BRATISLAVA 9. novembra 2017 (DJ/PR) – „Prvú epizódu, z ktorej sa neskôr stalo Stratené svetlo, som napísala v roku 2012, keď sa mi skončil vzťah, o ktorom som predpokladala, že vydrží naveky,“ spomína si Jill Santopolová. „Nasledujúce štyri roky som pracovala na tomto románe vo voľnom čase popri inej knihe. Ukázalo sa, že tie štyri roky patrili k najbúrlivejším v mojom živote. V tom čase som premýšľala o láske, strate, osude, rozhodnutiach, ambíciách a ľútosti – a veľa ráz som bola vďačná, že som mohla vytvárať Lucin svet, keď sa mi zdalo, že svoj vlastný nezvládam.“
Hlavná hrdinka Lucy stojí pred nesmierne ťažkým rozhodnutím. Prv než k nemu dospeje, musí si premietnuť celý ich spoločný príbeh od začiatku…
Lucy a Gabe sa zoznámia a zamilujú v poslednom ročníku na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, v deň, ktorý sa im navždy vryje do pamäti – 11. septembra. Poznačení tragédiou pádu Dvojičiek sa obaja rozhodnú prežiť svoj život tak, aby mal nejaký vyšší zmysel, a ich cesty sa rozídu.
Keď sa po roku znovu stretnú, akoby zasiahol osud. Možno je im súdené nájsť zmysel života jeden v druhom. Lenže Gabe odíde ako úspešný fotoreportér do Iraku, potom na ďalšiu a ďalšiu misiu. Aj Lucina kariéra v New Yorku napreduje, má spoľahlivého manžela a dve deti, ale Gabe jej chýba.
Čaká ich trinásťročná cesta plná snov, túžob, žiarlivosti, zrád a napokon lásky. Hoci Lucy a Gaba na nej delia celé kontinenty, srdcia ich stále spájajú – až do konca.
Vypočujte si AUDIO úryvok
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Jill Santopolová pracuje ako vedúca redaktorka literatúry pre deti vo vydavateľstve Penguin Books a napísala niekoľko kníh pre deti a dospievajúcich. Rada cestuje po svete a prednáša o literárnej tvorbe.
Stratené svetlo je jej debut. Romantický príbeh o pretrvávajúcej sile prvej lásky so šokujúcim, nezabudnuteľným koncom…
Začítajte sa do novinky Stratené svetlo:
I.
Niektoré veci vyzerajú, akoby boli svedkami dejín. Vždy som si predstavovala, že drevený stôl, okolo ktorého sme sedávali na Kramerovom shakespearovskom seminári v poslednom ročníku, je rovnako starý ako Kolumbia, že bol v tej miestnosti od roku 1754, jeho hrany za tie storočia dohladka ošúchali študenti, ako sme my, čo, samozrejme, nemohla byť pravda. Ale tak som si to predstavovala − že študenti tu sedeli cez vojnu za nezávislosť, občiansku vojnu, cez obe svetové vojny, Kóreu, vojnu vo Vietname a Perzskom zálive.
Je to zvláštne, ale keby si sa ma spýtal, kto ešte tam bol v ten deň s nami, myslím, že by som to nevedela. Kedysi som videla všetky tváre celkom jasne, ale po trinástich rokoch si pamätám iba teba a profesora Kramera. Neviem si spomenúť ani len na meno asistentky, ktorá pribehla do triedy neskoro. Dokonca neskôr ako ty.
Kramer práve dokončil kontrolu dochádzky, keď si otvoril dvere. Usmial si sa na mňa a na chvíľku sa ti na lícach urobili jamky, stiahol si si šiltovku a strčil ju do zadného vrecka. Tvoje oči sa rýchlo zastavili na prázdnom mieste vedľa mňa a potom si sa tam ocitol aj ty.
„Vy ste…?“ spýtal sa Kramer, keď si si z batoha vyťahoval poznámkový zošit a pero.
„Gabe,“ povedal si. „Gabriel Samson.“
Kramer pozrel do papiera pred sebou. „Po zvyšok semestra sa snažte chodiť načas, pán Samson,“ poznamenal. . „Hodina sa začína o deviatej. Vlastne skúste radšej prísť skôr.“
Prikývol si a Kramer začal rozprávať o témach v Iuliovi Caesarovi.
„,Z vrcholu iba klesnúť môžeme,“ čítal. „Aj v nás sa strieda príliv s odlivom. Kto na vlne je, dotýka sa hviezd. Kto omešká ju, ten sa do smrti plahočí iba biednou plytčinou. Na šírom mori sme sa ocitli. Buď zachytíme prúd, kým slúži nám, buď na dno klesneme.‘ Verím, že ste to všetci čítali,“ dodal. . „Kto mi vie povedať, čo hovorí Brutus o osude a slobodnej vôli?“
Vždy si budem pamätať tú pasáž, pretože veľa ráz od toho dňa som rozmýšľala, či aj nás na Kramerovom shakespearovskom seminári zviedol dohromady osud. Či je to osud, alebo rozhodnutie, čo nás spájalo celé tie roky. Alebo kombinácia oboch, že sme zachytili prúd.
Po Kramerovej otázke niekoľko ľudí listovalo v texte pred sebou. Ty si si prešiel prstami cez svoje kučery, vzápätí skočili zasa na miesto.
„No,“ začal si a zvyšok triedy spolu so mnou pozrel na teba.
Lenže nestihol si dokončiť.
Do miestnosti vbehla asistentka, ktorej meno si už nepamätám. „Prepáčte, že meškám,“ povedala. „Do jednej z veží Dvojičiek narazilo lietadlo. Bolo to v televízii, práve keď som odchádzala na hodinu.“
Nikto si neuvedomil význam jej slov, ani len ona sama.
„Pilot bol opitý?“ spýtal sa Kramer.
„Neviem,“ odvetila asistentka a sadla si za stôl. „Čakala som, ale moderátori netušili, čo sa deje. Vraj to bolo nejaké vrtuľové lietadlo.“
Keby sa to stalo teraz, všetci by sme mali telefóny plné správ. Šírilo by sa to na Twitteri, Facebooku a cez push správy z New York Times. Vtedy komunikácia nebola taká blesková a Shakespeare nezniesol vyrušenie. Všetci sme na to prestali myslieť a Kramer ďalej rozprával o Caesarovi. Keď som si písala poznámky, sledovala som, ako prstami pravej ruky podvedome prechádzaš po drevenom povrchu stola. Načmárala som si obrázok tvojho palca so zubatým nechtom a potrhanou kožtičkou. Stále mám niekde ten zošit − v škatuli plnej poznámok z klasickej literatúry a úvodu k spoločenským vedám. Určite je tam.
II.
Nikdy nezabudnem, čo sme povedali, keď sme vyšli z budovy Filozofickej fakulty, aj keď to nebolo nič výnimočné. Ten rozhovor sa mi vryl do pamäti ako súčasť toho dňa. Schádzali sme po schodoch spolu. Vlastne ani nie spolu, skôr vedľa seba. Vzduch bol čistý, obloha modrá… a všetko sa zmenilo. Ibaže sme to ešte nevedeli.
Ľudia okolo nás rozprávali jeden cez druhého:
„Dvojičky spadli!“
„Vyučovanie je zrušené!“
„Chcem darovať krv. Viete, kde môžem darovať krv?“
Obrátila som sa k tebe. „Čo sa deje?“
„Bývam vo Východnom kampuse,“ povedal si a ukazoval si k internátu. „Poďme to zistiť. Ty si Lucy, však? Kde bývaš?“
„V Hogane,“ odpovedala som. „Áno, som Lucy.“
„Teší ma, Lucy, ja som Gabriel,“ podal si mi ruku. Uprostred toho všetkého som ňou potriasla a pozrela som na teba a ty na mňa. Znovu sa ti urobili jamky. Tvoje modré oči svietili. Vtedy som si po prvý raz pomyslela: Je krásny.
Šli sme do tvojho bytu a pozerali sme televíziu s tvojimi spolubývajúcimi Adamom, Scottom a Justinom. Na obrazovke z budov opakovane vyskakovali telá, očernené kopy trosiek vysielali dymové signály k oblohe a veže padali. Tá skaza nás otupila. Hľadeli sme na obrazovku a neboli sme schopní spojiť tie obrazy so skutočnosťou. Ešte sme celkom nechápali, že sa to deje v našom meste jedenásť kilometrov od miesta, kde sedíme, že sú tam skutoční ľudia. Aspoň ja som to nechápala. Zdalo sa mi, akoby to bolo niekde veľmi ďaleko.
Mobily nám nefungovali. Ty si z internátneho telefónu zavolal mame do Arizony, že si v poriadku. Ja som volala rodičom do Connecticutu. Chceli, aby som prišla domov. Dcéra ich známych vraj pracovala v Svetovom obchodnom centre a ešte sa nikomu neozvala. A čísi bratranec zase mal schôdzku v reštaurácii v Severnej veži.
„Mimo Manhattanu budeš bezpečnejšia,“ presviedčal ma otec. „Čo ak je tam antrax? Alebo nejaká biologická zbraň. Nervový plyn.“
Vysvetlila som mu, že metro nefunguje. Asi ani vlaky.
„Prídem po teba,“ navrhol. „Hneď skočím do auta.“
„Neboj sa, nič sa mi nestane,“ ubezpečovala som ho. „Som s priateľmi. Sme v poriadku. Neskôr ti zavolám.“ Stále sa mi to zdalo neskutočné.
Keď som dotelefonovala, Scott povedal: „Keby som ja bol teroristická organizácia, hodil by som na nás bombu.“
„Čo ti šibe?“ vyhŕkol Adam. Čakal, že sa mu ozve strýko, ktorý pracoval na newyorskej polícii.
„No vieš, ak o tom rozmýšľaš teoreticky …“ začal Scott, ale ďalej sa nedostal.
„Sklapni,“ zahriakol ho Justin. „Vážne, Scott. Teraz sa to nehodí.“
„Možno by som mala odísť,“ povedala som ti vtedy. Veď som ťa vlastne ani nepoznala. S tvojimi kamarátmi som sa iba teraz zoznámila. „Moje spolubývajúce sa asi obávajú, kde som.“
„Tak im zavolaj,“ navrhol si a znovu si mi podával telefón. „A povedz im, že ideš na strechu internátu Wien. A že tam môžu prísť za tebou, ak chcú.“
„Kamže to idem?“
„So mnou,“ povedal si a zamyslene si prešiel prstami po mojom vrkoči. Bolo to dôverné gesto, ako sa to stáva, keď sa narušia všetky bariéry osobného priestoru. Ako keď si bez pýtania niečo vezmeš z cudzieho taniera. Odrazu som mala pocit, akoby sme boli spojení, akoby tvoja ruka na mojich vlasoch znamenala viac než len mimovoľný pohyb nervóznych prstov.
Myslela som na ten okamih po rokoch, keď som sa rozhodla darovať svoje vlasy, a kaderníčka mi podala vrkoč zabalený v plastovom vrecúšku, ktorý sa zdal ešte tmavší ako zvyčajne. Hoci ty si bol na druhom konci sveta, mala som pocit, akoby som ťa zrádzala, akoby som prestrihla naše spojenie.
No potom, v ten deň, hneď ako si sa dotkol mojich vlasov, si si uvedomil, čo si urobil, a zvesil si ruku. Znovu si sa na mňa usmial, ale tentoraz si mal oči vážne.
Pokrčila som plecami. „Tak dobre.“
Mali sme pocit, akoby sa svet rozpadal na kúsky, akoby sme prechádzali cez rozbité zrkadlo do zlomeného priestoru vo vnútri, kde nič nedávalo zmysel, kde naše zábrany spadli, naše steny sa zbúrali. Na tom mieste nebol dôvod povedať nie.
Milan Buno, literárny publicista
