Poslanec NR SR Marián Kéry odkazuje politikom z PS: Pohľad do zrkadla musí byť pre vás nemilosrdný
To, že opozícia stratila zmysel pre mieru a snaží sa takmer každý deň, najmä za cenu preháňania až klamstiev, demagógie a doslova bludov, kaziť obraz Slovenska v zahraničí, je jasné. Pred pár dňami takto dramaticky zaútočilo trio zahraničných expertov Progresívneho Slovenska Tomáš Valášek, Ivan Korčok a Peter Bátor na dianie v rezorte ministerstva zahraničných vecí.
Pre nich akoby doslova platilo, že čím horšie pre Slovensko, tým lepšie pre nich a ich progresívnu politickú stranu, ktorej členovia, vrátane ich samotných, sa už trasú po moci. Po zmienenej tlačovke môžeme pokojne skonštatovať, že sú to všetko diplomati, ktorí nevážia slová, ukradnutý im je slovník, ktorý použijú.
Čo tým trom najnovšie prekážalo? Vraj minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Juraj Blanár robí vo svojom rezorte čistky. Podľa Valáška „vláda posiela na politicky nepohodlných veľvyslancov hĺbkové inšpekcie, na ambasádach obracia všetko naruby, aby našli akékoľvek pochybenia. Iní sú preradení na najnižšiu možnú funkciu, hlboko pod úrovňou ich skúseností, aby odišli sami.” A Blanár vraj všetko obhajuje konsolidáciou.
Nuž takto, milé progresívne. Konsolidovať sa musí naprieč verejným a štátnym sektorom preto, lebo tri roky za vlád Matoviča, Hegera a Ódora sa šafárilo a rozhadzovalo tak, že bez šetrenia by sme vyšli zakrátko na psí tridsiatok. To po prvé.
Po druhé. Minister Juraj Blanár a jeho tím stáli naozaj pred neľahkou úlohou. Hrozilo, že sa budú musieť rozlúčiť s viac ako stovkou diplomatov a zamestnancov ministerstva. Ale podarilo sa im vyrokovať, že – a tu uvádzam slová Juraja Blanára: „Ministerstvo zahraničných vecí má viac ako 1 100 zamestnancov. Ale keďže sa nám v rámci konsolidácie podarilo s ministerstvom financií dospieť pred necelými dvoma mesiacmi k dohode, k povinnosti znižovania počtu úradníkov a ďalších zamestnancov sme museli pristúpiť iba z tých, ktorí nie sú na vyslaniach v zahraničnej diplomatickej službe, ale pôsobia na úrade ministerstva zahraničných vecí v Bratislave. A teda nemuseli sme znižovať počet zamestnancov o viac ako 110, čiže plných 10 percent, ale len 47.“ A ja dodávam, že keďže časť z tých ľudí odišla do dôchodku, výpoveď dostalo v skutočnosti len 20 ľudí.
A po tretie, politicky to najvážnejšie. Škandálom nie je to, čo sa deje v rezorte zahraničných vecí za Juraja Blanára. Škandálom bolo to, čo presne popísal vo svojom statuse Eduard Chmelár. A síce, keď po nástupe vlády Ivety Radičovej v roku 2010 vtedajší šéf diplomacie Mikuláš Dzurinda prepustil takmer 100 zamestnancov, nie však z dôvodov nevyhnutnej konsolidácie, ale preto, aby na ich miesta dosadil straníckych nominantov SDKÚ a ich rodinných príslušníkov. ,,Nestačím sa čudovať, čo mi v rezorte zanechal môj predchodca,“ povedal po svojom nástupe do funkcie ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí v roku 2012 Miroslav Lajčák, ktorý Dzurindu obvinil z klientelizmu.
Takže plne podpisujem slová Eduarda Chmelára: „Ivan Korčok ako vtedajší Dzurindov človek vtedy čistky podporoval a obhajoval. A teraz tu pokrytecky narieka, že to, čo robí Blanárov rezort, nemá obdobu?“
Ivan Korčok, Tomáš Valášek a Peter Bátor by mali byť radšej ticho. Neskutočne im musí prekážať suverénna zahraničná politika vlády Roberta Fica, na všetky štyri svetové strany. Kým oni ju robili len na jednu, západnú.
A keď nemajú argumenty, tak sa neskutočne strápňujú, ako Peter Bátor v diskusii so mnou. Podľa neho sa vraj Juraj Blanár nemá čo stretávať so Sergejom Lavrovom, lebo s ním nič nedohodne. Podľa tejto Bátorovej logiky, urážlivej voči celému nášmu diplomatickému zboru, by sme mohli zatvoriť všetky ambasády a aj ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. Veď načo ich máme, keď na každom stretnutí dačo rukolaplné nevybavia?
Tomáš Valášek sa na margo Blanárovho pôsobenia na ministerstve ZVaEZ vyjadril, že „na ministerstve zahraničných vecí sa realizuje jednoznačný cieľ zlomiť profesionálnu službu, doslova ju upratať, aby nerušila vládu pri výkone domácej politiky. Je snaha, aby zo zahraničnej politiky bola hlásna trúba a nástroj na šírenie strachu a hrozieb, hrozieb z vojny, integrácie, straty suverenity.“
Parafrázujúc mamu Forresta Gumpa, pre toho, kto by mal cieľ zlomiť slovenskú profesionálnu službu a pričiniť sa o to, aby bola hlásnou trúbou hrozieb z vojny a straty suverenity, je každý takým.
Korčok, Valášek a Bátor. Druhých obviňujú, no sami sú takí. Pohľad do zrkadla musí byť pre nich nemilosrdný.
