„Legendy popu mi prišli ako jeden z mála programov v hlavnom vysielacom čase, ktorý mal obsah,“ uviedla spolumoderátorka relácie.
Slovenská herečka, scenáristka a moderátorka Kristína Farkašová je jednou z tvárí úspešného programu RTVS Legendy popu, ktorého štvrtá séria tento týždeň končí. Nielenže ho spolumoderovala, ale podieľala sa aj na scenároch a preto nie je prekvapením, že jej piatky na Jednotke s hudobnými legendami budú chýbať. V rozhovore pre Dámsku jazdu.sk však rozprávala nielen o legendách, ale aj o tom, čo jej dala nominácia na Českého leva, v akej rozhlasovej hre v súčasnosti účinkuje a aj to, ako sa pripravuje na narodenie dvojičiek, ktoré čaká s priateľom Jurajom Hajdinom.
V posledných týždňoch a mesiacoch ste na očiach predovšetkým ako moderátorka relácie Legendy popu. Predpokladali ste, že táto šou bude mať taký úspech a že vzniknú až štyri série tohto programu?
Keď si to tak zhrnieme, tak to bol vlastne rok a pol, čo sme Legendami žili. Ja pri televíznej či filmovej tvorbe naozaj nič nepredpokladám ani neočakávam, lebo to je vždy do veľkej miery o šťastí a kombinácií mnohých faktorov. My sme to šťastie mali. A som šťastná, že sme ho mali. Teším sa, že nás toľko ľudí pozeralo.
Legendy popu mi prišli ako jeden z mála programov v hlavnom vysielacom čase, ktorý mal obsah. To znamená, že ľudia sa snáď začali spamätávať a nechcú čumieť len na čudné formáty. Bola to pre mňa práca snov, o ktorej som nikdy ani nesnívala. Zároveň som bola aj jednou zo scenáristiek tejto šou a to mi bude chýbať rovnako ako moderovanie.
Je o vás známe a možno aj nie, že ste vyštudovali divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a DAMU v Prahe. Zaujímalo by ma preto, či ste nejako zasahovali do dramaturgie relácie…
Do dramaturgie som nezasahovala. Rišo Pupala bol dramaturgom, predtým Lukáš Zednikovič, ktorý v nových sériách Legendy režíroval. A potom tam bola ešte dramaturgička z RTVS Ildikó Schreiberová, plus samozrejme hudobní dramaturgovia. Ja som si len doma v pokoji písala a potom čakala na pripomienky kolektívu.
V Legendách popu vystupuje mnoho známych spevákov a speváčok, ale aj menej známe tváre. Je niekto, koho ste nepoznali, a kto pre vás bol príjemným prekvapením?
Musím povedať, že ja nie som práve človek, ktorý by počúval tieto legendy. Čiže ja som spoznala aj veľa samotných legiend, ktoré ma príjemne ľudsky prekvapili. Napríklad Janu Kocianovú, Vaša Patejdla, Hanu Zagorovú…
Keď tak nad tým rozmýšľam, asi by som musela vymenovať vlastne všetkých. Odpadla som z Korna, najšialenejšiu atmosféru mala časť pre Jara Filipa či Hanu Hegerovú. Čo sa spevákov týka, tak ma veľmi potešil Adam Ďurica či Lukáš Adamec, Pali Plevčík, nežná Monika Bagárová, šialene ma bavil Čeky, Katka Koščová či Cmoro.
No schádzala sa tam dosť dobrá partia. Od legiend, cez hostí až po spevákov a speváčky a samozrejme nemôžeme zabúdať na kapelu zloženú z jedných z najlepších slovenských muzikantov. To boli piatky, po akých by túžil každý.
V piatok RTVS odvysielala predposlednú časť štvrtej série tohto programu, v piatok 22. februára je na programe posledná. Sú naplánované ďalšie pokračovania? Máme pre to ešte dostatok legiend?
Pokiaľ viem, tak nie. Je správne včas skončiť. Už posledné dva diely boli skôr kompilácie. Postupne by sme strácali na obsahu, čím by išla kvalita programu a zrejme aj sledovanosť smerom nadol.
Ako herečka sa nevyhýbate účinkovaniu v slovenských seriáloch. Pomerne často sa v tomto smere objavujú kritické hlasy k úrovni slovenskej produkcie. Čo je podľa vás najväčšou slabinou týchto primetimeových seriálov ?
Ja tie seriály vôbec nepozerám, takže to ani nechcem hodnotiť. Len niekedy ide skrátka kvalita na úkor kvantity, čo platí pre všetky zložky. Nie som konzumný divák, mám svoj svet a veci, ktoré pozerám či čítam. Čo sa týka seriálov ako práce, tak to beriem ako príjemný herecký tréning a prácu ktorá ma všeobecne baví a ešte za ňu aj zarobím. Ja som taká, že som vďačná za každú príležitosť.
V rámci filmovej produkcie ste sa naposledy objavili vo filme Anjeli (2012) režiséra Róberta Švedu, predtým v českých snímkach Pouta (2009) a Poslední plavky (2007) a niekoľkých televíznych filmoch. Koľko filmových ponúk ste medzitým odmietli a prečo?
Myslím, že len jednu. Ono ich zase toľko nechodí 🙂 Niektoré som síce mohla odmietnuť, povedala som si, keď som dielo vzhliadla. Ale v dobe, keď mi boli ponúknuté som buď nemala čo robiť alebo som súrne potrebovala zarobiť alebo som chcela robiť s partiou ľudí, čo na filme spolupracovala.
S trochou odstupu som vlastne vďačná aj za tie, s ktorými nie som úplne stotožnená. Pri každej som sa niečo nové naučila a mňa baví učiť sa. A aspoň sa budem mať na staré kolená na čom baviť. A niekedy som vďaka nepodarkom mala možnosť robiť niečo, čo by som si inak nemohla dovoliť. Aj na dobré veci si treba zarobiť. Niekedy.
Čo vám dala nominácia na ocenenie Český lev za úlohu vo filme Pouta? Pomohlo vám to vôbec nejako?
Vôbec nie. Tu si to nikto nevšíma. Od môjho umiestnenia v prvej trojke Najlepších herečiek v hlavnej ženskej roli ma v Česku nepozvali ani na jeden kasting. Neviem, ako to funguje, či nefunguje, ale v podstate to neriešim. Len si myslím, že je to veľká pocta.
V stredu 13. februára odštartovala trojdielna rozhlasová hra Petra Pavlaca Vtedy v Bratislave, na ktorej ste sa podieľali aj vy. Mohli by ste tento projekt priblížiť?
Tak to je napríklad taká tá práca, na ktorej zarobíte duševne. A to milióny. Peter Pavlac je človek, ktorého si už dlhé roky za jeho prácu nesmierne vážim. Je to jeden obrovský talent, človek s citom pre text, príbeh, slová, človek sám o sebe veľmi múdry a citlivý. Veľmi ho obdivujem a veľmi ho mám rada. Aj ľudsky.
Keď ma Patrik Lančarič, taktiež veľký talent a veľký pedant, ktorého práca neskutočne baví, zavolal do toho projektu, tak som si aj chvíľu myslela, že si pomýlil telefónne číslo. Ja do rozhlasu chodím málo, taktiež sa stále nepovažujem za plnohodnotnú herečku, keďže som to neštudovala. A naraz som tam v tom Rozhlase stála niekoľko dní za mikrofónom v absolútne intímnej atmosfére s Janou Oľhovou a Táňou Pauhofkou a Patrik nás zastavoval niekedy po každej vete, absolútne dbal na to, aby sme boli presné.
A my sme niekedy aj prevracali oči (nehovoriac o mojom tajne sa prevracajúcom žalúdku na začiatku tehotenstva), lebo sme už boli unavené, no na druhej strane sme sa veľmi tešili, že robíme opäť takú tú najpoctivejšiu hereckú prácu. Že je na to čas, že to netreba urobiť len preto, aby to bolo. Ale preto, aby to bolo naozaj najlepšie. Tak snáď to vyšlo. Som na túto prácu pyšná a ďakujem.
Rozhlasová hra je žánrom, ktorý zrejme nikdy nebude mať stotisícovú počúvanosť. Ako sa tento fakt prejavuje pri vašom prístupe k takýmto projektom?
Och, to predsa vôbec nevadí. Som dokonca prekvapená, že koľko ľudí pozná predlohu a koľko ľudí sa chystá hru počúvať. Nehovorím, že treba robiť umenie pre umenie. Ale hovorím, občas si rada zarobím komerciou práve preto, aby som mala časopriestor na zarábanie miliónov pre dušu. Tou rozhlasovou hrou som si splatila duševnú pôžičku.
V ostatných rokoch zaujali na slovenskej filmovej scéne režisérky, ktoré sú zároveň scenáristkami, napríklad Mira Fornay (Môj pes Killer) alebo Zuzana Liová (Dom). Aj vy ste vlastne scenáristkou. Nerozmýšľali ste preto nad tým, že by ste čosi podobné skúsili aj vy?
Nie, to isto nie. Nie som filmovou scenáristkou. Som pôvodne divadelnou dramaturgičkou a na také dlhé formy by som si naozaj netrúfla. Bavia ma blogy, baví ma písať scenáre pre „šouky“. Filmové scenáre s láskou prenechám iným a budem sa tešiť ako diváčka.
Viem, že ste účinkovali v stand-up comedy šou Silné reči Jána Gorduliča. Prečo sa tam už neobjavujete?
Pravdu povediac si na to netrúfam. Mám pocit, že je aj nevýhodou, že ma veľa ľudí poznalo a často na mňa pozerali s takým tým: no ukáž, moja. Navyše ja mám dosť svojský humor a naozaj nie je veľa ľudí, ktorí ho chápu. Rozhodne nie je masový. Tak som si skrátka po čase vyrobila nejaký fajný blok a už sa mi nedalo stand-upovať. Ale rozhodne to bola veľmi dobrá skúsenosť a možno to ešte niekedy skúsim.
Keď sme už pri smiechu a zabávačoch, nie je ničím výnimočným, že takíto ľudia bývajú v súkromí často pravým opakom. Mávate často dni, kedy sa nedokážete usmievať?
Často už chvalabohu nie, ale samozrejme aj také dni sú. To má snáď každý. Ale humor používam pravidelne. Taký ten môj sarkastický, čudný.
Už dva roky tvoríte pár s Jurajom Hajdinom, s ktorým čakáte dvojčatá. Teší sa na dvojnásobné otcovské radosti a povinnosti?
Ďurko? No ježišmária! Občas nám aj samozrejme lepí, ale to tešenie sa je rozhodne intenzívnejšie.
Vašou dobrou kamarátkou je speváčka Misha, ktorá už dvojčatá má. Ako zareagovala, keď sa dozvedela, že ju v tomto smere budete nasledovať?
Ona to hlavne vedela skôr ako celé naše rodiny, lebo som jej hneď v šoku volala. Dvojičky nám ani nenapadli! 🙂 Mishka sa o mňa stará, zodvihne vždy telefón, keď mám nejakú nezmyselnú otázku začínajúcej dvojičkovej matky. A teší sa, že som ju v dvojičkovaní nenechala samú. 🙂
Chcete dať svojim deťom tradičné slovenské mená alebo sa inšpirujete Mishou, ktoré svoje dcéry nazvala Nala a Mia…
Určite výrazne slovenskejšie. I keď možno nie tie najslovenskejšie.
