Bývalý minister školstva Juraj Draxler o aktuálnej politickej situácii: Skončí sa politická kríza?
Toto je taký opatrný, veľmi diplomaticky opis situácie dnes a na ďalšie tri roky.
Skončí? Ak by sme chceli byť realisti tak odpoveď je – nie. V zásade zďaleka najviac prevdepodobné je, že to všetko bude trvať tri roky. Z rôznych príčin, pričom túžba po dôležitosti od niektorých ľudí je len jednou z viacerých.
Nasledujúci opis, prečo to v zásade ako spoločnosť nemáme šancu nejako ozajstne utriasť, je pomerne dlhý. Ak chcete, preskočte na koniec, kde je predpoveď, čo sa buď stane alebo nestane v decembri alebo neskôr v zime.
Má to všetko šancu na nejakú nápravu? Takú, aby sme sa vyhli kopeniu štrukturálnych problémov? (Zaostávajúca infraštruktúra, dopady demografie, alebo napríklad postupný únik mozgov – pravdepodobne do desať rokov nám veľmi veľká časť výskumnej špičky utečie do Čiech).
Máme šancu? Ešte raz – len veľmi malú.
Iste, je to škoda, pretože, ako vždy zdôrazňujem, Slovensko by v zásade mohlo fungovať vcelku pekne. Dá sa to nastaviť.
Ale nie demokratickým spôsobom.
Ak teda hovoríme o tom, že by sa nejakou demokratickou rozpravou dalo dospieť k „riešeniam“. Demokracia, to sú u nás do krvi rozhádané domové schôdze, alebo snaha nejakej skupiny dajme tomu desiatich ľudí založiť táborák, pričom sa k tomu polovica zbytočne predvádza, háda a mudruje. Dosaďte si obraz, ktorý je vašej skúsenosti najbližší.
A najmä snaha pri nejakej „demokratickej“, rozumej voľnej rozprave okamžite začať, ako Rusi hovoria, „chytriť“.
Totiž také nevinné slovo ako „riešenie“ sa u nás stalo takmer zbraňou hromadného ničenia. Je majákom, návodom začať hneď rozumovať, ako čo najrýchlejšie niečo zaviesť, proste vyriešiť, ideálne zákonom, aby potom „dobre bolo“.
Treba nový volebný systém. Švajčiarsku samosprávu. Jednomandátové obvody, aby každý mal svojho poslanca, to dá rozum. Viac váhy referendám, to dá rozum. A aby musela byť vo vláde vždy najväčšia strana, ktorá vyhrala voľby, všetko iné je podvod na voličoch.
Aby vo vláde boli všetky strany v parlamente, lebo tak by to bolo, to, najdemokratickejšie. Okrem toho hmotnú zodpovednosť politikov a vykašľať sa na EÚ, musíme pracovať s BRICS. A udržiavať vysoké sociálne štandardy.
Logiku zoči voči tej spleti nikde nespomínajte, tá je malým zvieratkom schovaným v diere v zemi, a diskutujúci sa jej dotknú maximálne tak, že ju nevdojak omočia, keď si idú do kúta uľaviť.
Podobne sa v takýchto ohňostrojoch tvorivosti neoplatí poukazovať na to, že žiadna firma na svete nefunguje len na dvoch-troch „brilantných“ ideách. Aký model auta uvedieme na trh na budúci rok? Jednoduché, tomu starému dáme iný volant a iné kolesá, to dá rozum. A sme hotoví.
Nevytvoríte tak ani automobil a dokonca ani softvérový produkt, zložité mechanizmy (vývoj produktu, manažment školstva či zdravotníctva) si žiadajú rozsiahlu prácu. Ale radšej neskúšať vyvrátiť to domácke, svojstojné aj intelektuálne a občianske presvedčenie, že by sa takto, prekúsavaním cez stovky parciálnych dilem, mal riadiť štát. Načo? Určite to ide nejakým zázračným riešením. Alebo teda, dobre, dvoma-troma.
Toto všetko nemusí vôbec prekážať, ak by bol niekto, kto by tú verejnú diskusia nejako tvoril, triedil a nakoniec by štát, národ a voliči mali pred sebou už trochu preddiskutované, vysvetlené „riešenia“ – ak chceme použiť to toxické slovo.
Jednoducho, demokracia, tak ako vždy fungovala, tam, kde fungovala. A tu sme pri jednom z hlavných problémov krajiny. Na toto treba pomoc určitej intelektuálnej elity. Ktorej niet.
Máme namiesto toho ľudí, ktorí vo svojej nevyzretosti uviazli v školských rokoch (aj to rokoch, bohužiaľ, špecifického školstva) a ich základným morálnym imperatívom je získavať od niekoho dobrú známku.
Oni nechápu pojem morálka – a teraz naozaj nezveličujem. Nechápu pojem morálnych zásad tak, ako ho vnímali v rámci západnej civilizácie Starí Gréci, Rimania, scholastici či osvietenskí myslietelia.
Pre nich je morálka siahnutie po nejakom instantnom dobre, niečo, čo je príjemné a jednoznačné. (V tom sú v súznení s národom, ktorý tak nenávidia, lebo tušia, že sú rovnakí ako oni.) Potom aj verejné pôsobenie je vo veľkej miere skôr vylievanie neuróz, nie hľadanie momentov ako postupne naplniť predstavu fungovania štruktúr spoločnosti.
Táto bazálna amorálnosť im potom bráni, aby boli schopní niečo realistické tvoriť. Alebo hlbšie chápať. Napríklad politiku. Pretože politiku naši kvázi intelektuáli proste nechápu, to je tiež bez zveličenia. To, že skupiny majú svoju identitu, motivácie, schémy orientácie a politicky s tým musíte nejako pracovať.
Tým, že politiku vnímajú ako nejaký prúd aklamácií a deklamácií a aktivizmu v snahe dosiahnuť „riešenie“ nie je šanca na nejakú príčetnejšiu verejnú diskusiu.
A sme doma. Potom je to len my a oni. Intelektuáli potrebujú terč, ktorý im ospravedlní, prečo nemajú dokonalý život, a ten terč musia byť nejaké „oni“. Tamtí. Tak aj vyzerá verejná diskusia. A zvyšok sa na tom už vezie.
Pričom rozhodne neplatí, ak už sa bavíme o tej bipolárnosti, že „tí druhí“, druhá časť spektra, sú nejakou reálnou alternatívou. Opäť: v zajatí klišé, aklamácií, a iluzórnych „riešení“.
Navyše, kvôli vnútornej dynamike spoločnosti nemajú šancu na jasnú väčšinu, ani dnes ani o tri roky. Ak už nejaký posun o tri roky bude, tak k politicky ešte väčšiemu chaosu, vrátane nárastu voľných radikálov.
Ani ten chaos v orientácii by ešte neprekážal, lebo v zásade nejakú hlbokú demokratickú diskusiu netreba na to, aby vzniklo zaujímavé, tvorivé a konzekventné vládnutie. Koniec-koncov, politika je šoubiznis, tak to dnes funguje v anglosaskom priestore a nie je dôvod si nezobrať z vyspelých demokracií návod.
Lenže na to, aby to fungovalo, by aspoň niekde muselo existovať nejaké ponímanie vízie budúcnosti, nie ako vzletného klišé ale vo všetkej svojej reálnosti. A na to zase potrebujete aspoň mini intelektuálnu komunitu. Smola.
Ok, späť k otázke z úvodu – bude „dobre“? Prestanú sa hádať, prestanú protesty, nebude stále nejaká hrozba niečoho (zase nejaké problémy s tými, eurofondami, kolaps fungovania niečoho, nemocníc či ordinácií)?
Najmä to rozbitie politiky na scény, kde si každú chvíľu jeden alebo niekoľko jedincov dupaním chce niečo vymôcť síce nie je ani zďaleka hlavný problém krajiny, ale je fakt, že pre občanov je to to najviditeľnejšie.
A pre aktívnych politikov, ktorí chcú prežiť aj do ďalšieho volebného obdobia (nie všetkým to treba, radšej si vybrať nejaké väčšie žetóny tu a teraz), to je tiež teraz už nepríjemné, lebo z toho vanie neskoršia, volebná, poprava. Načo voliť tých stále rozhádaných.
Dnes sa táto situácia nedá vyriešiť hrozbou predčasných volieb, pretože sa jednak nakopilo zopár problémov, ktoré teraz vyvolávajú nespokojnosť rôznych skupín obyvateľstva, a jednak sa zvolil taký prístup k verejným financiám, aký sa zvolil (ak by náhodou raz niekto písal analýzu, čo bol hlavný moment, kedy niečo mohli urobiť inak ale neurobili a potom už sa to ďalej rútilo ako rútilo, tak je to tu. Viacerí to doteraz nepochopili, deficit, dlh, ale jedného dňa im to dôjde).
Ak by najsilnejšia strana, alebo dve silnejšie, dnes v dusných diskusiách tam vnútri tlačili tak, že by dávali najavo, že sú v najhoršom pripravení ísť do volieb, tak by to neznelo presvedčivo, za dnešnej situácie. Pretože je zjavné, že by skončili v horšom postavení oproti dnešku.
Do toho prichádza vyhrážka prácou s konkrétnymi mocenskými pákami, čo je v poriadku, len to malo tiež prísť skôr. Iste nie je to pekné, ale politika nie je pekná vec. Niektoré veci treba riešiť tvrdo (a skryto).
Problém je tiež, že voliči v zásade nechcú, aby to celé niekto nejako konkrétne riešil. Oni chcú, aby to už nebolo, samo, aby bol kľud.
Ale na to sú už jednotliví aktéri príliš rozbehnutí, už zacítili, ako sa môžu realizovať a nie sú to len jeden alebo dvaja ľudia, tých blúdivých striel je vcelku dosť.
Tí vo väčších kreslách sa to budú snažiť riešiť ďalšou „aktivizáciou jadra“, rétorickými manévrami. Nejakú časť podpory to zastabilizuje, ale že by to už teraz malo potenciál vytvárať politicky bezpečnú situáciu na tri roky, o tom by som si dovolil pochybovať.
Je možné, že v zime k predelu nakoniec príde. Teda k pomerne ráznym manévrom (vrátane čiastočného „cabinet reshuffle“), ukázaniu novej krvi, nasadeniu pevného riadenia.
Je to možné, ale na rázne riešenia by musela byť aj nejaká motivácia, lebo to nie je jednoduché, začať rázne robiť poriadky a prekúsavať sa vnútornou opozíciou, to by muselo za niečo stáť.
Uvidíme. K pokusu o niečo podobné takmer určite dôjde, otázka je, či to naozaj bude mať primeranú razanciu.
Ak nie – tri roky pomerne vážnych problémov, stagnácie, narastajúcej podráždenosti v spoločnosti.
