Bývalý minister školstva Juraj Draxler a jeho porovnanie školstva – kedysi a dnes:
Tento týždeň deti vybehli zo škôl s vysvedčeniami v ruke. Školstvo tak dva mesiace nebude trápiť drvivú väčšinu ľudí v krajine.
Skúsme si ale stručne zhrnúť, aspoň z úcty k tým deťom, ako by im krajina mohla poskytnúť aj lepšie podmienky na štart do života. Len sa nejako nikomu nechce to zariadiť.
Začnime úplne jednoducho. Ak chcete zosumarizovať obraz slovenského školstva, stačí vám pozrieť sa, čím deti školu končia a kde začínajú dospelý život.
Inými slovami, pozrite si, po prvé, maturitné otázky a potom, po druhé, weby vysokých škôl. Čiže to, čím ostatné mesiace žil typický osemnásťročný človek.
Maturitné otázky nejdem, samozrejme, rozoberať podrobne, aj keď by si to zaslúžili, ale pripomeniem, že obsahujú dokonca také absurdity ako „napíšte sloh na tému Aký pán taký pes.“ A podobné témy. Krásne to ilustruje infantilizáciu, ktorá ide naprieč naším školstvom.
Ich rovesníci vo Francúzsku si mučia, ale užitočne, hlavy tým, že musia bystro odpovedať na nejakú nezvyčajnú otázku, ktorá chce aby rozobrali esej od Voltairea alebo nejaký text od Madam de Lafayette. Mladí Briti sedia a napríklad píšu, či naozaj bola prvá svetová vojna po vydaní prvých mobilizačných rozkazov už neodvratná.
Hint: tie odpovede sa potom hodnotia podľa ich analytickej hodnoty, tu neplatí žiadne „ja si myslím“ a „domnievam sa. Musíte sa naozaj vedieť pýtať, akým hýbateľom pre konkrétne osobné či spoločenské situácie mohli byť motívy žiarlivosti či pomsty v prvom západnom psychologickom románe, alebo vedieť faktograficky analyzovať, čo sa ešte dalo robiť po tom, ako sa dali do pohybu, podľa mobilizačných a železničných grafikonov, armády Rakúsko-Uhorska, Nemecka, Ruska, Francúzska, Talianska a v menšej miere Británie. A nikto vám dopredu nepredpíše, ako „to bolo“, musíte sami vedieť pre zodpovedanie otázky zanalyzovať text či pramene a potom sa nielen inteligentne pýtať, ale aj inteligentne a zrozumiteľne argumentovať.
Naše deti sa namiesto toho učia ako veci „obkecať“.
No a ten druhý aspekt: už pred maturitou sa ten mladý človek rozhodoval, kde bude študovať. A tak si pozeral weby slovenských univerzít.
Pozrite si ich aj vy.
Väčšina textov sa točí okolo ceremónii ako sú promócie či udeľovanie pamätých medailí. Alebo získania nejakého grantu, zväčša nie spojeného priamo s výskumom.
A teraz si pozrite weby českých, rakúskych, holandských, francúzskych či amerických univerzít. Zväčša vás informujú o tom, čo je pre univerzity ich typu najdôležitejšie: teda o výskume. Na čo zaujímavé ich pracoviská tento rok prišli, čo sa chystajú v dohľadnej dobe skúmať.
Je to také typické: na jednej strane, u nás, zákusky, koláčiky, bukéty, kožené väzby, trojhodinové ceremónie inštalácie rektorov (mimochodom, pri všetkej úcte, z tohto ma ako ministra kedysi išlo poraziť). Na druhej posadnutosť fyzikou, lingvistikou či neurovedou, a rozsiahle manažérske úsilie, aby sa napĺňalo civilizačné úsilie, kvôli ktorému univerzity vznikli.
A to je naše školstvo v kocke. Za Československa (a začalo to už predvojnovým) sa vytvorila celkom slušná úroveň zvlášť technického vzdelávania. Sociálne vedy mali vždy menej pozornosti, každopádne celkovo sa podarilo pokryť väčšinu škály modernej vedy, od nejnovších poznatkov v pedológii po viaceré oblasti kvantovej fyziky, či už teoretickej alebo experimentov k nej sa viažúcich.
Čiže, áno, historicky mámo veľmi málo naozaj svetovo známych vedeckých osobností (preto si občas nejakých údajných vynálezcov niečoho vymýšľame alebo aspoň značne prikrášľujeme realitu). A dodnes je v špičkových vedeckých tímoch inde v Európe veľmi málo Slovákov, to vidno vo všetkých možných štatistikách, podobne ako platí, že dve akadémie vied, ktoré majú k sebe z celého sveta geograficky najbližšie (slovenská a rakúska), medzi sebou spolupracujú bizarne, bizarne málo, oveľa menej ako Slovinci s Nemcami, Rumuni s Talianmi a podobne. Ale ten základ vo vedomostiach tu je a dá sa na ňom stavať.
Takisto sa napríklad v minulosti podarilo dať dokopy odborné vzdelávanie, ktoré zabezpečuje, že sa, chvalabohu, nikdy neprepadneme na hospodársku úroveň Bulharska, pretože mám pomerne veľkú masu ľudí, ktorá dokáže vyrábať v modernej továrni či sa podieľať na inštalácii zložitých technológií alebo priamo navrhovať niečo strojárske či hutnícke.
Navyše, aj predvojnový aj povojnový režim bol veľmi prísny, každý sa musel naučiť základy. A tak na konci socializmu u nás 99 percent obyvateľstva vedelo plynule čítať či robiť z hlavy jednoduché aritmetické alebo algebraické počty. Čo neplatilo ani v niektorých západných krajinách (samého ma to kedysi v Británii či Francúzsku vedelo šokovať). Podobné je to v niektorých oblastiach všeobecnej vzdelanosti (napríkad bežnej geografickej orientácie vo svete).
ALE zároveň sme nikdy nedbali na rozvoj naozaj komplexných analytických schopností tých skupín študentov, ktorí by na to mali. A učiteľov sme brali iba ako niekoho, kto má hlavne prednášať a známkovať, a nie byť aj kreatívnym tvorom a vzorom.
A ono to potom v tej spoločnosti vidno, až sa ľudia z lavíc presunú do reálneho života. V tom reálnom živote – v politike, v podnikaní, v medziľudských vzťahoch – sú totiž do veľmi veľkej miery proste odrazom školstva.
Aj preto vždy platilo, že ak chcete krajinu zmeniť, musíte zmeniť školstvo.
V tom vás, samozrejme, vždy obmedzujú konkrétne kapacity spoločnosti – nevyčarujete len tak spod zeme ani zázračných učiteľov ani zázračné učebnice, všetko treba tvoriť, pričom niektoré veci trvajú dlhšie, iné sa dajú zorganizovať rýchlejšie, ale zväčša nie zo dňa na deň.
Ale meniť sa to dá a progres sa dá dopredu odhadnúť – pretože tie kapacity si viete zhodnotiť. Teda, ak to viete, týmto sa postupne dostávame k tomu, čo je u nás vlastne problémom (debaty v klišé namiesto reálnych analýz).
A ak máte v rukách pevne opraty moci, potom to školstvo (a teda spoločnosť v tom, aká bude o päť, desať či pätnášť rokov) určite za nejaké rozumné obdobie, 5-6 rokov, viete pomerne rázne začať meniť.
Vždy to platilo pre osvietené demokratické, rovnako ako osvietené autoritátske spoločnosti. Pre ruskú vedu za čias Kataríny II. aj pre francúzske všeobecné vzdelávanie po revolúcii v roku 1789.
Ak ste rázne niekoľko rokov menili školstvo, spoločnost bola v ďalšej generácii schopná tvoriť niekedy dramaticky viac alebo dramaticky iné veci (od kamenných mostov k materiálovotechnicky aj inžiniersky zložitým stavbám, od púšťania žilov k modernej epidemiológii), ale aj inak sa organizovať.
Ako sa dá školstvo meniť? Toto nie je priestor na podrobnosti (dosť som ich už zverejnil inde), ale nie je problém to približne načrtnúť.
Jednoducho musíte vytvoriť mapu toho, čo vlastne tvorí to, čo voláme školstvom. A na jej základe ukazovať, ako veci môžu po čase vyzerať inak, a v čom presne, ak začneme niektoré procesy meniť.
Pre školstvo sú napríklad kľúčoví učitelia, samozrejme. A dobrý učiteľ vie reagovať na to, ako sa jeho zverenci správajú, ovláda látku…
V praxi to znamená napríklad toto: ak študent narazí na niečo, čomu nerozumie (včera som čítal v článku, že Mexiko je Južná Amerika, prečo my sa učíme, že Stredná?) a učiteľ mu vie vecne odpovedať (asi ten článok písal niekto z USA, alebo niekto používal ich konvenciu, v USA totiž za Južnú Ameriku označujú proste všetko na juh od nich, my máme trochu inú konvenciu) tak je situácia rýchlo vysvetlená a ešte mal študent možnosť v malom navnímať, ako svet funguje (rôznorodými konvenciami).
Ak učiteľ ale nemá príliš veľký rozhľad, alebo sa nevie elegantne vynájšť, len nervózne odvrkne, alebo tému zahovorí, a študent si vytvorí nedôveru k tomu, čo sa mu hlása, alebo, naopak, prisbôsobí sa konceptu poznania ako niečomu, čo sa proste treba nadrilovať a príslušným ľuďom odpovedať tak, ako to oni vyžadujú. A naučí sa, že ak máte moc nad inými, tak ich môžete molestovať, pretože nemáte nejaké objektívne faktory, na základe ktorých by ste určovali, čo je pravda, či prečo mať k niekomu repškt.
Ak taký študent, s takýmto učiteľom nemá niekde vo svojom živote alternatívne možnosti učenia sa, v širokom zmysle, nevyrastie z neho premýšajúci jedinec, alebo niekto schopný pozorovať a počúvať a potom konštruktívne diskutovať.
Deficit sa dá preklenúť inde, nie všetko sa dieťa učí v škole, ale pre mnohé deti je tá školská skúsenosť naozaj kľúčová.
Ale na to, aby učitelia boli vnímaví, kreatívni, vyžarovali hodnoty a podobne, si musíte pre školy vybrať čo najvhodnejších kandidátov.
Musíte im vytvárať možnosti, ako učiť kreatívne – je to dôležité nielen pre žiakov, ale aj pre učiteľov. Iné je, ak má možnosť výmýšľať žiakom zaujímavé úlohy, napríklad zaujímavé témy esejí, teda niečo iné ako „Aký pán taký pes“ a iné, ak sa od neho vyžaduje, aby učil čo najmechanickejším výkladom.
(Technická poznámka: tým „kreatívne“ nemyslím takú tú prvoplánovú „kreativitu“ ako napríklad poďme si namiesto zopakovanie hlavných miest Európy kresliť a vymaľovať mapu, alebo namiesto riešenia vzorcov ukázať niečo s balónom a plynmi – aj to má svoje miesto, ale príliš často sa problematika učiteľskej tvorivosti zužuje na takéto relatívne triviality a často to škodí.)
Musíte tým učiteľom dať možnosť rozvíjať sa – dnes sa učitelia extrémne málo, ešte menej ako za socializmu, dostávajú za múry svojej školy, pretože je málo školení, seminárov, workshopov, kultúrnych akcií pre učiteľov, možností podieľať sa na aktivitách iných organizácií rezortu. Robíme z nich väzňov svojich inštitúcií.
Musíte pre nich tvoriť mechanizmy, ako si vytvárať profesionálnu a stavovskú hrdosť, ale aj špecifické profesionálne zručnosti a schopnosti. Dobrý učiteľ je často trochu ako herec na javisku – ak svoju rolu vníma takto, teda, že je fajn trochu zaujať, aj pozitívnymi manierizmami, ak vníma každú hodinu ako záväzok voči svojmu publiku, svet je hneď o trochu krajší preňho aj pre deti.
Pričom nie každý učiteľ funguje rovnako a nie každá škola. Podobne vedia byť rôznorodé aj žiacke kolektív. To treba všetko zohľadňovať pri tom, ako vôbec nastavovať konkrétnej škole a konkrétnym učiteľom parametre toho, čo je nutné, čo je žiadúce, aj, čo je možné. Pretože rozumná pedagogika rozhodne nie je o tom, že proste učiteľom prikážete, že musia byť kamarátski (je to ako s tými balónmi a mapami, môžete dokonca narobiť viac škody ako osohu, aj keď vyzeráte „moderne“.)
Ak to chcete robiť rozumne, nie je to vôbec jednoduché a potrebujete veľa času a prispôsobivosti okolnostiam.
Ale na to, aby ste vedeli takto tvoriť kvalitnú „armádu pedagógov“ musíte tvoriť naozaj veľa: dobrý základný pedagogický program pre univerzity (šok: na našich pedagogických! fakultách sa takmer neučí pedagogika!!), veľa podporných programov, manuálov, kariérneho a platového systémyu, organizačných riešení pre školy aj medziinštitucionálne vzťahy, atď.
To isté pre každú ďalšiu oblasť, napríklad, ako nastaviť kurikulárnu politiku. Je to zložité aj v tom základe (chceme až toľkoto vetných rozborov?, až takto veľa látky zo stredoveku?, alebo: ako nastaviť vnímanie konceptov vo fyzike tak, aby aspoň časť žiakov aspoň čiatočne uspokojivo ovládala tak zložitý koncept, ako je pole?).
Ale ešte zložitejšie je určiť presnú štruktúru širšej politiky toho, ako pristupovať k obsahu – čo má byť v základnom štátnom kurikule, čo naopak v ďalšej vrstve (usmerneniach a modeloch), čo v učebniciach a ďalších materiáloch (pričom ak sa niečomu tak dôležitému, ako sú učebnice, v tom celom dáva tak málo pozornosti, ako je tomu dnes, tak sa ani nemusíme baviť o nejakom serióznom úsílí školstvo naozaj tvoriť), ako priebežne na obsah ďalej vplývať (priebežnými centralizovanými testami a podobne).
A takto je to so všetkým. S otázkami, ako vlastne nastaviť kontrolu kvality (čo sa musí robiť rôznorodými mechanizmami), ako školstvo vlastne riadiť (čo robiť centralizovane, čo cez regiónálne štruktúry, čo nechať na školách a za akých podmienok), ako deliť kompetencie medzi rôzne úrovne (štát vs iní zriaďovatelia) a podobne.
Pričom dôležitá je aj materiálna stránka veci, úprimne, to, akú veľkú váhu má pre nejakú spoločnosť vzdelanie viete odvodiť už od školských budov. A toho, ako reprezentatívne sú, ale najmä kvalitné.
Každopádne, školstvo by teoreticky malo mať oproti iným rezortom výhodu v tom, že jeho skvalitňovanie by malo vyhovovať každému, alebo aspoň nemalo prekážať nikomu.
Nacionalista by mal kričať, že potrebujeme kvalitné školstvo, aby sme sa vo svete nestratili (bohužiaľ, vieme aký vzťah k vedomostiam majú naši najhlasnejší nacionalisti).
„Prozápadní“ modernizátori by mali tlačiť na to, aby sme teda boli moderní a investovali do vzdelávania (bohužiaľ, u nás byť reformátorom znamená opakovať nejaké klišé, a tak vyzerá aj ich konceptualizácia vzdelávania a toho, čo je vlastne myslenie a vedomosť).
Všetky vyššie načrtnuté organizačné otázky sa dajú pomerne jasne, logicky riešiť.
Naozaj. Školstvo by v priebehu jedného volebného obdobia mohlo získať pomerne pevné základy na to. aby sa potom už rozvíjalo na lepšej kvalitatívnej úrovni.
Bohužiaľ, to, ako sa o ňom diskutuje, len odráža niektoré z tých nedostatkov vzdelávania minulosti. Ak chýba schopnosť vnímať fakty, alebo veci konceptualizovať, tak je celá diskusia len prekrikovaním sa v doslova pár klišé. (Uvidíme to aj v diskusii pod týmto textom. Iste, Facebook je Facebook, ale ono to naozaj nie je veľmi iné aj na akože odbornejších fórach.)
Iste – kde sa tí ľudia mali naučiť spracúvať informácie a argumentovať, keď kedysi písali slohové úlohy na tému Aký pán taký pes.
Ak sa tento čarový kruh neprelomí, tak dnešné deti z veľkej časti vychovávame k tomu, aby jednak s trpkosťou odchádzali ďalej študovať niekam, kde je to zaujímavejšie a civilizačne napľňajúcejšie, a aby z tej časti, ktorá tu ostane, vyrastali ľudia, ktorí ani nemajú chuť riešiť problémy spoločnosti či objavovať niečo nové a nádherné vo vede či umeniach.
Pretože ich tej vášni k týtmto civilizačným veciam nemal kto učiť.
Podobné je to ale aj tam, kde sa učia proste zručnosti, aj budúci murár či automechanik potrebuje prostredie, kde sa naučí robiť veci naozaj s profesionálnou hrdosťou.
Deťom, ktoré tento týždeň domov kráčali s vysvedčeniami, proste nedávame zďaleka dosť na to, aby s nadšením riešili budúcnosť seba a tejto krajiny a aby ich život bavil.
Nie je to ich chyba. Je to chyba naša.
