„Chceš bývať v Prahe?“ spýtal sa manžel a moja odpoveď predbehla čas. „Ánóóóó,“ zaznel šťastný výkrik celým bytom. Vždy som túžila aspoň na čas opustiť krajinu, kde ma štve toľko vecí, že ich nestíham vstrebávať. Nasledovali týždne plánovania. Zariadiť všetko tak, aby na sťahovanie nedoplatila ani firma, ktorú som si pred mesiacom založila. Tento týždeň prišiel deň D. Vytiahnem kufre a otvorím skrine. Mal to byť jeden z najšťastnejších okamihov môjho života. Stačí nahádzať a dovi-dopo! A zrazu sa mi začali liať slzy. A valili sa a valili, až sa mi ako malému dieťaťu natiahol sopeľ až po zem. Pomóc! Však to nie je vôbec jednoduché! Čo tu nechať, čo zobrať so sebou? Kde to vlastne idem? Kde budem bývať? Čo tam je a čo nie je?! To nedám! Zavalil ma pocit bezmocnosti, ktorý ma zosunul vedľa skrine ako malé dieťa, ktoré sa bojí draka, pretože práve zožral princeznú. Mám 46 rokov, milovaný byt, priateľov, zvyšok rodiny, práve som si založila firmu a ja mám tú drzosť začínať niekde v 46 odznova? Šibe ti Tomečková?! Chcela si to, túžila si potom, snívala! Neustále som si opakovala na zemi.
Pri skrini som presedela asi hodinu a uvažovala o tom, kedy dostanem konečne rozum a vážne rozhodnutia budem riešiť chladnou hlavou. Bolo však už neskoro. Manžel pre veci príde o chvíľu. Zavalená v slzách som zbalila, čo mi prišlo pod ruku. V lete zimné veci a hlavne nezabudni nabíjačky, telefón, notebook, diáre, kávu, kávovar, cigarety (tenké tam nemajú) a župan, keby vonku pri cigaretke bola zima. Vyprázdnila som chladničku, naložili všetko do auta a vyrazili. „Máš nejaké divné oči. Ty si plakala?“ spýtal sa ma manžel na diaľnici s tabuľou Bratislava za chrbtom. „ Jasné! Od šťastia!“ dôveryhodne som zaklamala. Nedokázala som sa priznať, že som to celé podcenila a aký mám strach z neznáma. V 46tke začať odznova. Prišli sme v noci. Netuším kde, vlastne ani ako. Celú cestu som myslela na dcéru a jej podobným, ako sa cítili oni, keď opúšťali domov, rodiny a priateľov, často navždy aj na druhú stranu zemegule.
Napríklad aj preto, že na Slovensku nemajú budúcnosť. Aj oni sa cítili tak frustrovane ? Na vôňu prenajatého bytu nikdy nezabudnem. Čistý vymaľovaný, ale tá vôňa nebola naša. Bola otrasná! Vryla som hlavu do našich ešte oblečených perín z domu a zhlboka dýchala. Pane bože, kde som to? Všetko vyumývané mi prišlo špinavé, všetko voňavé smradľavé. Tri dni som bola zamknutá doma. Veď sme nemali ani náhradné kľúče. Pracovala a premýšľala. Manžel iba odchádzal a prichádzal z práce. „Plánuješ dnes niekam ísť, alebo mám očakávať, že mi zavolá mestská polícia, že mi ťa chcú dezorientovanú doručiť?“ pýta sa a netuší, ako sa cítim bezradná. Dezorientovanú v čase a priestore ma aspoň na tretí deň vyvenčil k smetným košom, keďže sa dokážem stratiť aj vo vlastnom dome. „Neboj, to postupne zvládneš, zajtra sa prejdeme do garáže!“ Zasmiali sme sa spoločne aj na tom, že som už tretí deň zamknutá v byte ako milenka s príkazom, hlavne nevychádzať a kamaráti mi cez FB prisahali, že z dobre informovaného zdroja vedia, že v Prahe žijú aj ľudia. Doteraz som však cez okno stretla jedinú živú dušu, túlavú mačku.
Mám 46 rokov a začínam odznova. V novom štáte, meste a ešte aj s novou firmou na Slovensku. Viem, že to dokážem a všetko bude nakoniec OK, ale dnes už viem aj to, ako sa cítia všetci, ktorí opúšťajú Slovensko, pretože doma nevidia budúcnosť. Ako to bolí a aké to je ťažké. Skláňam sa pred všetkými, ktorí to dokázali. A už úplne chápem aj to, prečo sa mnoho z nich po dlhých rokoch vracajú späť aspoň na dôchodok. Doma je doma, ale keď máme toho nášho správcu bytu takého skazeného, potom aj tá bolesť v srdci pri odchode z domu stojí za to! Držím vám Slováci v zahraničí OBROVSKÝ palec! Ste pre mňa veľkí hrdinovia! Aj ty Tomáš. Spomínam na to, ako si mi ako veľký chlap pred dvoma rokmi pri sťahovaní do Prahy písal, že plačeš. A ja, že to bude dobré!
Napísala som aj dcére do Nórska: „ Veľa tu na teba myslím, ako si to prežívala, keď si odišla na Floridu, kde si sa cítila veľmi osamelo. A ja som ti nerozumela. Dnes ťa už chápem.“ So srdiečkom odpísala, že sa hovorí, kto nezažije, nepochopí, a že na rozdiel od nej mám pri sebe človeka, ktorý ma miluje, ocina. Kaja, po tých 5 rokoch som to konečne pochopila, čo si prežívala. Prepáč!
Lucia Tomečková
