lebo to bolo „cez odbor“, tak som tam nič nemohol robiť. Tak som nejako tak samoučne doma skúšal robiť veci. A v tom období bol John Galliano na vrchole svojich tvorivých aktivít, takže som videl svoje prvé haute couture, nespal som dva dni a celé to bolo také – veľký stret. To bola jeho kolekcia, ktorá bola inšpirovaná čínskou tieňovou operou, boli tam obrovitánske inštalácie, stohy krčených látok a celej tej módnej bizarnosti. Tak som si povedal: „That’s it. To je super.“ Samozrejme, že potom sa to všelijako vyvíjalo, ale také to „gallianovské“ obdobie bolo u mňa dosť výrazné. Fascinovalo ma to, a nevedel som prísť na to AKO tie veci spravil, lebo mňa vždy fascinovalo, ako tie veci vznikajú. Tak som si začal doma skladať a šiť látky, zadrhávať mame stroj a ničiť všetky obliečky a všetko, čo sa dalo. Lebo v tom ranom štádiu to bolo fakt ničenie. A potom som sa v nejakom druhom ročníku na strednej rozhodol, že pôjdem na tú módu a žačal som sa tým hlbšie zaoberať. A tak som začal hneď robiť prvú kolekciu. Ja som nezačal len tak v malom, ale hneď som musel začať robiť celú kolekciu. Samozrejme, bola veľmi pofidérne ušitá a teraz sa na ňu pozerám s veľkým úsmevom na tvári, ale asi to bolo potrebné na to, aby sa človek mohol pohnúť ďalej.
Keď ste potom doma povedali, že idete na VŠVU študovať módne návrhárstvo, ako na to rodičia reagovali?
Ja som vždy mal doma v tomto obrovskú podporu. Mama samozrejme sledovala odzačiatku, že tá tvorivosť je mojou prirodzenu súčasťou, takže mi bola vždy najväčšou oporou, a doteraz je. Ja som sa teda najprv hrdinsky rozhodol ísť do Prahy, kde ma samozrejme na prvýkrát nezobrali. Takže som vlastne rok nebol na výške a mal som trochu čas si to utriasť. Človek asi potrebuje raz za čas dostať takú facku, aby sa trošku spamatal a pristupoval k veciam trošku pokornejšie. Takže som celý ten rok makal na portfóliu, aby som sa pripravil na VŠVU, kde ma už potom zobrali.
Kto je Váš najväčší vzor, idol v móde?
Ja to veľmi nerád tak špecificky začnem, že len ten človek. Mne sa viac-menej vždy páči od niekoho niečo. Samozrejme ešte za čias žijúceho McQueena to bolo fantastické. Bola to iná doba, vtedy sa ešte dali robiť také veľké veci, dnes už na to nikto nemá odvahu, resp. financie, manažment a vlastne všetko. Takže Alexander McQueen bol super. Potom bolo veľmi veľmi výrazné obdobie Viktora & Rolfa, ktorí robili úžasné veci. Potom ich už odkúpili, predali a museli už robiť modré saká s bielymi goliermi. Odtedy to tam tak „uťalo“. Keď si predstavíte tie prehliadky, kde si každá modelka niesla vlastnú kolekciu, osvetlenie a hudbu, celé to doslova bralo dych. Teraz je tá doba veľmi zložitá. Dizajnéri robia vlastne už pre iné značky a musia podľahnúť menu toho módneho domu, pre ktorý robia. Dizajnér je už dnes v podstate niekoho zamestnancom, už nie je samostatný činiteľ. Ale ak by som mal spomenúť nejakú súčasnú vec, tak tí dvaja, čo robia pre Valentina, to robia veľmi dobre. A Raf Simons robí dobré veci, on je úplne báječný.
V tomto zmysle je podľa Vás práca slovenských dizajnérov v našich podmienkach lepšia ako práca vo veľkých módnych domoch, alebo by ste uprednostnili skôr tú finančnú voľnosť zahraničných módnych firiem, aj keby ste tam boli v tvorivej sfére limitovaný?
Limity sú podľa mňa aj u nás, ešte väčšie. Ale zas podľa mňa tá sloboda toho, čo človek chce robiť a do akej miery chce byť zodpovedný za celú kolekciu, je oveľa väčšia. Robiť dizajnéra napríklad pre Louis Vuitton znamená, že tvojou prácou môže byť len zbieranie inšpiratívnych materiálov, alebo len rysuješ strihy, alebo len modeluješ, čiže tam asi nie je celkom možné dostať sa k tej komplexite vecí, pokiaľ človek nie je šéfdizajnér. Čo vieme, že je post pre desiatich alebo päťdesiatich ľudí na planéte a ďalších 5000 im musí zrealizovať všetky ich sny. U nás má určite človek kreatívnejšiu voľnosť, aj keď zas tam sa im tie veci predávajú a vyrábajú im peniaze. Tam je tá istota prežitia kolekcie a značky oveľa vyššia ako u nás, kde to človek stále robí v podstate „pre radosť“, ako koníček. Ten biznis svet u nás nefunguje. Nákupcovia a všetky nevyhnutnosti, textilné veľtrhy a neviem čo všetko u nás nie sú. Samozrejme, musia byť aj zákazníci, ktorí by to všetko chceli. Podľa mňa ešte musí dôjsť k tomu, že ľudia si uvedomia, že tie lacné veci z Číny a z Východu sa musia prehodnotiť. Vyrába sa strašne veľa. Je to úplný nadstav. Takže sa to podľa mňa musí opäť vrátiť k nejakej kvalite, nejakému poctivému remeslu a takým nadčasovejším veciam. Šesť kolekcií do roka je naozaj veľa.
Móda je umenie, spôsob sebavyjadrenia, no pre mnohých ľudí je móda aj podnikanie. Ako sa na Slovensku dá z módy vyžiť?
Vo svete je to v prvom rade biznis. A potom, keď to náhodou funguje, tak má človek priestor aj na kreativitu. Aj keď školy nás presne k tomuto nevedú a na to musíme prísť presne tou opačnou cestou. Je to u nás strašne náročné. Vznikajú tu lepšie aj horšie veci v autorskej tvorbe, ale ja si veľmi vážim každého, kto sa módou u nás dokáže uživiť, lebo je to strašne ťažké. Poznám „x“ extrémne šikovných a talentovaných dizajnérov, ktorí to jednoducho vzdali, lebo bolo také náročné nájsť a udržať si toho zákazníka. Veľké módne domy nastavia tú formu prezentovania kolekcie do absolútnej veľkoleposti, lenže ich rozpočet a náš rozpočet, ich počet zákazníkov a náš počet zákazníkov a ich ceny a naše ceny sú diametrálne odlišné. Takže my sa snažíme udržať tempo, ale to samozejme nie je možné. Ja som teraz urobil svoju najväčšiu kolekciu s 22 modelmi, čo je s nejakým Chanelom, ktorý robí 6-krát do roka 80 modelov, úplne neporovnateľné. Je to náročné. Ale nevravím, že je to nemožné. Je to o obrovskej dávke sebazaprenia a o vytvrvalosti, lebo to ide veľmi pozvoľna. Ak to vôbec ide. Takže človek tomu musí fakt tomu veriť, veriť samému sebe a tomu, že to dopadne dobre.
Aké podmienky majú na Slovensku dnes mladí tvorcovia?
Je to úplne absurdné, ako je to nastavené. To školstvo aj celý systém človeka vôbec nepripravia na to, čo ho vlastne v realite čaká. Vôbec. Ničím. Človek potom dôjde na úrad práce, lebo sa musí zahlásiť a v podstate zistí, že tam ani nemajú kolónku na jeho typ titulu. Všetci len tak krčia ramenami. Ten štátny systém je nastavený na to, že máte robiť v továrni, najlepšie u nejakej zahraničnej firmy, investora, ktorý vás zoderie po lakte. To je systém pracovania na Slovensku, na ktorý je ten sociálny systém nastavený. Ísť rovno do živnosti je na začiatku strašne nákladné a nemyslím si, že u nás funkčné v akomkoľvek priemysle. Ja tú kolekci vyrábam štyri mesiace a vtedy ten príjem nepríde žiadny, lebo človek je zatvorený doma. Takže nastaviť si ten systém tak, aby to nejako fungovalo bez nejakej veľkej prvotnej investície je nesmierne náročné. Ja stále hovorím, že keď človek veľmi chce, tak sa to dá, ale musí ísť na to postupne. Nemôže čakať, že sa mu to začne vracať do pol roka. Ja to robím osem rokov a stále som v štádiu, že sa rozbieham, začínam a hľadám si cestu. Popri tej škole je to ešte v podstate jednoduché, človek má status študenta a nad veľa vecami sa dá mávnuť rukou. Ale po škole je to fakt náročné. No nikoho nechceme demotivovať, takže Hor sa, do toho!
Určite by pomohlo, keby sa systém školstva trochu zmenil a nastavil viac na praktickú stránku profesionálneho života…
Určite. Z toho, čo viem, aj niektoré zahraničné školy sú takto nastavené, že z vás majú vypestovať toho kreatívneho riaditeľa, ktorý bude ukazovátkom ukazovať čo chce a NIEKTO to celé urobí, NIEKTO to predá a ja budem ten Karl Lagerfeld, ktorý sa bude ovievať vejárikom a bude si hladkať pudla. Je to veľmi nereálna bublina. Ono je to doslova robošská robota. Človek si to musí celé sám odmakať, ak chce rozumieť ako tie šaty fungujú, ako funguje tá látka, musí sedieť za strojom a musí strihať. Musí pokaziť „x“ sukní, kým tá päťdesiata bude dobrá, lebo na to nemá ako inak prísť. Môže mať síce tatka, ktorý to celé zasponzoruje, ale stále to bude iba sponzorovaná vec, nie funkčná robota. Podľa mňa je veľký problém už v strednom školstve. Už na strednej nás učili, že „hlavne to vymysli, niekto to už urobí“. Podľa mňa to je taká blbosť!
Plánujete nateraz teda ostať doma na Slovensku, na Liptove?
Áno, teraz mi je tu dobre. Samozrejme, že ma to zahraničie láka, ale viem, že ak chcem robiť veci podľa seba, tak ich môžem robiť len tu. Ak chcem veľa zarábať, musím robiť niekde inde, potom však nebudem robiť to, čo chcem ja. Je to taký vnútorný boj. Takže zatiaľ tomu chcem dať šancu doma.
Lepšie sa Vám tvorí doma na Liptove alebo v Bratislave?
Určite doma. Tam je Božský kľud. Nikto si nevie predstaviť punc luxusu toho absolútneho ticha. Ja si otvorím okno a nepočujem vôbec nič, iba cvrčky a fučanie vetra. Ja potrebujem mať čisto v hlave, aby som vedel vytvoriť niečo nové a keď prídem do Bratislavy, som strašne unavený. Tých vplyvov je na mňa zrazu strašne veľa. Musím si vybrať. Možno tým, že som taký empatický a vnímavý, je toho na mňa v meste veľmi veľa. Bol som tu vlastne osem rokov, takže viem pracovať aj tu, ale aj tak by som bol zavretý doma. A či budem zavretý v nejakom paneláku alebo som u seba doma, kde mám lúku hneď za domom, to si radšej vyberiem domov. Radšej obetujem tú cestu do Bratislavy, keď sem potrebujem prísť, za ten môj luxus toho ticha, pokoja a aj oveľa úprimnejších vzťahov a hodnôt, ktoré tam človek z detstva a vlastnej rodiny má.
Aj kampaň k Vašej novej kolekcii ste fotili na Liptove. Sú na fotografiách niektoré Vaše obľúbené miesta, alebo ste scenérie vyberali skôr náhodne?
Je tam sekcia, kde sme sa chodievali kúpať do potoka. Vždy sme tam ako deti chodievali. Tie ovce, to je u kamošky na sade. Jej ocino ešte mal ovečky, tak sme to nafotili u nich. Veľa vecí sa u nás dá vybaviť jednoduchšie, človek zdvihne telefón a „urobí sa to“. Prišla fotografka, modelka, mamina nám napiekla, navarila a išli sme fotiť. Ja to mám veľmi rád, keď sa na nič nehráme a keď sú ľudia úprimní. Tá kolekcia vznikla tam, kde som sa prechádzal a kde mi prúdili myšlienky, tak sme to tam aj nafotili.
Vy ste absolvovali veľké množstvo prehliadok už počas vysokej školy, zapájali ste sa do rôznych súťaží a projektov. Myslíte si, že tieto projekty a iniciatívy pomáhajú mladým tvorcom s rozbehnutím kariéry?
Ja si myslím, že je veľmi dôležité skúšať tieto veci a zapájať sa. Do mnohých z tých projektov by som už nikdy nešiel, veľa z nich bolo nedobrých, veľa ich nedopadlo tak, ako som chcel, zlyhala komunikácia alebo niečo iné. Ale na tom človek vie nabrať skúsenosti. Ale na to samozrejme potrebuje vyrobiť aspoň malé kolekcie, niečo, čo môže ponúknuť. Aby vedel, čo to obnáša požičať stylistovi veci na fotenie a čo mu s nimi spraví, čo to znamená ísť na prehliadku a komunikovať s organizátormi, modelkami, vizážistami. Lebo človek si predstaví, že to nejako samo na to mólo naskočí. Ale nič, čo tam človek nepovie, nezadefinuje, tam proste nebude. Každá jedna vec, čo som robil, ma obohatila. Čím skôr s tým človek začne, hoci na lokálnej úrovni, tým lepšie. Ja som tiež začínal na nejakom primátorskom plese u nás v Mikuláši, kde som prezentoval svoje modely . Boli to také „naivistické“ akcie, ale musel som si zohnať 12 báb a stál som na ulici, pýtal som sa báb, či mi to nepredvedú, a potom som šiel do nejakej tanečnej. A tak som zistil, že dá sa ísť aj do nejakej tanečnej, kde sa dá nájsť aj päť dobrých báb. To je krok po kroku. Všetci možno čakajú od tej školy, že im toto povie, ale to tak nie je.
Ako by ste charakterizovali aktuálny stav slovenskej módnej tvorby? Ako to na Slovensku s módou podľa teba vyzerá?
Je to veľmi špecifické. Nejaké veci sa u nás dejú, čo je fajn, že sa vôbec nejaké dejú, ale v móde, ak sa to u nás vôbec dá nazývať módou, je veľa takých samozvaných ľudí, ktorí to nerobia úplne profesionálne. Ale samozrejme tým, že ich to uživí, si vravím „budiš“. Keď si dizajnér vie nájsť zákazníka, tak je to fajn. Aj keď je to podľa mňa nevkusné, tak tí nevkusní zákazníci si aspoň nájdu toho nevkusného dizajnéra a dajú pokoj mne. Je veľmi chvályhodné, že niektorí dizajnéri zotrvávajú v tej náročnosti. Môžem pochváliť napríklad Lenku Sršňovú alebo ľudí, ktorí fakt makajú na tom, aby vybudovali svoju značku. Ja si stále myslím, že my sme generácia tých „uvedomelých“, ku ktorej sa hlásim, ktorá musí tú generáciu vychovať. Tá spoločenská priepasť, ktorá tu bola veľa rokov, je jednoducho nezmazateľná. Vo svete sa diali najvýznamnejšie módne „zázraky“ a u nás všetci chodili v uniformách a v pionierskom oblečení. To sa nedá len tak zmazať, akoby to nebolo. Musíme to robiť asi inak, ako sa to robilo vo svete pred tými 30-40 rokmi, ale asi to je náš údel. Nejako krôčik po krôčiku tú vkusovú latku a nejakú otvorenosť voči tomu vlastnému dizajnérovi, vlastnému produktu, v zákazníkovi vychovať, aj v spoločnosti, aj v tom, ako sa na to pozerajú napríklad partneri módnych podujatí. Všetci si napríklad myslia, že to bude hneď nejaký biznis. Ale my hovoríme, že chceme, aby po uliciach chodili ľudia kultivovane oblečení, aby to malo nejakú úroveň a aby tá etiketa fungovala na tých miestach, na ktorých má. Keď sa človek pozrie do histórie, z fotografie vie zadefinovať dobu podľa toho, ako sa tí ľudia obliekali. Takže to, čo vytvárame my, bude definovať tú našu dobu.
Čo hovoríte na trend akéhosi zjednodušovania, flexibilnosti oblečenia, keď sa stierajú pravidlá etikety a ľudia pôjdu do divadla v rifliach a do obchodu v teplákoch?
Niekedy tá móda mala spoločenský charakter a ľudia sa obliekali kvôli tomu, aby reprezentovali. Aby vzdali úctu tomu, ku komu išli. Aby vzdali úctu hercom v divadle. Dnes to majú všetci „na háku“. Stratila sa tá vypovedná hodnota vecí, keď to ľudia brali zodpovedne a vážne. Dnes je úplne normálne, že dieťaťu oblečiete maskáče. To, že tie maskáče boli vytvorené pre armádu, ktorá zabíjala… alebo má dnes dieťa Che Guevaru na tričku. To, čo to znamená, že sú to strašné symboly, ktoré ten odev nesie so sebou, nikoho nezaujíma. Tým, že sme zahltení tými obrazmi, vieme veľa vecí prehliadnuť, a to je podľa mňa chyba. To, že mi nevadí ísť v tých rifliach do divadla. Ale to, že tá baletka to trištvrte roka cvičila kvôli mne, aby tie dve hodiny oddrela a ja nie som schopný sa tam slušne obliecť, sa mi zdá veľmi sebecké. Alebo keď prídem k babke na obed v teplákoch, lebo to je len moja babka, veď ma pozná. Ale to, že ona sa drela celé poobedie, aby mi ten obed uvarila, aby sme mali pekné poobedie, to ma nezaujíma. To nie je dobré. Odev mal veľa storočí veľmi špecifické pravidlá a dnes sa to veľmi rýchlo zničilo.