Bývalý minister školstva Juraj Draxler a jeho komentár k ruskej kultúre – 3 mýty, ktoré rada povzbudzuje propagandistická kaviareň
Ruská kultúra je naozaj rozsiahla a aj preto treba stále zdôrazňovať, ako užitočná je komunikácia západnej Európy (v tomto zmysle k nej patríme aj my) s Ruskom.
Pravda, ťažko menej vzdelaným ľuďom ten prínos ruskej kultúry vysvetlíte. Keďže o nej vlastne veľa nevedia.
Prvý mýtus, ktorý propagandisti aspoň nepriamo, aj cez svoju obmedzenosť podporujú (a úplne explicitne to šíri banderovská propaganda) je, že ruská kultúra, to je vraj v zásade len Puškin, Tolstoj, Dostojevskij a možno 2-3 ďalší ľudia, zvyšok nestojí za nič.
V skutočnosti sú ruská literatúra, humanitné a sociálne vedy, ktoré mali veľký dopad aj na Západe, oveľa rozsiahlejšie.
Netýka sa to len len literatúry. Aj keď expresne pripomeňme aspoň niektoré z najvýznamnejších mien 20. storočia: Bulgakov, Nabokov, Pasternak, Jesenin, Blok, Majakovskij, Babel, Mandelštam, Achmatovová, Zamjatin, Šolochov, bratia Strugackí…). Prípadne prelomových režisérov ako Ejzenštejn, Pudovkin, Tarkovskij…alebo tí divadelní, Stanislavskij či Mejerchold).
Samozrejme hudba a príbuzné obory: Čajkovskij, Musogorskij, Rimskij-Korsakov, Stravinskij… aj napríklad celá baletná tradícia, s veľkými menami.
Ale na ruské mená narazíte aj takmer v každej oblasti humanitných odborov a sociálnych vied:
Ak sa venujete pedagogike, tak nemôžete vynechať Vigockého (má ho prakticky každá americká či britská učebnica ‚vodu do pedagogiky), v širšom zábere aj Makarenka.
Ak sa zaoberáte literárnou vedou, tak rozoberáte aj Bachtina, ak antropologickou folkloristikou, tak ťažko prejsť Proppa (štruktúra bájok), ak lingvistikou alebo sémiotikou, tak či už ju študujete v Paríži, New Yorku alebo na Oxforde, dostanete sa k menám ako Jakobson alebo Trubeckoj (alebo Lotman, aj keď na toho majú nárok aj Estónci).
Ak ste byzantológ, tak sa nezaobídete bez gigantického diela Vasilieva, ak archeológ, tak poznáte prácu sovietskych archeológov v mega osídleniach (Trypillia).
Atď.
A to ani nehovorím o prírodných vedách a technike – Mendelejev, Ciolkovskij, Koroľov, Kapica, Ioffe, Losev, Landau, Tamm, Pontecorvo, prípadne z dnešných Novoselov, Gejm, či superinovátor Serg Bell… prvý civilný jadrový reaktor, prvý tokamak, prvá družica, prvý človek vo vesmíre, prvý výstup človeka do kozmického priestoru, prvý lunochod, atď…v prírodných vedách a technike by to bol veľmi dlhý zoznam).
A všetko sú to mená, ktoré sú extrémne známe na Západe (kde niektorí z tých ľudí časť života aj pôsobili či pôsobia).
A to je práve pointa, na rozdiel od dneška, keď sa považuje za cool od Ruska sa odstrihávať, sa doteraz rôzne vedné či spoločenské obory západnej náuky tým, čo prichádzalo z Ruska, prirodzene zaoberali. Či už to bolo za čias cárov alebo za sovietskej éry.
Ruskú kultúru proste každý civilizovaný človek musí ovládať. Tým pádom ovláda aj temné stránky histórie – za všetky stačí spomenúť len stalinské obdobie, s jeho nesmiernou krutosťou, keď sa vo vlných popravovala elita krajiny, od vojenskej po kultúrnu.
V tom lepšom prípade len popravovala, pretože šéfovia NKVD Jagoda, Ježov, Berija mali aj svojich mučiteľov, s mimoriadne nechutnou praxou týrania, mnohých až do ich smrti. (Iróniou je, že vo vlnách potom pošli cez čistky aj ten Jagoda, potom Ježov a nakoniec Berija).
Mimochodom, ak som spomínal literatúru, tak okrem Solženicyna sovietsky režim, a práve toto obdobie, skvelo literárne zachytil A. Koestler.
Aj kvôli tejto histórii sa Rusko snaží od týchto temnejších stránok postupne oslobodiť.
A to je druhý mýtus, ten, ako sa vraj Rusko snaží momentálne vo veľkom odstrihnúť od západnej kultúry. Treba povedať, že rétoricky tento mýtus trochu podporuje aj samotná ruská propaganda. Ale je to len propaganda a ak, tak sa to odstrihávanie týka len pár povrchných vecí.
Reálne je to ale nezmysel: vo verejnej politike, práve, či umení je jasne daná línia „europeizácie“ – používa sa západná terminológia, koncepty, schémy.
(Jasnozrivejší komentátori na to presne aj upozorňujú, napriek niektorým rétorickým obratom, napriek popularite výrazu „russkij mir“ Putin jasne drží líniu, že Rusko je síce v mnohom svojské, to je nevyhnutnosť, ale inšpiráciu berie z tradičných západných osvietenských vzorov, tak ako to bolo už za Petra Veľkého či Kataríny.)
To isté platí o bežných ľuďoch, dokonca aj v tom, že v Rusku doteraz bežia hollywoodske fimy či americká pop music a v zásade sa to nesnaží obmedzovať žiadna cenzúra.
Ruská politika v zásade ani nemôže byť iná – ak by sa stávala príliš ne-európskou či ne-západnou, hrozili by postupné kultúrne rozpory až politické zemetrasenia.
Pričom tie tektonické pohyby cítiť stále. Aj teraz, jeden príklad: ruské regióny začali zakazovať nosenie hidžábu, a Šojgu, šéf Bezpečnostnej rady, verejne varoval pred prílišnou islamizáciou niektorých oblastí.
Naopak Kadyrov podobne hlasne povedal, že by zastrelil každého otca, ktorý by sa svojej dcére pokúsil zakázať nosiť hidžáb a čenský veľký muftí kritizoval spomínané zákazy.
Takýchto pnutí je v dnešnom Rusku veľmi veľa. A budú sa zhoršovať, čím viac bude oslabené ruské centrum, ktoré je kultúrne a politicky oveľa viac európske, ako niektoré oblasti či skupiny obyvateľstva.
A to je práve ten tretí mýtus, ktorý niektorí šíria, nepriamo: akoby Rusko bol proste len Putin a potom tí čo sú proti. A už nič. To je veľmi, veľmi krivý obraz reality.
A ak bude aj Európa a naivnučkí politici žiť týmto obrazom vypomstí sa to nielen Rusku, ale postupne aj nám. Aj vo veľmi priamom zmysle, prehliadať to, že vnútorný rozpad Ruska by nám ani trochu nepomohol, je naozaj nebezpečné.
Takže poznať Rusko a rešpektovať ho, a jeho reálie, patrí jednak k základnému civilizačnému kódu vzdelaného človeka a jednak je to z politického hľadiska proste životne dôležitá potreba.
Všetko ostatné (aktivistická, propagandou rozožratá kaviareň, aj, na druhej strane, ľudia, ktorí pre zmenu konzumujú propagandisticky poňaté veci prichádzajúce z Ruska, lebo sa v chaose dneška potrebujú k niečomu upnúť) to je len taký krik a hluk, ktorý rozumný človek väčšinou musí nechať tak.
Dôležité je to základné: s Ruskom sa navzájom potrebujeme.
