BRATISLAVA 10. apríla 2018 (DJ/PR) – Predstavte si párik – manželská terapeutka a rozvodový právnik. Už pri počutí to nemôže fungovať. Musia lietať iskry, možno aj čosi horšie. Ale práve týchto dvoch zvedie k sebe náhoda a pracujú bok po boku. Spája ich priestor jednej kancelárie.
On je navyše namyslený lamač sŕdc. Ona s ideálmi o dokonalom manželstve. On sa neplánuje zamilovať nikdy, ona je zasa zaľúbená do iného. Toto dlho nemôže vydržať…ale keď on je taký úžasne sexi!
Začína sa nový šteklivý romantický príbeh Egomaniak.
Občas to, čo hľadáme, príde,
keď to prestaneme hľadať.
Mladá psychologička Emerie sa práve udomácňuje vo svojej novoprenajatej newyorskej kancelárii, keď ju prepadne akýsi chlap. Emerie ho považuje za vlamača, no vysvitne, že tým nepozvaným hosťom je v skutočnosti ona.
Nóbl kancelária patrí právnikovi Drewovi Jaggerovi, a kým dovolenkoval na Havaji, jeho priestory prenajal Emerie nejaký falošný realitný agent.
Na druhý deň, po výsluchu na policajnej stanici, sa Drew nad ryšavkou zľutuje a dá jej ponuku, ktorá sa v jej zlej finančnej situácii neodmieta – môže zostať v jeho kancelárii, kým si nenájde iné miesto, výmenou za pomoc pri dvíhaní telefónov. Emerie by mala byť vďačná a držať jazyk za zubami, lenže keď počuje, aké rady rozdáva tento rozvodový právnik klientom, ide ju roztrhať. Emerie je totiž manželská poradkyňa a vzťahy napráva, nie rozvracia.
Lenže Drew je nafúkaný, arogantný, samoľúby chlap, nadšený sám zo seba, a tak sa napätie medzi nimi stupňuje. Bože, keby aspoň nebol taký príťažlivý!
Autorka novinky Egomaniak Vi Keelandová je americká spisovateľka, autorka pikantných romantických bestsellerov, ktoré boli doteraz preložené do 16 jazykov. Z jej tvorby sa predalo vyše jeden a pol milióna výtlačkov. Objavili sa vo vyše 90 zoznamoch najpredávanejších kníh, vrátane New York Times, Wall Street Journal a USA Today. V slovenčine jej už vyšla kniha Šéf.
Začítajte sa do novinky Egomaniak:
KAPITOLA PRVÁ
DREW
Nenávidím Silvester!
Za dve hodiny, čo trčím v zápche, som sotva prešiel pätnásť kilometrov z LaGuardie. Bolo po desiatej večer. Prečo tí ľudia nie sú niekde na párty? Po dvoch týždňoch oddychu na Havaji som opäť nonstop v strese, a z pomalej jazdy centrom mesta ma šlo poraziť.
Snažil som sa nemyslieť na všetku tú prácu, čo ma čakala – nekonečný rad cudzích problémov popri vlastných:
Podviedla ma.
Podviedol ma.
Chcem deti do svojej starostlivosti.
Dom vo Vail jej nenechám.
Ide jej len o moje peniaze.
Nevyfajčila ma už tri roky.
Počúvaj, chumaj, máš päťdesiat, si plešatý, spuchnutý a vyzeráš ako vajce. Ona má dvadsaťtri, je sexi a jej kozy sú také pevné, že jej vyskakujú až po bradu. Chceš zachrániť toto manželstvo? Dones domov desaťtisíc v nových šušťavých bankovkách a popros ju, nech ide na kolená. Dostaneš svoju fajku. Ona zas svoje vreckové. Netvárme sa, že tu niekedy išlo o niečo iné. Nepáči sa ti to? Na rozdiel od tvojej onedlho bývalej manželky mne stačí šek. Môžeš ho vystaviť na meno Drew M. Jagger, advokát.
Pošúchal som si krk a pozrel sa von oknom. Na zadnom sedadle Uberu som sa cítil trochu klaustrofobicky. Práve nás predbehla stará pani s paličkou.
„Tu vystúpim,“ zakričal som na vodiča.
„A čo vaša batožina?“
Už som vystupoval z auta. „Otvorte kufor. Mám pocit, že sa vôbec nehýbeme.“
Doprava bola úplne paralyzovaná a boli sme iba dva bloky od mojej práce. Šoférovi som hodil sto dolárov prepitné, schmatol kufor z auta a zhlboka sa nadýchol Manhattanu.
Toto mesto som miloval rovnako ako nenávidel.
Park Avenue číslo 575 bola rekonštruovaná predvojnová budova na juhovýchodnom rohu 63. ulice – bola to adresa, vďaka ktorej mali ľudia voči vám rešpekt a zároveň očakávania. Ľudia s mojím priezviskom tu bývali dávno pred tým, čo sa to zmenilo na predražené byty.
Preto mám kanceláriu na prízemí, hoci ostatné firmy dávno vyhodili. Okrem toho bývam na najvyššom poschodí.
„Vitajte, pán Jagger,“ privítal ma uniformovaný vrátnik pri vstupných dverách.
„Vďaka, Ed. Zmeškal som niečo, kým som bol preč?“
„Né, všetko po starom. Nedávno som mrkol na tú vašu rekonštrukciu. Vyzerá to dobre.“
„Používali služobný vchod zo 63. ulice, ako som im vravel?“
Ed prikývol: „Jasnačka. Ani ich nebolo posledné dni počuť.“
V apartmáne som zložil batožinu a výťahom som sa zviezol dole skontrolovať kanceláriu. Za minulé dva týždne, kým som si užíval na Havaji, moju kanceláriu kompletne zrenovovali. Mali opraviť a zatrieť praskliny na vysokých stropoch, a staré, vyšúchané parkety mali nahradiť novou drevenou dlážkou.
Keď som prišiel, dvere boli zalepené hrubou fóliou. Aj nábytok, ktorý som neodložil do skladu, bol zakrytý plachtami. Doriti! Ešte nie sú hotoví. Stavbyvedúci ma uisťoval, že keď sa vrátim, budú robiť už len dokončovacie práce. Neveril som mu. Keď som však zažal, vstupná hala vyzerala takmer hotová. Konečne Silvester bez hrozných prekvapení.
Letmo som si to prezrel a odchádzal som spokojný s výsledkom. Vtom som si všimol spod dverí malého archívu na konci chodby presvitajúce svetlo.
Automaticky som sa pobral zhasnúť ho. Nuž, mám takmer dva metre a viac ako deväťdesiat kilogramov, a možno aj preto, že som tam nikoho nečakal, ma na smrť vystrašila. Keď som otvoril dvere do archívu, našiel som ju tam.
Jačala.
Cúvol som naspäť k dverám.
Vyskočila na stoličku a mávajúc mobilom vo vzduchu na mňa kričala.
„Zavolám políciu!“ Triasli sa jej prsty ako stláčala deviatku, potom jednotku a váhala nad poslednou jednotkou. „Vypadnite a nezavolám ich!“
Mohol som po nej skočiť a vyraziť jej mobil z ruky skôr, než by stlačila poslednú číslicu. Vyzerala naozaj vystrašene, tak som ustúpil o jeden krok ku dverám a zdvihol ruky na znak, že sa vzdávam.
„Neublížim vám,“ prihovoril som sa čo najpokojnejšie, najzmierlivejšie. „Nemusíte volať políciu. Toto je moja kancelária.“
„Vyzerám ako krava? Práve ste sa vlámali do mojej kancelárie.“
„Vašej kancelárie? Myslím, že tu niekto spadol z jahody.“
Zapotácala sa na stoličke, obe ruky rozpažené, aby získala stratenú rovnováhu, a vtedy… sa jej sukňa zošuchla k členkom.
„Vypadnite!“ zohla sa, vytiahla si sukňu hore na pás a obrátila sa opäť ku mne.
„Pani, ste zdravá?“
„Zdravá? Pani? Žartujete?“
„Viete čo?“ ukázal som na mobil, ktorý mala stále v ruke, „prečo nestlačíte to posledné číslo a nezavoláte políciu. Môžu vás odviesť naspäť do blázinca, odkiaľ ste isto ušli.“
Rozšírili sa jej zreničky.
Keď som sa lepšie prizrel, na pomätenú bola celkom chutná. Divoké červené vlasy vypnuté navrch hlavy pasovali k jej výbušnej povahe. Pri pohľade do jej blčiacich modrých očí som sa radšej zdržal komentára.
Stlačila jednotku a pokračovala v nahlasovaní vlámania do kancelárie: „Chcela by som nahlásiť krádež.“
„Krádež?“ zdvihol som obočie a poobzeral sa. Jediným nábytkom v celej miestnosti bola osamelá skladacia stolička a obyčajný kovový skladací stolík. „Čo presne akože kradnem? Váš očarujúci šarm?“
Poopravila svoju sťažnosť polícii: „Vlámanie. Chcem nahlásiť vlámanie na 575 Park Avenue,“ stíchla a počúvala. „Nie, nemyslím, že je ozbrojený, ale je veľký. Naozaj obrovský. Aspoň 180 centimetrov. Možno viac.“
Uškrnul som sa: „A silný. Nezabudnite im povedať, že som aj silný. Mám vám predviesť nejaké brušáky? A možno by ste im ešte mali povedať, že mám zelené oči. Nechceme predsa, aby si ma policajti pomýlili s ostatnými naozaj obrovskými zlodejmi v mojej kancelárii.“
Stála na stoličke aj potom ako zložila, a stále na mňa zazerala.
„Bola tu myš?“ spýtal som sa.
„Myš?“
„Keďže ste vyskočili na stoličku,“ zachechtal som sa.
„Bavíte sa?“
„Prekvapivo áno. Doriti, fakt netuším prečo. Mal by som byť riadne naštvaný, že sa po dvoch týždňoch vrátim z dovolenky a v kancelárii nájdem skvoterku.“
„Skvoterku? Nie som žiadna skvoterka. Toto je moja kancelária. Nasťahovala som sa pred týždňom,“ opäť sa zapotácala na stoličke.
„Nezídete radšej dole? Spadnete odtiaľ a zraníte sa.“
„Ako môžem vedieť, že mi neublížite.“
Pobavene som pokrútil: „Zlato, pozrite sa na mňa, aký som vysoký. A pozrite sa na seba. To, že stojíte na tej stoličke, je pre vašu bezpečnosť hovno platné. Ak by som vám chcel ublížiť, už by ste ležali dávno na dlážke.“
„Dvakrát do týždňa chodím na krav magu, boj zblízka.“
„Dvakrát do týždňa? Vážne? Vďaka za varovanie.“
„Nemusíte sa mi posmievať. Možno ja ublížim vám. A na zlodeja ste trochu drzý.“ „Zlezte.“
Po celej minúte upreného pozerania do očí zliezla zo stoličky.
„Vidíte? Na zemi ste rovnako v bezpečí ako tam hore.“
„Čo tu chcete?“
„Nezavolali ste políciu, pravda? Takmer ste ma dostali.“
„Nezavolala, ale môžem.“
„Prečo by ste to robili? Aby vás zatkli za vlámanie?“
Ukázala dole na provizórny stôl. Prvýkrát som si všimol, že všade ležia papiere.
„Už som vám povedala – toto je moja kancelária. Dnes som tu dlho, pretože robotníci robili celý deň taký hluk, že som nič neurobila. Prečo by sa sem niekto vlámal o pol jedenástej na Silvestra?“
Robotníci? Moji robotníci na rekonštrukciu? Čo sa tu deje? „Dnes ste tu boli aj s robotníkmi?“
„Áno.“
Pošúchal som si bradu, neveril som jej: „Ako sa volá predák?“
„Tommy.“
Doriti. Vravela pravdu. Nuž, aspoň niečo teda bola pravda.
„Vravíte, že ste sa sem pred týždňom nasťahovali?“
„Správne.“
„A od koho ste si to prenajali?“
„Od Johna Cougara.“
Tentoraz mi vyskočilo obočie až na čelo: „John Cougar? Prestal používať priezvisko Mellencamp?“
„Ako to mám vedieť?“
To neznelo dobre. „A tomu Johnovi Cougarovi ste zaplatili?“
„Samozrejme. Tak predsa funguje prenajímanie kancelárskych priestorov. Dva mesiace depozit, plus nájomné za prvý a posledný mesiac.“
Zavrel som oči a pokrútil hlavou: „Doriti.“
„Čo?“
„Oklamali vás. Koľko vás to celé dokopy stálo? Dva mesiace depozit, nájomné za prvý a posledný mesiac. Dokopy štyri mesiace.“
„Desaťtisíc dolárov.“
„Prosím, povedzte, že ste mu neplatili v hotovosti.“
Zrazu jej to došlo a jej krásna tvár stratila farbu: „Povedal, že večer je banka zatvorená a že mi nemôže dať kľúče, kým nebude preplatený šek. A že keď mu dám hotovosť, môžem sa ihneď nasťahovať.“
„Zaplatili ste Johnovi Cougarovi štyridsaťtisíc dolárov v hotovosti?“
„Nie!“
„Vďakabohu.“
„Zaplatila som mu desaťtisíc v hotovosti.“
„Myslel som, že ste povedali, že ste platili za štyri mesiace.“
„Áno, za štyri. Bolo to dvetisícpäťsto za mesiac.“
To bol koniec. Všetky tie bláznovstvá, čo som dovtedy počul, tromflo to, že si myslela, že dostane miesto na Park Avenue za dvetisícpäťsto na mesiac. Začal som sa rehotať.
„Čo je tu na smiech?“
„Nie ste z New Yorku, pravda?“
„Nie, práve som sa sem prisťahovala z Oklahomy. Čo to s tým má spoločné?“
Pristúpil som k nej o krok bližšie: „Nerád vám nesiem zlé správy, Oklahoma, ale ošklbali vás. Toto je moja kancelária. Som tu už tri roky. Môj otec predtým tridsať rokov. Posledné dva týždne som bol na dovolenke a nechal som si kanceláriu zrekonštruovať. Niekto s menom speváka vás obabral, aby ste mu dali hotovosť za prenájom kancelárie, ktorú nemal právo prenajať. Vrátnik sa volá Ed. Choďte cez hlavný vchod a potvrdí všetko, čo som teraz povedal.“
„To nie je možné.“
„Čo vlastne robíte, keď potrebujete kanceláriu?“
„Som psychologička.“
Natiahol som ruku: „Ja som právnik. Ukážte mi nájomnú zmluvu.“
Stiahlo jej tvár: „Zatiaľ ju nedoniesol. Povedal mi, že majiteľ je na dovolenke v Brazílii a že sa môžem nasťahovať a že sa prvého vráti po nájomné a donesie zmluvu.“
„Obabrali vás.“
„Dala som mu desaťtisíc dolárov!“
„To je ďalšia vec, ktorá vás mala varovať. Na Park Avenue nezoženiete za dvetisícpäťsto ani šatník. Nezdalo sa vám to čudné, že ponúka takýto priestor takmer za babku?“
„Myslela som si, že je to super ponuka.“
„No, dostali ste teda super ponuku. Krutú ponuku.“
Prikryla si ústa: „Asi budem vracať.“
Milan Buno, literárny publicista
