Bývalý minister školstva Juraj Draxler a jeho najnovší komentár: Tretie výročie vojny. Porazení: Ukrajina a Európska únia. Víťaz: USA
Pripomíname si tretie výročie, pretože samotná invázia začala ráno 24. 2. 2022. Ale počiatky vojny siahajú do oveľa vzdialenejšej histórie.
Ešte pred historickým ohliadnutím sa ale chcem povedať, že Slováci na konflikt reagovali veľmi ľudsky, veľmi správne.
Dobrovoľníci sa hneď od začiatku intenzívne starali o prichádzajúcich ukrajinských utečencov (keďže vtedajšia vláda v tomto ohľade vyrábala chaos).
A ľudia z Ukrajiny boli aj takto ľudsky v zásade všade prijatí. Napriek niektorým skupinám ľudí, ktorí sa vyžívajú v tom, ako byť vulgárni a nechutní, vždy a všade, a boli aj tu, šírením rečí o „Ukrofašistoch“ a podobných odpornostiach, väčšina Slovákov sa takto nesprávala. Vzťahy boli a sú dobré.
A aj vďaka tomu, že väčšina tých príchodzích sa vcelku dobre zaradila do tunajšieho života. Na rozdiel od situácie v Nemecku, kde z viacerých príčin veľká časť ukrajinských imigrantov nepracuje, tu to tak nie je.
A naopak, na rozdiel od Nemecka, Británie a niektorých iných krajín u nás nemáme prípady, aspoň o tom neviem, vyslovene nechutného zneužívania utečencov.
Dnes sa pozeráme na znivočenú krajinu, ktorá by pritom vďaka svojim zdrojom mohla patriť medzi najbohatšie v Európe. Ukrajina má najúrodnejšiu pôdu na svete, žiadna iná krajina nemá ekvivalent ukrajinského pásu černozeme.
Ani iných prírodných zdrojov nemá práve málo: uhlie, železná ruda, ale aj ropa, plyn, urán, grafit a vzácne kovy (pričom väčšinu nerastných surovín ovládne USA).
A vcelku slušne vzdelané obyvateľstvo, s nemalou technickou elitou.
Postsovietska spoločnosť sa ale nedokázala zorganizovať dostatočne na to, aby namiesto rozkrádania, takého typického pre väčšinu postsocialistických krajín, v nejakom rozumnom čase nastúpilo aj efektívnejšíe vládnutie.
Na rozdiel od Slovenska a podobných krajín Ukrajine chýbala aspoň tá bezprostredná mrkva a bič: ak sa trochu dáte dokopy, zoberieme vás do spoločenstva bohatých krajín, EÚ. To niektorým iným pomáhalo v tom marazme „transformácie“ aspoň niekde si poupratovať, Ukrajina ako obrovská komplikovaná krajina ale mala od členstva vždy ďaleko.
Aj tak sa ale, síce pomaly no predsa, nejako rozvíjali. Potom ale prišiel konflikt. Ten zmenil všetko.
Aj po troch rokoch musí byť každý trochu civilizovaný človek otrasený vojnou, ktorá patrí medzi najkrvavejšie medzinárodné konflikty od konca 2. svetovej vojny.
Situácia medzi Ruskom a Ukrajinou bola napätá už po rozpade Sovietskeho zväzu. Mnohí z nás viac na západ od týchto krajín sme vtedy nie celkom chápali tie články od analytikov, aj amerických, ktorí predpovedali, že jedného dňa sa krajina môže rozpadnúť.
Ale tí analytici vnímali, že Rusi (vrátane liberálnych politikov ako Anatolij Sobčak, dnes si mnohí pozerajú jeho vtedajšie výroky na túto tému) sa nevrlo pozerali na to, ako Ukrajinci, ktorí mali v rámci Sovietskeho zväzu pomerne veľkú autonómiu a silnú vlastnú politickú elitu, aj keď do roku 1991 formálne komunistickú, nabrali pomerne pevný antiruský kurz. Na druhej strane zvlášť obyvateľstvo Krymu, s ich referendami, šokované protestovalo, aby boli len tak prenechaní štátu, s ktorým sa nevedeli stotožniť.
Ale napriek týmto napätiam sa vzťahy postupne urovnávali. Stala sa však vec, s ktorou vtedy nerátali Rusi a zrejme ani postkomunistické ukrajinské elity. Rôzne banderovské skupiny mimo Ukrajiny aj v nej, ktoré si počas Studenej vojny hýčkala CIA, v jeden moment začali naberať na sile. Mali peniaze na vydávanie kníh, rôznu spolkovú činnosť, verbovanie.
Kľučovým sa to stalo v období po Oranžovej revolúcii. Tá samotná trvala krátko, kvôli nekompetentnosti a rozhádanosti „revolucionárov“ (tá časť ukrajinskej oligarchie, ktorí potrebovali odstaviť Kučmu a jeho druhov) ale stačilo to na to, že banderovci získali významné legitimačné gestá vyznamenávaním vojnových zločincov zo strany vtedajšieho prezidenta Juščenka, a do štátneho aparátu sa dostala kopa radikálov, ktorí tam získali informácie a vzťahy.
To bol počiatok veľmi, veľmi nebezpečného vývoja.
Všetko vybublalo na povrch v rokoch 2013-14. Ukrajina sa snažila o tesnejšiu spoluprácu s Európskou úniou. Chceli to všetci, obyvateľstvo aj oligarchia. Tá rozhodne nechcela jednu vec: nejakú integráciu s Ruskom, keďže tamojsí žraloci sú predsa len väčší a aj ukrajinskú oligarchiu by zožrali. Treba to poznamenať preto, že aj dnešná propaganda pri historických exkurzoch šíri nezmyselné bájky o tom, ako sa prehnitý režim vtedajšieho prezidenta Janukovyča snažil o integráciu s Ruskom. Ani náhodou. Oligarchovia tiež chceli hlavne smer Európa, pravda, postupne a opatrne, tak, aby z toho profitovali a nestrácali.
Nastal ale technický problém. Asociačná dohoda s EÚ bola napísaná tak, že by značne nevyhovovala Rusku, ktoré malo s Ukrajinou voľný a bezcolný styk. Nemohli by efektívne chrániť svoj vlastný trh. A tak by buď s Ukrajinou prerušili dovtedajšie obchodné styky, čo by poškodilo aj ich, alebo sa mohli snažiť Ukrajinu udržať v dovtedajšom nastavení. Čo sa aj snažili.
Tu urobila EÚ prvú chybu. Namiesto toho, aby ďalej o asociačnej dohode trpezlivo rokovala (a toto SÚ zložité rokovania, spomeňem si len, koľko rokov trvalo vyjednávanie Brexitu, teda vyjednávanie o nastavení pohybu tovaru medzi inou krajinou a EÚ) celá otázka sa zrazu začala podávať ako buď-alebo.
To znepokojilo ukrajinské obyvateľstvo, ktoré situáciu bralo ako nejaké zmiznutie šance, že raz budú súčasťou bohatej, upravenej a menej skorumpovanej západnej Európy.
A tak ľudia vyšli do ulíc, čo im za daných okolností ťažko vyčítať. Zvlášť, keď boli mnohí aj tak nahnevaní na vtedajší režim. Mali síce vcelku kompetentného premiéra (Mykola Azarov), ale prezident a jeho najbližší boli taká poctivá, nebojácna polomafia východného typu. Nie nadarmo ľudí iritoval už len ich okázalý životný štýl.
Tu sa ale na javisko dostávajú spomínaní banderovci. Väčšina protestujúcich totiž boli slušní ľudia. Postupne ale prikryté týmto štítom iniciatívu preberali militantné skupiny. Čoraz viac používali násilie a to postupne aj mimo protestov samotných.
Janukovyč sám potom utiekol, keď sa v Kyjeve začalo strieľať. Podľa Azarova, ktorý presadzoval silové riešenie (ale nie streľbu do demonštrantov) totiž Janukovyč, bez ohľadu na to, aké, s prepáčením, hovado bol, nechcel žiadne násilie a počiatky kriviprelievania ho vydesili.
Krviprelievania, ktoré prebehlo za záhadných okolností, keď aj podľa tam prítomných západných novinárov streľba do demonštrantov (aj policajtov) vychádzala z hotela pod kontrolou opozície. Dodnes sa táto záhada nevyšetrila.
Napriek tomu, že dohodu Janukovyča s opozíciou o deľbe moci formálne garantovali západné krajiny, tie sa na dohodu vykašľali. Presnejšie, rezignovali tvárou v tvár tomu, že kontrolu plne prebrali Američania („fuck the EU“). Časť Janukovyčových poslancov sa tvárou v tvár násilnej opozícii „dobrovoľne“ vzdala kresiel. Na zákonné odvolanie prezidenta síce v parlamente nebolo dosť hlasov, ale proste ho zbavili moci aj tak.
Potom Donbas, Krym. Zatváranie úradov „nesprávnych“ politických strán. Pravidelné násilie voči „nesprávnym“ poslancom priamo pred budovou parlamentu.
V Kyjeve prudko nabral na sile protiruský kurz. Aj na uliciach, kde „patriotické“ ozbrojené oddiely napádali podniky „promoskovských podnikateľov“, aj v silových štruktúrach, kam rýchlo prenikli banderovskí militanti, aj v najvyššej politike, kde sa začali prijímať zákony proti obyvateľstvu najmä východu a juhu krajiny, pričom všetko vyvrcholilo jazykovými zákonmi z roku 2019.
Zakázalo sa pozeranie ruských televíznych kanálov, dovoz ruskej literatúry, ruština prakticky zmizla zo stredných škôl, zmizla ruskojazyčná tlač (zákon ju povoľuje len v prípade, že je všetko preložené aj do ukrajinčiny, čo noviny ekonomicky zničilo), v obchode oficiálne nesmel predavač so zákazníkom komunikovať v ruštine ak ho ten predtým sám v ruštine neoslovil (tak diktuje zákon).
Mladé dievča s maličkou kaviarňou dalo v reakcii na sociálnu sieť, že u nich je vítaný každý, rusky či ukrajinsky hovoriaci. Do pár dní sa verejne kajala, že to bolo nesprávne – keďže sa jej nacionalisti okamžite kruto vyhrážali. Takýmito prípadmi žila nová, „demokratická“ Ukrajina
Niekoľko novinárov aj politikov kritických k režimu zavraždili. Po celej krajine sa bulváre začali premenovávať menom Stepana Banderu.
Na jednej strane sa obrovská časť obyvateľstva tak či tak bavila po rusky, aj v televízii, z praktických dôvodov to bolo ťažké zo dňa na deň zmeniť, na druhej si militantné skupinky vedeli odchytiť hocikoho, koho sa im zachcelo, a verbálne ho napádať, či biť alebo zabiť, ak sa im zdal ako „moskaľ“.
Tu sa udiala séria ďalších, kľúčových chýb zo strany EÚ. Krajiny EÚ slabo tlačili na plnenie Minských dohovorov. Ale takisto ponúkali bizarne málo na to, aby na Ukrajine mohla fungovať reálne občianska spoločnosť, veď minimálne v Kyjeve sa rozvíjala. Ale Európania sa na ňu vykašľali a Američania sem liali obrovské peniaze: ale nie do mimovládok miestnych čestných ľudí, no do tých politických.
Obyvateľstvo stále chceli mier: preto zvolili istého populárneho komika, ktorý hovoril po rusky, hlásil sa k dobrým vzťahom k Rusku, sľuboval urobiť poriadok s nacionalistami.
Lenže ho veľmi rýchlo nastrašili a prevalcovali. Aj preto, že jeho nie práve kompetentné vlády (vymieňal ich) neboli veľmi populárne a tak sa nemal nakoniec veľmi o koho proti nacionalisto m oprieť.
No a navyše si po predošlej garnitúre osvojil hlúpe hlásanie, že Ukrajina patrí do NATO, hoci pôvodná ukrajinská ústava vyhlasovala Ukrajinu za neutrálnu krajinu – to bola ústava, pod ktorou bolo podpísané napríklad aj toľko bizarne spomínané Budapeštianské memorandum.
Celý rad ľudí z americkej diplomatickej a obrannej intelektuálnej špičky trval na tom, že tlačenie Ukrajiny do NATO je vrcholne nebezpečné. Paul Nitze (architekt americkej jadrovej doktríny), George Kennan (autor stratégie zdržiavania), prominentný sovietológ Stephen Cohen, prominentný diplomat a bývalý veľvyslanec v Moskve James Matlock a ďalší.
Čo meno, to pojem. Ale napriek tomu ich americkí neokonzervatívci vedeli pomerne efektívne vytesniť z amerických médií a, samozrejme, ich argumenty či mená by sotva niečo hovorili bratislavským intelektuálnym gigantom typu Šnídl, Goda, Pataj, Tóda, Čaputová a mnohí ďalší.
Podobné je to ale aj v iných lokalitách a tak aj veľká časť západoeurópskej politickej a mediálnej „elity“ tupo opakovala nezmysly, že Ukrajina má právo vybrať si, či chce byť v NATO (pritom Ukrajinou sa akosi nemyslelo ukrajinské obyvateľstvo, ktoré bolo v prieskumoch konzistentne PROTI členstvu).
No a teatrálne a nediplomaticky sa v tie napäté mesiace, keď Rusi povedali, že ďalej neustúpia, bohužiaľ začal správať aj spomínaný komik v prezidentskom kresle.
A Rusi povedali: dosť. Porušili ste písomné záväzky neumiestniť nové základne NATO vo východnej Európe, odstupili ste od troch zmlúv na kontrolu zbrojenia, začínate si stavať vojenské inštalácie na Ukrajine, netlačíte Zelenského do plnenia dohôd voči obyvateľstvu východnej Ukrajiny, ktoré ste sami garantovali – dosť. Ak sa z Ukrajiny stane čisto nepriateľské teritóriu voči Rusku, technicky by to pre nás bola zložitá situácia. Vieme, že sa vám veriť nedá – klamali ste o Juhuslávii, Iraku, Libyi, robíte si čo sa vám zachce bez ohľadu na medzinárodná právo ohľadom Kosova, Afganistanu, Sýrie. Preto vám neveríme v žiadnych sľuboch a ak bude treba pristúpime k sile. Lebo sa vami sa inak nedá.
Taká bola situácia na začiatku roka 2022. Mnohí, vrátane autora týchto riadkov, verili, že Rusi sa obmedzia, ak to bude treba, na úzku silovú intervenciu s cieľom dostať Ukrajinu pod tlak. Napríklad vo forme zbombardovania vybraných cieľov. Ale nepôjdu do rozsiahlej invázie, do mimoriadne krvavej akcie.
Bohužiaľ, išli. Čiastočne to bolo vyjadrením slabosti Ruska. Pretože nevedelo napriek kultúrnej a inej blízkosti zabrániť americkému prevratu v roku 2014 a inak zvrátiť vývoj nesilovými prostredkami. Ale jednoducho nemajú ani tak dobre prepracovanú politiku projektovania mäkkej sily, ani také know-how na zákulisné pôsobenie.
Takisto ťažko povedať, či mali alebo nemali na výber. Putin následne niekoľkokrát vysvetľoval, aj medzinárodnému publiku, že na výber nebolo, čokoľvek, do čoho by išli, by muselo skončiť širokým konfliktom, bez toho by sa ciele nepodarilo dosiahnuť. Ťažko povedať a sotva nejaký civilizovaný čovek na západ od Ukrajiny a Ruska krvavé riešenie verejne schváli.
Faktom však je, že Rusi rozhodne rad dôvodov prečo byť situáciou na Ukrajine vrcholne znepokojení mali. Tie dôvody existujú bez ohľadu na to, ako sa ich propaganda snaží zakrývať.
Faktom tiež je, že západoeurópske krajiny aj štruktúry EÚ postupovali v mnohých momentoch proti dlhodobým záujmom štátov EÚ.
To sa teraz ukázalo úplne naplno, Američania si ohľadom Ukrajiny zoberú, čo sa len bude dať. Nielen to, ešte aj uzavrú strategické spojenectvá v rade oblastí s Ruskom.
A my v EÚ im to v zásade ešte platíme. A ešte aj v zákulisí Američanom začíname sľubovať, že si od nich nakúpime zbrane. Lebo inak nás začnú zovierať a my sme v slabom postavení, aj preto, že nekontrolujeme energetické trasy, stratili sme veľký ruský trh, atď. Radšej nejsť pri tom všetkom ešte aj do obchodnej vojny s Američanmi, o nejakých problémoch s dodávkami energií ani nehovoriac.
A to ešte Američania aj využívajú domácu nespokojnosť Európanov, ktorá čiastočne pramení z tohto všetkého, na to, aby si poistili svoj vplyv cez spoluprácu s „antisystémovými“ stranami a politikmi.
Ak má EÚ, teda my všetci, mať v budúcnosti nejaký zásadný vpluv na svetové dianie, tak takáto chaotická politika musí skončiť.
A dovtedy treba dúfať, že európski politici pošlú na tú rozbombardovanú Ukrajinu nielen zbrane. ale napríklad aj významný balík pomoci pre zdravotníctvo.
A že si pri tomto výročí odpustia agresívne klišé a najmä si s pietou uctia všetky tie obete vojny.
Zdroj: FB Juraj Draxler https://www.facebook.com/share/p/1A6QvY8jYx/
