Bývalý minister školstva Juraj Draxler sa vyjadril k aktuálnej politicko/spoločenskej situácii na Slovensku. Prinášame vám jeho vyjadrenie:
Kedy sa situácia na Slovensku upokojí? Bohužiaľ, nie hneď. Najprv musí dôjsť k prísnejšej politike voči silám, ktoré neprajú štátnosti. Až neskôr sa možno pokúsiť o nastolenie tolerantnejšej, všeobecne konstruktívnej atmosféry.
1. Musia zapracovať súdy
Ešte raz zopakujem: priamo v deň útoku na premiéra prominentný politický komentátor Martin Šimečka porovnával voličov Smeru s voličmi Hitlera. A teda nepriamo prirovnal premiéra k Hitlerovi.
To sa naozaj chceme akože čudovať, že v takejto atmosfére došlo k niečomu dramatickému?
Takýchto nezmyslov sa médiami pritom šírilo rokmi veľa. Raz to boli Matovičove príbehy o tom, ako má premiér na účte v Belize stámilióny eur. Média to hromadne šírili. Inokedy ďalšia klebeta, ako si vraj premiér telefonoval priamo do Talianska s nejakým šéfom tamojšej mafie (toto bol dokonca príbeh označovaný ako výsledok novinárskej investigatívy). A podobne.
V Nemecku, Francúzsku, Británii či Rakúsku by si médiá niečo podobné nemohli dovoliť ani náhodou. Hrozili by im vážne finančné postihy. U nás sa ale od istého okamihu súdy začali zaštiťovať formulkou, že politik musí zniesť väčšiu mieru spoločenskej kritiky ako bežný občan. To je síce pravda, ale nie v extréme, že politik by mal znášať prakticky hocijaké pošpinenie. Podobne ako pri aplikovaní európskej legislatívy aj tu sa niektorí snažili byť pápežskejší ako pápež a aplikovať veci za hranicu toho, čo hovoria medzinárodné pravidlá (v tomto prípade judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva).
Preboha, veď hollywoodské filmy či americké romány majú disclaimer, aby bolo jasné, že ide o fikciu a niekto producentov či spisovateľa nemohol žalovať za poškodenie dobrého mena. U nás, naopak, je dovolené akoby všetko. (Dokonca natočiť film, Sviňa, ktorý sa tváril, že ukazuje, ako funguje slovenská politika, hoci táto kôpka neumeleckého odpadu s realitou nemala nič spoločné.)
Toto sa jednoducho musí sprísniť. Nielen v rozhodovaní súdov, ale napríklad pri práci polície a prokuratúry pokiaľ ide o priamo nenávistné prejavy voči niekomu, či schvaľujúce násilie a iné útoky na osobu (alebo skupinu osôb). Našťastie, v tomto už OČTK po atentáte začali ukazovať tvrdšiu ruku. Treba, aby to isté urobili súdy v prípadoch poškodzujúcich dobré meno.
(Samozrejme, toto platí všeobecne, pre hocijakú stranu či prívržencov z hocijakej časti politického spektra.)
2. Médiálna politika sa musí zmeniť
Neurčité prešľapovanie a váhanie v prípade verejnoprávnych médií si štát nemôže dovoliť. Bohužiaľ, tu sa ukázala značná nepripravenosť na vládnutie istých súčastí koalície a tak sa riešenia rodia dosť ťarbavo (niečo sa vymyslí, potom zavrhne).
Do verejnoprávnych médií musí byť štát pripravený investovať – aj z hľadiska ľudských zdrojov, aj finančne. Ale nielen do nich. Máme tu mediálnu radu, potenciálne silný orgán, treba jej dať príslušné právomoci a najmä ju personálne primerane vybaviť.
3. Štát si potrebuje nastavovať zrkadlo
Je celkom pochopiteľné, že vládna koalícia sa po voľbách sústredila na budúcnosť. Ale niekedy neuškodí nastaviť zrkadlo aj minulosti, aby sa vyvodili dôsledky a poučenie. Trochu premrhanou príležitosťou bolo vyšetrenie toho, čo sa tu dialo počas pandémie (nákupy, mrhanie prostriedkami na nezmysly typu očkovacia lotéria a podobne, a to všetko pri veľmi nejasnom rozhodovaní príslušných orgánov, podľa dostupných informácií bez riadnych hlasovaní či zápisníc). Dodnes k tomu napriek prísľubom nedošlo a pri tejto téme som osobne už skeptický.
Ale sú tu aj iné témy, kde by štát mal jasne ukazovať, kde veci nefungujú (politické rozhodovanie), aby sa jasne dali vyvodzovať dôsledky. Máme napríklad nielen prepolitizovanú občiansku spoločnosť ale aj trochu ústráchanú nepolitickú, bežnú občiansku angažovanosť. Treba tomu trochu ukázať zrkadlo. A pomôcť, aby sa spoločnosť konštruktívne rozvíjala.
Pretože ak sa to nedeje, potom majú navrch práve rôzne hysterické výlevy, iniciatívy a aktivity.
Samozrejme, pri napätej medzinárodnej situácii musí štát rázne investovať aj do obrany a vnútornej bezpečnosti, to ale už zrejme je pomerne jasné.
Napätá situácia sa určite tak skoro neuvoľní, pretože je tu dosť aktérov, ktorí proti upokojeniu budú brojiť (napriek medovým rečiam v niektoré okamihy).
Preto treba najmä nastaviť jasnejšie pravidlá. A vyžadovať ich. A zakročiť proti štruktúram, ktoré systematicky narúšajú možnosť normálneho, konštruktívneho chodu politiky a slušnej politickej diskusie.
Až sa to podarí, až potom môže nastať priestor na nejaké všeobecné uvoľnenie. V tejto chvíli sa štát predovšetkým musí brániť.
