V minulosti spoločnosť rozvod netolerovala a páry sa snažili prekonať krízy. Dnes je rozvod jednoduchší, no stáva sa, že je ľahšie rozviesť sa než pracovať na prekonaní manželskej krízy.
Ako je to možné, že naši starí rodičia to vydržali ťahať tak dlho? Prečo dnešná doba láske na večné časy nežičí? Zmenil sa pohľad na samotnú inštitúciu manželstva alebo v povrchne vnímanom svete nedokážeme skutočnú lásku prežiť? Alebo je to tým, že v súčasnosti číha viac nástrah, ktoré podkopávajú stabilitu vzťahu?
Spoločnosť rozvod netolerovala
Aj v minulosti existovali krízy, len ľudia sa ich snažili prekonať. Kedysi totiž slovo rozvod nemohlo ani padnúť a rozvedené páry boli odsudzované spoločnosťou. Dnes je omnoho jednoduchšie rozviesť sa, ako sa snažiť manželskú krízu prekonať.
Sme omnoho náročnejší
Naši starí rodičia dokázali žiť v jednej izbe, bez technických vymožeností, auta a podobne. Vedeli byť šťastní z toho mála, čo mali. Šťastie je totiž naša voľba a nezávisí od vonkajších okolnosti, ale od nášho vnútorného prežívania.
Stále si kladieme podmienky, ak budeme mať to či ono, tak budeme spokojní. No často prichádza sklamanie, keď to sľúbené šťastie po dosiahnutí cieľa neprichádza. Nie sme chudobní preto, že málo máme, ale preto, že veľa chceme.
Muži chcú, aby sme pri nich boli spokojné
Aj to je častý dôvod rozchodov najmä zo strany mužov. Biologická potreba káže mužovi postarať sa o ženu. Jej uznanie a ocenenie jeho úsilia sú potvrdením jeho úspechu. Ak je šťastná, má pocit naplnenia. Ak nie, má pocit, že zlyhal. To býva často preň dostatočný dôvod, aby ženu opustil a začal žiť s inou, ktorá bude spokojná s tým, ako sa o ňu dokáže postarať.
Ženy chcú byť citovo naplnené
My túžime naopak po láske, po romantike. Každý si želá niečo iné, a tak vzniká paradox. Žena väčšinou neopúšťa muža preto, že je nespokojná s tým, ako sa o ňu dokáže postarať, ale preto, že nie je citovo naplnená. Záleží teda len na nás, akými ľuďmi sa obklopíme a akí sami sme.
