BRATISLAVA 17. novembra 2017 (DJ/PR) – Nový román Elizabeth Kostovovej Krajina tieňov je fascinujúci príbeh o osudoch viacerých generácií a o dejinách krásnej, ale ťažko skúšanej krajiny. Hovorí o sile človeka a nádeji, ktorú možno nájsť aj po ťažkej pohrome.
Mladá Američanka Alexandra Boydová pricestovala do bulharského mesta Sofia v nádeji, že život v zahraničí jej zahojí rany, ktoré v nej zostali po strate brata.
Krátko po príchode do tohto elegantného východoeurópskeho mesta sa ponúkne, že pomôže starším ľuďom nastúpiť do taxíka – a až keď sú preč, uvedomí si, že si nedopatrením nechala ich batoh. Vnútri našla krásne vyrezávanú drevenú škatuľu, na ktorej stálo: Stojan Lazarov. Zdvihla veko a zistila, že v rukách drží urnu s ľudským popolom…
Keď sa Alexandra vydá hľadať rodinu, aby jej mohla vrátiť vzácny majetok, postupne sa dozvedá o tajomstve nadaného hudobníka, ktorý trpel pod politickým útlakom, a veľmi rýchlo zistí, že s týmto pátraním je spojené nebezpečenstvo.
Elizabeth Kostovová je americká autorka. V slovenčine jej vyšiel bestseller, mystický román o Draculovi pod názvom Historička. Približne devätnástimi tisícami predaných výtlačkov sa zaradil medzi najpredávanejšie tituly na Slovensku.
V roku 2010 sa objavil ďalší úspešný titul Zlodeji labutí.
Krajina tieňov je úchvatný román, ktorý rozpráva o minulosti i súčasnosti a objavuje temné tajomstvá Bulharska. Krásnej i strašidelnej krajiny. Krajiny tieňov…
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Marián Šidlík:
Začítajte sa do novinky Krajina tieňov:
KNIHA PRVÁ
Jeden
Sofia, rok 2008. Máj, bezchybné počasie, bohyňa kapitalizmu sedí na úbohom tróne. Na vrchnom schode pred hotelom Forest postávala mladá žena, skôr dievča ako žena, zrejme cudzinka – áno, cudzinka. Z hotela bol výhľad na NDK, za bývalého komunistického režimu palác kultúry, obrovský betónový kolos, kde teraz držali stráž tínedžeri. Slnečné svetlo padajúce na námestie sa im ligotalo na hlavách s ježatými vlasmi. Alexandra Boydová, uťahaná z nekonečnej cesty lietadlom, pozorovala bulharské deti na skejtbordoch, zastrkávala si dlhé rovné vlasy za ucho. Po jej pravici stáli obytné domy s okrovou a sivou omietkou, ale aj novšie budovy zo skla a ocele a bilbord, na ktorom bola žena v bikinách, prsia sa jej vylievali na fľašu vodky. Vedľa bilbordu nabielo kvitli mohutné stromy – pagaštany, aké Alexandra videla počas študijného pobytu na univerzite vo Francúzsku. Vtedy bola jediný raz na európskom kontinente. Oči ju pálili, vlasy mala po ceste zlepené od potu. Potrebuje sa najesť, osprchovať a vyspať – áno, vyspať po poslednom úseku cesty z Amsterdamu, keď sa každú chvíľu budila a letela do exilu za oceánom, kam sa vyhnala sama. Pozrela si na nohy, či ich ešte má. Odhliadnuc od jasnočervených tenisiek bola oblečená jednoducho – tenká blúzka, džínsy, okolo pása omotaný sveter –, a cítila sa dosť ošumelo v porovnaní so ženami, ktoré prechádzali popri nej v sukniach šitých na mieru, s ihličkami na nohách. Na ľavom zápästí mala široký čierny náramok, v ušiach obsidiánové napichovacie náušnice. Chytila rúčku kufra na kolieskach a tmavý batoh s turistickým sprievodcom, so slovníkom a s náhradným oblečením. Cez plece mala prehodenú tašku s laptopom a pestrofarebnú kabelku so zápisníkom a brožovaným vydaním Emily Dickinsonovej na samom spodku.
Cez okienko v lietadle videla Alexandra mesto uprostred kopcov, s výškovými obytnými budovami, ktoré ho obkolesovali po celom obvode ako hrobky. Keď vystúpila z lietadla s novým fotoaparátom v ruke, nadýchla sa neznámej vône – zmes uhlia, nafty a závan pooranej zeme. Prešla po betónovo-asfaltovej ploche, nastúpila do letiskového autobusu a obzerala si ligotavé nové kabíny colnej kontroly, zamračených úradníkov a exotickú pečiatku v pase. Taxík prechádzal po okraji Sofie, až sa dostal do centra – mala podozrenie, že sa dalo ísť aj kratšou cestou – okolo stolíkov na kaviarenských terasách a pouličných lámp polepených politickými plagátmi alebo reklamnými pútačmi sexšopov. Cez okienko taxíka si fotila staré fordy a opely, nové audi s tónovanými gangsterskými sklami, obrovské pomalé autobusy a trolejbusy ako rinčiace megalosaury, ktoré prskali iskry z kovových trolejov. Prekvapilo ju, keď uvidela, že centrum je vydláždené žltými mačacími hlavami.
Taxikár zrejme nerozumel, čo od neho chce, a vyložil ju pred hotelom Forest, nie pred hostelom, kde si pred pár týždňami rezervovala ubytovanie. Alexandra si omyl uvedomila, až keď taxikár odišiel a ona vystúpila po schodoch, aby sa lepšie pozrela. Teraz tu stála sama, tak dokonale sama ako ešte nikdy za svojich dvadsaťšesť rokov. Ocitla sa uprostred mesta, uprostred histórie, o ktorej nevedela dokopy nič, medzi ľuďmi, ktorí cieľavedome chodili hore-dolu po schodoch do hotela, a rozmýšľala, či zíde dolu a pokúsi sa zohnať nový taxík. Pochybovala, že si môže dovoliť sklobetónový monolit, ktorý sa jej týčil za chrbtom, budovu s tónovanými sklami, klientmi v tmavých oblekoch, ktorí vyzerali ako krkavce a chodili von a dnu alebo fajčili na schodoch. Jedno jej bolo jasné – ocitla sa na nesprávnom mieste.
Milan Buno, literárny publicista
