Dnes je Deň Matiek a ja by som chcela poďakovať všetkým matkám, ktoré milujú svoje deti. Ďakujem za ich lásku, starostlivosť, trpezlivosť a všetko, čo nám kedy dali.
Hlavne však ďakujem svojej mame, ktorá je mojim domovom, mojou inšpiráciou a najväčšou láskou.
Pred pár mesiacmi ma moja životná cesta, teda skôr kolízia na životnej ceste, priviedla naspäť k mame. Bola som ako vyhasínajúca hviezda, ktorá zrazu nemala svoje miesto na oblohe. V hĺbke seba som však cítila obrovskú silu, ktorá sa začínala opäť prebúdzať zo zimného spánku. Toto obdobie nasledovalo po ťažkom rozchode s partnerom, následkom ktorého som na pár mesiacov stratila svoj smer (vždy som bola človek, ktorý vedel, čo chce, kam ide a prečo, teraz však som vedela NIČ) a tak som sa ocitla medzi štyrmi stenami mojej detskej izby. Vrátila som sa k mame. Popravde, bola to až posledná možnosť aká mi napadla pri otázke: „Čo ďalej?“, veď som už dávno dospelá a schopná sa o seba postarať. Po úvodnej asimilácii sa dvoch rozdielnych energií, sme sa naladili jedna na druhú a boli to tie najkrajšie dni a týždne, aké sme spolu strávili za posledné roky. Čím viac som bola s ňou, tým viac som si ju vedome všímala. Jej každodenné rituály. Jej pohľad na život, ktorého základy stavia na Viere v Boha a láske v srdci. Vek nič neubral z jej túžby po tanci a pocite, že je milovaná a miluje. Jej poriadkumilovnosť a dokonalá čistota domova. Jej materinská starostlivosť a pohostinnosť, ktorú prejavuje rôznymi maličkosťami. Takmer každú nedeľu mi pripravila na raňajky poctivú krupicovú kašu presne podľa môjho gusta. Ako malým deťom nám vždy v nedeľu robievala krupicu. Život mojej mamy je vlastne zložený z malých rituálov 🙂 A tými vytvárala náš domov odjakživa. Ak by som chcela spísať úplne všetko, čo som sa vďaka nej naučila (zoznam je stále dynamický, mení sa), bol by to veľmi dlhý článok. Preto sa s vami podelím o päť najdôležitejších vecí, ktoré som si uvedomila vďaka mojej mame. Vďaka tomu, že je taká, aká je.
ÚSMEV A OBJATIE SÚ LIEČIVÉ
Moja mama nás vždy veľa bozkávala a objímala. Dodnes si viem vybaviť dotyk jej teplej mäkkej dlane na mojej tvári keď ma hladkala a pri tej spomienke sa usmievam. V jej objatí som sa vždy cítila doma. Keď ma ráno s úsmevom na tvári budievala do školy, nechápala som, ako to robí, že je taká veselá hneď ako sa prebudí. Jej úsmev bol vždy široký a smiech hlasný. Pre mňa sú teda objatia a smiech veľmi prirodzené, naučila som sa usmievať sa aj keď mi je ťažko a často sa objímam. Lebo to lieči. Nielen mňa samú, ale aj druhých ľudí.
BYŤ VĎAČNÁ AJ ZA MALIČKOSTI
Ruku na srdce. My ľudia väčšinou čakáme na veľké chvíle, či veľké veci v našich životoch. Sústredíme sa na dosiahnutie veľkých cieľov a vravíme si, že napríklad až kúpou nového bytu, auta, alebo vysnívanej dovolenky budeme konečne šťastní. Na ceste za veľkými snami sa však akoby zabúdame tešiť z menších vecí, či zážitkov, neuvedomujúc si, že to práve oni lemujú našu cestu životom a tvoria ho. Na mojej mamine vždy vidím a cítim jej radosť z malých vecí všedných dní. Vie sa zastaviť a poďakovať sa slnku, pohladiť svoje kvietky a tešiť sa keď kvitnú, oceniť malé gestá láskavosti a rešpektu druhých ľudí voči nej. Vďačnosť nás robí pokornejšími, sme spontánnejší a radostnejší a o to v skutočnosti v živote ide.
SLOBODA PRINÁŠA ZODPOVEDNOSŤ
Dospievanie je náročné nielen pre tínedžerov, ale aj pre rodičov. Keď si spomeniem, čo všetko som mojej mame „vyviedla“, milujem ju ešte viac! Za jej trpezlivosť, obetavosť, pochopenie a voľnosť (do istej miery s ohľadom na vek). Týmto prístupom dosiahla to, že som sa jej zdôverila takmer so všetkým, čo ma v časoch hormonálnej búrky a hľadania zmyslu života postrehlo. Viem, že mi vždy verila. Dala mi slobodu rozhodovania sa, sledujúc, ako si sama poradím s tým, čo som si vybrala, vždy pripravená a ochotná mi pomôcť, ak bolo treba. Tým ma naučila zodpovednosti, ktorú so sebou prinášajú rozhodnutia. Vždy tu je aj teraz, aby si ma vypočula, nikdy mi však nekáže, čo mám robiť. Naznačí, povie svoj pohľad, ale rozhodnutie nechá na mňa a podporuje ma. Cítim, že vďaka nej je zo mňa nebojácny a rozhodný človek, ktorý drží svoj život vo svojich rukách a aj občasné zakopnutia zvláda veľmi dobre.
ŽI A NECHAJ ŽIŤ
Nikdy som moju mamu nepočula klebetiť alebo hodnotiť druhých ľudí. Minule sme sa
so staršou sestrou zhodli, že vďaka jej príkladu nie sme klebetné alebo závistlivé. Tým si uvedomujem aj to, že nik nemá právo súdiť druhých, pokým nechodil v jeho topánkach. Každý deň sa učím neposudzovať ľudí a to za odmenu znižuje moju potrebu vedieť ich názor na mňa, či každému vyhovieť a byť s každým zadobre. Verím, že aj tento princíp mi život napĺňa úžasnými ľuďmi, rodinou, priateľmi, či kolegami.
OZAJSTNÁ LÁSKA NÁS ROBÍ SILNÝMI
Pochádzam zo štyroch detí. Mať veľkú rodinu je úžasné. Keď vidím krehkosť a krásu našej mamy, som dojatá a nekonečne vďačná, ako zvládla vychovávať štyri deti, pracovať, viesť domácnosť a o všetko sa starať. Naša mamina nám lásku dávala rovnakým dielom, bez limitov, bez rozdielov. Jedna matka a jedna láska. Vždy vraví, že my deti, sme boli jej hnacím motorom a dávali sme jej vnútornú silu. Každý so súrodencov sme jedineční, odlišní, ale viem, že to, čo nás navždy spája, je mamina bezhraničná láska. Materinská láska mi dokázala darovať liečivé objatia, naučiť ma zodpovednosti, vďačnosti a dáva schopnosť ľúbiť samu seba a druhých. Aj preto verím, že práve láska matky, je základom dobrej spoločnosti a tým aj dobrého sveta.
Ďakujem mami, za všetko! Pomohla si mi zvládnuť moje náročné obdobie, si môj domov, moja skala. Opäť som sa postavila na nohy, silnejšia ako predtým a aj keď nás teraz delí diaľka iných miest, myslím na teba každý deň. Ľúbim Ťa.
Čitateľka Nadia Hope
