Tridsaťpäťročná speváčka nedávno vydala nový štúdiový album, ktorý je v rámci česko-slovenskej šansónovej scény skutočne ojedinelým úkazom.
Slovenská speváčka a známa muzikálová herečka Lucia Šoralová vydala koncom októbra tretí štúdiový album. Nahrávka s názvom O láske, cti a kuráži (2012) ponúka 10 skladieb, pričom výhradnou autorkou hudby je samotná muzikantka. O texty sa postaral známy český autor Michal Horáček. Šoralová je taktiež takmer výhradnou interpretkou na albume. Jedinou výnimkou je dueto Nachytaná v nedbalkách, v ktorom si zaspievala s Petrom Hapkom. Partnerka českého basgitaristu a hudobného skladateľa Ondřeja Soukupa v rozhovore pre portál Dámska jazda.sk prezradila, kedy sa spoznala s Michalom Horáčkom, kde bude svoju albumovú novinku prezentovať, aj to, prečo jej v Bratislave album pokrstil Richard Müller.
Koncom októbra ste vydali nový štúdiový album O láske, cti a kuráži. Otvára ho pieseň Yes, you can, ktorej interpretácia na jednom z vašich koncertov zaujala autora textu Michala Horáčka. Ide o pieseň, ktorá bola pre túto nahrávku zlomová?
Asi áno. Pre mňa boli zásadné v podstate všetky, no Michal Horáček najmä na základe nej rozhodol, že okrem toho, že budem participovať na jeho albume Český kalendář, spolu urobíme aj samostatný album. Tá pieseň asi najviac zarezonovala, pretože ten text mi bol poskladaný na mieru.
Kto prišiel s tým, že by mal vzniknúť celý album?
Bola to myšlienka Michala Horáčka. Mne sa o niečom takom ani nesnívalo. Vedela som, aké sú pravidlá hry, uvedomovala som si, že skladám s ďalšími tisíckami ľudí. Jemu sa odo mňa páčilo viac vecí, a už to som považovala za úžasné. Hovorila som si, že bude skvelé, že budem štyrmi vecami participovať na jeho albume Český kalendář, na ktorom bude dohromady asi 24 alebo 26 skladieb. Napriek tomu som si povedala, že budem skladať aj ďalej, pretože minimálne pre môj repertoár sa to hodilo. Horáček proti tomu nič nemal, neprekážalo mu, že to hrávam na svojich koncertoch. Potom prišiel na jedno moje vystúpenie a myslím, že na ňom veľa urobila aj reakcia ľudí. On videl, že sa to ľuďom páči. Ja som pri tom publiku povedala, že ide o texty Michala Horáčka. Pre neho ako autora, nie interpreta piesní, to boli príjemné a nové veci. Cítila som, že si to naozaj užíval, a myslím, že práve to boli veci, ktoré rozhodli.
S Michalom Horáčkom sa poznáte asi od roku 2008. Pri akej príležitosti ste sa stretli?
Bolo to pri príležitosti konkurzu na lyrikál Kudykam, ktorý bol tajný. Nebolo to ale nič výnimočné, už som absolvovala množstvo tajných konkurzov.
Aký je to tajný konkurz?
To je veľmi zvláštna vec. Niekto na ňom hľadá čo najlepší tím ľudí, ale o tom konkurze sa veľmi nesmie hovoriť a vytipujú si nejakých konkrétnych ľudí, ktorých si pozvú. To som nikdy nepochopila. Keď raz hľadám ihlu v kope sena, tak prezriem všetky maštale. Nejde predsa o to, či je človek z ulice alebo z divadla. Ja som síce z ulice nebola, ale bola som z muzikálového prostredia, čo je možno ešte horšie, lebo to už malo nejakú pachuť. On mi vtedy zo zdvorilosti povedal, že nech prídem a nech tam zaspievam. Bola to ale taká odrhovačka, síce pekná vec, ale nič, na čom by som mohla ukázať interpretačné schopnosti. Použila som ale lesť a povedala som mu, že by som chcela zaspievať skladbu S cizím chlapem v cizím pokoji, a to preto, že to pre mňa nebude novinka a budem pri nej cítiť väčšiu istotu. Nakoniec sa im to veľmi páčilo. Hapka vtedy povedal Horáčkovi, že to je najlepšia interpretácia S cizím chlapem, akú kedy počul.
Pod albumom O láske, cti a kuráži ste podpísaná ako výhradná autorka kompozícií. Bolo to od začiatku tak, že vy budete autorkou hudby a Horáček prispeje textami?
Ako som už spomenula, tým, že som zhudobňovala Horáčkové veci, dostal Michal ten nápad, že by sme spolu urobili celý album. A urobíme znamená, že inak to ani nemohlo byť. Bola samozrejmá podmienka, že to celé bude jeho, nie, že mi prispeje piesňami, to by pre neho nebolo zaujímavé. Aj preto to on sám považuje za jeho desiaty album. A je to pravda, je to plné jeho textov, takže to je rovnako jeho album ako aj môj.
Vy hrávate so svojou vlastnou kapelou La Alma. Zasahovali do tvorby albumu aj jeho členovia?
Samozrejme. Tým, že ja som skladala veci pre Český kalendář a my sme spolu hrávali, tak sme sa s tými piesňami mohli pohrať. Mali sme na to rok a pol, a na základe reakcií ľudí aj na základe toho, ako sa nám hrali, sme rozmýšľali ako by sme to ešte urobili inak. Tie veci sme teda doladili my spolu. Je to určite v rámci aranžmánov tímová práca.
Ak máte koncerty, tak je to spravidla v pražskej Čiernej labuti. Chystá sa aj nejaká iná živá prezentácia tejto nahrávky?
Teraz sme sa dohodli na angažmáne v Malostranskej besede, kde robievame aj také úžasne podujatie, ktoré sa volá Barování. Je to tam hrozne obľúbené a ja tam vždy spievam. Je to naozaj skvelá vec a neviem o tom, že by to na Slovensku niekto robil. Okrem toho tam máme aj program Šansonovinky – večer písní P. Hapky a M. Horáčka. Je to zase iná partička ľudí, ktorá mi dokonca vyčítala, že som tam nový album neprišla pokrstiť. Takže sme sa rozhodli, že sa porozprávame o tom, že by sme tam hrali. Šansón je predsa len menšinový žáner a ja si neviem predstaviť, že by sme mali v Prahe napríklad päť koncertov mesačne. Je to tam úžasné, no ja nemôžem nútiť členov kapely, aby hrali v kaviarňach, ktoré síce majú svoju atmosféru, ale často sa tam hráva len do klobúka. Reálne sú preto asi tie dva koncerty mesačne. Chcela by som ísť aj do iných klubov v iných mestách, ale je otázne, do akej miery by to bolo možné.
Dopyt by po šansónových koncertoch by tu ale podľa mňa rozhodne bol…
Áno, mala som pocit, že po tom albume sa po jeho vydaní celkom zaprášilo. Najmä vzhľadom na fakt, že sme mali malú propagáciu a nerobili sme žiadne cielené PR. Kritiky napísali iba ľudia, ktorí boli na krste a tie boli krásne. Ja som skôr čakala, kto ma kde natrie a kto si do mňa kopne. No zdá sa, že sa im to páčilo. Hneď v priebehu chvíle sa z albumu predalo tisíc kusov. Na Slovensku mi povedali, že to je už vlastne zlatá platňa. Evidentne tam teda nejaký dopyt je, zrejme na tej šansónovej scéne chýba nový vietor. V Česku funguje napríklad Radůza, ale ona je tak na pomedzí folku, etna a šansónu. Ja tam v podstate taktiež mám prvky etna, to mi je vlastné, ale tým klavírom sa to viac blíži ku klasickému šansónu.
V utorok 11. decembra ste album O láske, cti a kuráži pokrstili aj na Slovensku. Krstným otcom bol spevák Richard Müller. Prečo práve on?
Richard je vlastne mojim kamarátom. Môj manažér, s ktorým som spolupracovala asi pred pätnástimi rokmi, sa stal aj jeho manžérom. Avšak, keď som odišla do Prahy a začala som sa venovať muzikálom, tak sme tu spoluprácu v podstate ukončili a on s Richardom rozbehol veľké veci. S Richardom som si už párkrát zaspievala, naposledy na Horáčkovom tribute koncerte v Prahe, ktorý budú na Vianoce vysielať v televízii. Takže bolo celkom jasné, že album si vypočuje aj Richard. Bola to Jurajova (Kuchárkom, pozn. autor) práca, ktorý si s ním sadol, dal mu to vypočuť a viem, že sa mu to veľmi páčilo. Z toho som mala strašnú radosť.
Odhliadnuc od diania okolo vášho nového albumu, čo vás čaká na budúci rok? Zrejme opäť predovšetkým muzikály…
To, čo mám naskúšané, tak do toho aj naskočím. Pauzu som mala kvôli bábätku, ale už od jesene vlastne hrávam. Ide o muzikály Robin Hood, Johanka z Arku, Krysař a Tajemství. Napríklad Krysařa hrám s malými pauzami už od deväťdesiateho ôsmeho. Je to veľmi dlhá doba, ale každá z tých troch produkcií bola iná a v každom veku v tom človek nájde nové veci. Je však dobré, ak sa to raz za čas uloží k ľadu.
Predstavili ste sa už v mnohých muzikáloch, ale vôbec vás nebolo vidieť vo filmoch či seriáloch? Neláka vás to?
Zatiaľ som sa k tomu nedostala, no a na druhej strane, ide o úplne iné hranie. Muzikál je žáner sám o sebe, patrí k tomu istá teatrálnosť.
