BRATISLAVA 1. decembra 2017 (DJ/PR) – Láska na prvý klik je zábavný a svieži príbeh od autorky viacerých svetových bestsellerov Rainbow Rowellovej. Vtiahne vás hneď prvou kapitolou, v ktorej sa zoznámite s dvomi 28-ročnými kamoškami, ktoré svoj život, starosti, radosti riešia cez firemné e-maily. Veď kto iný by to už čítal…
Kamarátky a kolegyne Beth a Jennifer vedia, že im niekto číta maily. V redakcii to nie je tajomstvo. Také sú firemné pravidlá.
Napriek tomu si však v pracovnom čase ustavične posielajú vtipné odkazy a rozoberajú svoje osobné životy.
Lincoln by sa nikdy neuchádzal o zamestnanie v redakcii, keby v inzeráte stálo: „Hľadáme človeka, ktorý bude druhým čítať maily.“
V inzeráte sa spomínala pozícia špecialistu na internetovú bezpečnosť. Predstavoval si, že sa bude starať o počítače a chrániť noviny pred útokmi nebezpečných hackerov, nie posielať upozornenia zakaždým, keď niektorý zamestnanec pošle kolegovi za vedľajším stolom sprostý vtip.
Lincoln vie, že by mal aj Beth a Jennifer poslať upozornenie, ale neurobí to, lebo ich vzájomná komunikácia je veľmi zábavná – a ide v nej dokonca oňho! No keď si uvedomí, že k jednej z nich začína cítiť viac, už je prineskoro na to, aby vyšiel s farbou von.
Veď čo by jej povedal?
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Rainbow Rowellová občas píše o tínedžeroch – v slovenčine už vyšli jej úspešné knihy Eleanor a Park, Fanúšička, Nedaj sa!, – občas o dospelých, ako je novinka Láska na prvý klik.
Vždy však píše o ľuďoch, ktorí veľa rozprávajú a majú pocit, že zbabrú všetko, čoho sa dotknú – a ešte o takých, čo sa do seba zaľúbili.
Začítajte sa do novinka Láska na prvý klik:
Prvá kapitola
Od: Jennifer Scribnerová-Snyderová
Komu: Beth Fremontová
Dátum: streda 18. augusta 1999, 09.06
Predmet: Kde si?
Zabilo by ťa, keby si prišla pred poludním? Sedím tu obklopená črepinami svojho doterajšieho života a ty… ako ťa poznám, práve si sa zobudila. Pravdepodobne prežúvaš ovsenú kašu a sleduješ talkshow Sally Jessy Raphael. Napíš mi, len čo prídeš, skôr ako sa pustíš do niečoho iného. Nečítaj ani komiksy.
Beth: Okej, uprednostním ťa pred komiksmi, ale rýchlo. Už dávno sa s Derekom dohadujem, či sa komiks V dobrom aj v zlom odohráva v Kanade, a práve dnes sa možno ukáže, že mám pravdu.
Jennifer: Asi som tehotná.
Beth: Čože? Prečo si myslíš, že si tehotná?
Jennifer: V sobotu som si dala tri drinky.
Beth: Tuším ti musím vysvetliť, ako to robia zvieratká. Takto to nefunguje.
Jennifer: Vždy keď sa trocha pripijem, začnem si pripadať tehotná. Podľa mňa preto, lebo nikdy nepijem, a bolo by ako naschvál, keby som otehotnela práve vtedy, keď sa konečne rozhodnem trocha zabaviť. Tri hodinky si nedávam pozor, a teraz strávim zvyšok života snahou zvládnuť špeciálne potreby fetálneho alkoholika.
Beth: Podľa mňa sa tak nenazývajú.
Jennifer: Drobné očká bude mať priďaleko od seba. V potravinách sa na mňa budú všetci dívať a šepkať si: Len sa pozri na tú hroznú ožranku. Nevydržala ani deväť mesiacov bez radlera. Je to tragédia.
Beth: Ty piješ radler?
Jennifer: Je fakt osviežujúci.
Beth: Nie si tehotná.
Jennifer: Som. Za normálnych okolností sa dva dni pred krámami hrozne vyhádžem na tvári a dostanem predkrámové kŕče. Teraz mám však pokožku hladkú ako detskú ritku a namiesto kŕčov cítim v maternici niečo zvláštne. Takmer ako niečiu prítomnosť.
Beth: Stavím sa, že nemáš na to, aby si zavolala do poradne a povedala, že v maternici cítiš niečiu prítomnosť.
Jennifer: Uznávam, nie prvý raz stresujem, že som tehotná. Dokonca priznávam, že strach z tehotenstva prežívam vlastne pred každou menštruáciou. Tentoraz je to však inak. Cítim sa inak. Moje telo akoby mi vravelo: Už je to tu. Nedokážem sa zbaviť obáv z toho, čo bude ďalej. Najskôr mi bude zle. Potom priberiem. A napokon zomriem v pôrodnej sále na aneuryzmu.
Beth: ALEBO… A napokon porodíš nádherné dieťa. (Vidíš, ako si ma prinútila, aby som pristala na tvoje vymyslené tehotenstvo?)
Jennifer: ALEBO… A napokon porodím nádherné dieťa, s ktorým sa nebudem vôbec vídať, lebo väčšinu času strávi v jasliach s nejakou babou, čo bude za minimálku predstierať, že je jeho matka. A keď ho večer uložíme do postele, s Mitchom sa pokúsime spolu navečerať, ale obaja budeme hrozne vyčerpaní. Začne mi rozprávať, aký mal deň, no ja zadriemem a jemu sa uľaví, lebo sa mu aj tak nechcelo hovoriť. Mlčky doje burger a pritom bude myslieť na novú stredoškolskú učiteľku domácich prác, ktorá má super postavu, nosí čierne lodičky, priehľadné pančušky a viskózovú sukňu, ktorá sa jej vyhrnie zakaždým, keď si sadne.
Beth: Čo na to hovorí Mitch? (Na niečiu prítomnosť v tvojej maternici. Nie na novú učiteľku domácich prác.)
Jennifer: Vraj si mám urobiť tehotenský test.
Beth: Má pravdu. Chlapovi so zdravým rozumom, ako je Mitch, by bolo možno lepšie s tou učiteľkou domácich prác. (Tá by mu nikdy nedala na večeru burger.) Zrejme sa však musí uspokojiť s tebou, najmä preto, lebo je už na ceste dieťa so špeciálnymi potrebami.
Druhá kapitola
„Vyzeráš hrozne, Lincoln.“
„Ďakujem, mami.“ Musel jej veriť, lebo dnes sa nevidel v zrkadle. A vlastne ani včera.
Lincoln si pošúchal oči a prehrabol vlasy. Snažil sa ich nejako uhladiť… alebo možno odhrnúť. Asi sa mal učesať, keď včera večer vyliezol zo sprchy.
„Vážne. Len sa na seba pozri. A koľko je hodín! Už je poludnie. Zobudil si sa až teraz?“
„Mami, pracujem do jednej v noci.“
Zamračila sa a podala mu varešku, akoby preňho nemala nič lepšie. „Tu máš. Pomiešaj fazuľu,“ prikázala a zapla mixér. „Ešte vždy nechápem, čo také robíš, že sa to nedá robiť cez deň,“ snažila sa ho prekričať. „Nie, miláčik, nie tak, veď ju len hladkáš. Pomiešaj ju poriadne.“
Lincoln poslúchol. V kuchyni sa vznášala vôňa cibule, slaniny a ešte niečoho sladkého. V žalúdku mu zaškvŕkalo. „Vravel som ti, že tam niekto musí zostať,“ odvetil zvýšeným hlasom. „Keby sa vyskytol nejaký problém s počítačmi a… čo ja viem…“
„Čo nevieš?“ Vypla mixér a pozrela naňho.
„Možno mám pracovať v noci, aby som sa s nikým nezblížil.“
„Čože?“
„Keby som sa zoznámil s ostatnými, možno by som…“
„Miešaj. Rozprávaj a miešaj.“
„Keby som sa zoznámil s ostatnými, možno by som nedokázal nestranne presadzovať pravidlá.“
„Aj tak sa mi nepáči, že druhým ľuďom čítaš maily. A ešte aj v noci v prázdnej budove. Čo je to za práca?“ Namočila prst do zmesi, ktorú vymiešala mixérom, oblizla ho a natrčila misu k nemu. „Ochutnaj to… V akom svete žijeme, keď za toto niekoho platia?“
Prstom prešiel po okraji misky a ochutnal. Poleva.
„Cítiť v nej javorový sirup?“
Prikývol. „Nesedím v celkom prázdnej budove,“ odvetil. „V redakcii sú ľudia.“
„Rozprávaš sa s nimi?“
„Nie, ale čítam ich maily.“
„Nie je to správne. Ako sa môžu ľudia slobodne vyjadrovať, keď vedia, že sa im niekto hrabe v myšlienkach?“
„Nehrabem sa im v myšlienkach, ale v počítačoch. Vo firemných počítačoch. Všetci vedia, že je to tak…“ Nemalo zmysel niečo jej vysvetľovať. V živote nevidela mail.
„Daj mi tú varešku,“ vzdychla si. „Pokazíš celú dávku.“ Podal jej varešku a sadol si za kuchynský stôl, na ktorom bol tanier s horúcim kukuričným chlebom. „Pamätáš sa na toho poštára, čo nám čítal pohľadnice?“ pokračovala. „Vždy trúsil veľavravné reči. ‚Vidím, že vaša známa si užíva dovolenku v Južnej Karolíne.‘ Alebo: ‚Osobne som nikdy nebol pri Mount Rushmore.‘ Všetci poštári zrejme čítajú pohľadnice. Aj poštárky. Majú monotónne zamestnanie. Tento sa tým však doslova chválil. Podľa mňa všetkým susedom rozprával, že odoberám feministický časopis Ms.“
„To je niečo celkom iné.“ Lincoln si znova pošúchal oči. „Čítam len dovtedy, kým si neoverím, že neporušujú žiadne pravidlá. Nečítam im denník ani nič podobné.“
Mama ho nepočúvala.
„Nie si hladný? Vyzeráš hladný. Pravdupovediac, vyzeráš, akoby ti niečo chýbalo. Podaj mi ten tanier, miláčik.“ Vstal a podal jej ho. Chytila ho za zápästie. „Lincoln… Čo máš s rukami?“
„Nič.“
„Celé prsty máš nejaké sivé.“
„Od atramentu.“
„Od čoho?“
„Od atramentu.“
Keď Lincoln počas strednej školy pracoval v McDonalde, rastlinný olej sa mu dostal všade. Keď večer prišiel domov, bol celý špinavý ako vaše prsty, keď dojete hranolčeky. Olej mu zaliezol do pokožky aj do vlasov a na druhý deň ho vypotil do školského oblečenia.
V redakcii Kuriéra to bol zasa atrament. Sivý film na všetkom bez ohľadu na to, koľko sa upratovalo. Sivý povlak na stenách a stropných obkladačkách.
Noční korektori a korektorky brali horúce výtlačky každého vydania rovno zo stroja a na klávesniciach a stoloch po sebe zanechávali sivé odtlačky. Lincolnovi pripomínali nočné motýle. Vážni ľudia so silnými okuliarmi a bledou pokožkou. A možno sú takí len v slabom svetle, pomyslel si. Na slnku by som ich vari ani nespoznal. V plnej kráse.
Jeho by určite nikto z nich nespoznal. Lincoln trávil väčšinu času v práci v IT kancelárii na prízemí. Ešte pred piatimi rokmi slúžila ako tmavá komora, no potom v nej pribudli dve desiatky neónok a svetielka počítačových serverov, takže ste si pripadali, akoby ste sedeli v boľavej hlave.
Lincoln bol rád, keď ho zavolali do redakcie reštartovať počítač alebo pomôcť s tlačiarňou. Celú jednu stenu otvorenej priestrannej miestnosti zaberali okná a nikdy v nej nebolo celkom prázdno. Noční korektori a korektorky pracovali dlho do noci rovnako ako on. Hrčili sa na jednom konci redakcie pod niekoľkými televíznymi obrazovkami. Dve z nich – pekné mladé baby – sedeli hneď pri tlačiarni. (Áno, pomyslel si Lincoln, človek môže byť pekný a zároveň vyzerať ako nočný motýľ.) Ktovie, či ľudia, čo pracujú v noci, chodia na rande cez deň.
Milan Buno, literárny publicista
