Bývalý minister školstva Juraj Draxler približuje sumár techník propagandy: Ako vás klamú
Oplatí sa to pripomínať. Najprv pravidlá modernej propagandy a potom si pripomeňme najmä, ako ich aplikujú najmohutnejšie propagandistické mašinérie sveta.
Osobitne sa tieto pravidlá týkajú konfliktov.
1. Čo najrýchlejšie predstavte svoj obraz situácie.
Základné pravidlo komunikácie modernej doby. Možno to, čo poviete, nebude úplne pravda. Možno to dokonca budú značné lži. Ale veľká časť publika si aj tak zapamätá najmä ten prvotný obraz, z neho sa potom bude tvoriť ďalšia komunikácia.
Príklad z nedávnej minulosti: útok Palestíncov v októbri minulého roku.
Izraelská propaganda okamžite vytvorila obraz sadistov, ktorí sa vyrútili na bezbranné obyvateľstvo, aby ho bezhlavo zabíjali a vyžívali sa v ňom. Ako? Zdôrazňovalo sa, že zabíjali všetkých, vrátane bábätiek, dokonca ich zaživa upaľovali. Masovo znásilňovali.
Nič z toho sa nepotvrdilo. Neutrálne zdroje, vrátane objektívnejších izraelských médií, čoskoro ukázali, ako sa tieto príbehy nestotožňovali s realitou. Ale prvotný obraz bol úspešne vytvorený a telavivská vláda tak získala významný propagandistický náskok.
Tým pádom okamžite vytesnili množstvo možných otázok, ktoré by prípadne viedli k alternatívnemu príbehu.
Ten by znel asi takto:
– útok neprišiel z ničoho nič, bol reakciou na dlhodobú okupáciu územia a útlaku
– cieľom nebolo zabíjať civilistov, ale zobrať čo najviac rukojemníkov. Tých chcel Hamas vymeniť za aspoň časť z tisícov mladých Palestíncov, ktorých Izrael zadržiava ako de facto svojich rukojemníkov, často v podmienkach mučenia a sexuálneho násilia
– aj vzhľadom na tento logický cieľ nie je jasné, do akej miery bol za zabíjanie civilistov zodpovedný Hamas, pozorovatelia poukazujú na to, že z Gazy na územie Izraela preniklo aj množstvo ďalších ozbrojencov, už nie pod velením Hamasu
– osady v blízkosti Gazy nie sú nijakými nevinnými kolóniami, majú špecifickú úlohu v kontrole daného územia izraelskou armádou
– minimálne nejakä časť civilistov v skutočnosti vyzabíjala izraelská armáda v rámci direktívy Hanibal
2. Zadajte parametre diskusie
Robí sa to napríklad tým, že vytvoríte terminológiu, ktorá akoby sama osebe situáciu vysvetľovala. Jeden z úspešných príkladov: ak niekto hovorí o „hybridných hrozbách“ hneď je akoby jasné, že hovorí o ruských hrozbách, a teda je jasné, že nás ohrozujú Rusi. Termín sa dôsledne zažil tak, aby bolo úplne jasné, že iné vlády, zvlášť nie tie západné, nič podobné nerobia.
3. Hrajte na emócie
Klasická príručka propagandy. O krajine, ktorú považujete za nepriateľskú, šírte, že ju vedie režim, ktorý je zhýralý. Vládcovia žijú v luxuse. Extravagantne nakupujú. Ich synovia znásilňujú ženy.
Samozrejme, podľa možností by v týchto príbehoch malo byť nejaké zrnko pravdy. Kaddáfího režim naozaj občas minul prostriedky pomerne zbytočne a vodca mal sklon k excentrickosti.
Ale darmo ľudia, ktorí ho poznali, namietali, že v skutočnosti on sám žije pomerne skromne, propaganda z neho robila väčšieho šejka ako sú (niektorí) proamerickí šejkovia na Arabskom polostrove.
4. Vytvárajte klišé, ktoré budú ľudia radi používať
Ľudia majú zvyčajne radi byť súčasťou davu, je v tom pocit bezpečia. Fyzicky nie je možné každý deň zhromaždiť dav, ale v komunikácii publiku dáte možnosť cítiť sa súčasťou davu. Tým, že budú používať rovnaké, ubezpečujúce klišé. Zoznam príkladov by bol veľmi dlhý.
5. Zachovávajte si dlhodobý čistý štít tým, že každé svoje klamstvo neskôr „vyšetríte“, prípadne sa z neho „poučíte“
Zvlášť americká politika v tomto funguje dokonale. Na každú masívnu lož sa nájde ospravedlnenie v to, že si všetci „uznajú pochybenie“. Rituálne nasypanie si popola na hlavu patrí k základným operačným postupom. A potom môžeme začať znovu.
Niektoré z najúspešnejších propagandistických príbehov od konca Studenej vojny?
Saddámove mŕtve bábätká: klasika žánru. Americká verejnosť nebola presvedčená, že by ich vojaci mali ísť bojovať za zhýralý kuvajtský režim (mimochodom, ako sa neskôr ukázalo, po tom, ako americká veľvyslankyňa Saddáma uistila, že proti konfliktu s Kuvajtom USA nebudú nič mať, podobne, ako ho podporovali na začiatku vojny proti Iránu).
Ako americkú verejnosť presvedčiť? Jednoducho: v Senáte vypovedala, so slzami v očiach, údajná kuvajtská zdravotníčka, ktorá vraj videla, ako irackí vojaci vyhadzovali z inkubátorov novorodencov na zem. Sledovalo to pol USA a verejná mienka sa obrátila.
Neskôr vyšlo najavo, že dané dievča bolo dcérou kuvajtského veľvyslanca a v Kuvajte v čase okupácie nebola, išlo čisto o divadlo.
Miloševič vraždí kosovských Albáncov: Clinton aj Albrightová temne hovorili o tom, ako je nezvestných stotisíc Albáncov, s jasným podtextom, že toľkoto Srbi zrejme zabili. Nemeckí politici hovorili ich publiku, ako Srbi údajne spravili z futbalového ihriská v Prištine koncentračný tábor. Uvádzali konkrétne prípady bezuzdného vraždenia Srbov.
Ako ale ukázal napríklad dokument neskôr odvysielaný nemckou verejnoprávnou televíziou, boli to bohapusté lži. Tvrdenie, že sa v Kosove dialo cielené vraždenie organizované belehradskou vládou, neskôr odmietli aj medzinárodné súdy. Ale čo už, zámienka na vybombardovanie krajiny dovtedy už výborne poslúžila.
Iracké zbrane hromadného ničenia: nielenže ich režim nemal, ale americká vláda sa cez svoje médiá s príbehom hrala ešte aj po obsadení krajiny. Každú chvíľu sa ohlasovalo, že sa „našlo niečo podozrivé, možno chemické zbrane“ a podobne.
Fungovalo to fantasticky, ešte niekoľko mesiacov po páde Bagdadu si podľa prieskumov väčšina Američanov myslela, že v Iraku sa nejaké zbrane hromadného ničenia našli. Bežný človek totiž nie je schopný rozlišovať, čo presne mu mediálne formulácie hovoria a čo nehovoria.
Irak a al Kajdá: hlavným propagandistickým dôvodom pre napadnutie Iraku bolo údajné prepojenie režimu na arabských teroristov. Odborníci síce upozorňovali, že Saddám islamistických radikálov rozhodne nepodporoval, bolo by to proti jeho záujmom, ale príbeh sa cez médiá ďalej rozvíjal.
Poslúžili sluhovia v iných krajinách: napríklad sa ohlásilo, že česká rozviedka zaregistrovala Saddámovych agentov s vyslancami al Kájdy. Síce to bola kravina, ale mediálne poslúžila, s ochotnou podporou niektorých vlezdoprdelkov v Prahe.
Zahráňte vojačku Jessicu Lynch: nádherná propagandistická akcia. Americké stanice priniesli srdcervúci príbeh, ako americké komando zachránilo zo spárov zlých Iračanov jemné žieňa, Jessicu Lynch. Verejnosť bola dojatá, aj jej obrázkom, aj hrdinskosťou nasadenia komanda.
Bohužiaľ, Jessica sa ukázala ako čestný človek a po pár dňoch začala hovoriť pravdu. Nesedel ani príbeh, ako padla do zajatia, keď v boji proti presile vystrieľala náboje. V skutočnosti sa jej zasekla zbraň a potom si ju Iračania zobrali. Dali ju do nemocnice, kde bola bez vojenského dozoru, iracká sestrička jej v noci spievala uspávanky a vedenie nemocnice sa ju niekoľkokrát pokúsilo Američanom dať. Tí si ale nepotrebovali mierovo zobrať a tak ju prišli masívne oslobodiť. Príbeh by žil dodnes, keby sa Jessice z tých lží nezdvihol žalúdok.
Kaddáfího viagra: americká veľvyslankyňa v OSN tvrdila, že Muammar rozdáva svojim bojovníkom viagru, aby efektívnejšie znásilňovali ženy na znepriatelených územiach. Síce to vyvracali aj Kaddáfího ľudia, aj líbyjská opozícia, ale kto by ich počúval, keď príbeh už dávno rozmazali americké stanice. A po tom ako Kaddáfí padol, že to bolo aj tak jedno, nie?
(Mimochodom, veľmi úspešná dizinfo kampaň, vedená aj cez naše médiá, je, že Američania údajne klamali len ohľadom zbraní hromadného ničenia v Iraku (a proste potom sa poučili, pozri pravidlá hore). Proste, chyba sa stane každému, uistil by vás redaktor napr. Denníka N. V skutočnosti Američania minimálne polstoročia klamú prakticky na začiatku každého veľkého vojnového konfliktu, prípadne operácie na zmenu režimu. To je ale fakt, ktorý by domáci intelektuálny novinár zo správneho média, pripravený s namazaným zadkom, nech ho zase veľký Sam zozadu obhospodári podľa svojich potrieb, proste sám od seba nepripustil.)
„Putin povedal, že Kyjev dobyje za dva dni.“ Síce nepovedal, ale aj toto tvrdenie poslúžilo v masívnej kampani na začiatku konfliktu.
Ukazovali sa mapy, ako Rusi povedú mohutné údery cez stred Ukrajiny (na ktoré nemali ani len zďaleka dostatok vojakov), vraj v snahe ju celú obsadiť a podobné hlúposti. Všetko s cieľom podsunúť verejnosť ten „správny“ naratív, že imperiálne Rusko chce obsadiť čo najviac územia, a vytesniť to čo hovorilo Rusko – že len potrebuje donútiť Ukrajinu, aby prestala slúžiť západným záujmom. A teda, by si zachovala neutralitu, ktorú mala do roku 2019 v ústave, aby prestala poskytovať svoje územie na americké a britské základne (Očakov a podobne), a aby prestala viesť vojenské operácie proti Donbasu.
Hadí ostrov: krásny príklad „nie je to pravda, ale mohla by byť“. Vojaci Ukrajiny na ostrove v Čiernom mori vraj poslali do ri– ruských námorníkov, ktorí priplávali ostrov obsadiť. A potom vraj hrdinsky zahynuli. Zelenskyj im posmrtne udelil vysoké vyznamenania.
Ukrajina vojakov dala na poštové známky. S údajným výrokom sa nosili tričká. Až na to, že vojaci sa v skutočnosti Rusom normálne vzdali, tí si ich zobrali do zajatia a o pár mesiacov neskôr ich v rámci výmeny zajatcov odovzdali Ukrajincom.
Ale to nevadí, podstatné je, že tento príbeh poslúžil. Podobne ako bludy o „Prízraku Kyjeva“ údajnom brilantnom pilotovi, ktorí zostrelil množstvo ruských strojov, akurát, že nikdy neexistoval), klamstvá ukrajinskej ombudsmanky, ktorá sa z nich potom zbláznila a vyrábala už tak nedôveryhodné príbehy, že už to začalo prekážať aj ukrajinským médiám a nakoniec odstúpila, priblblé video o tom, ako údajne ruský „tank“ spôsobí haváriu v Kyjeve (takto ho púšťalo množstvo svetových médií), hoci v skutočnosti išlo o raketomet ukrajinskej armády, atď.
Konflikty sú proste obrovský, úrodným polom propagandy.
Prečo v tomto texte spomínam len tú americkú či propagandu spojencov USA?
Iste, podobné je to na druhej strane, dalo by sa písať o ruských nezmysloch, tiež toho plodia dosť (dva roky dozadu tvrdili, ako sa európske hospodárstvo ide už-už zrútiť, že v našich supermarketoch dochádzajú potraviny a podobné hovadiny).
Lenže ktorá propaganda u nás dominuje? Určite nie tá ruská. A preto o tej má menší zmysel hovoriť.
Rozumného človeka propaganda tak ľahko nezmanipuluje. Jednoducho preto, že rozumný človek si zachováva odstup a vie si uvedomiť, čo o nejakej situácii vie a čo nevie.
Rozumný človek nepotrebuje mať za každú cenu „názor“ či postoj. Ale vie si zosumarizovať fakty, logicky sa na niečo opýtať a podľa toho si prípadne povedať, aká je asi pravdepodobnosť, že sa deje to či ono.
Na druhej strane, iste, rozumnosť je dnes nedostatková komodita, úzkoprofilový tovar. Jašenie zo strany médií aj prostredia sociálnych sietí je také, že veľké množstvo podľahne: vyberie si „svoju stranu“ nejakého sporu či situácie a potom nekriticky opakuje, čo danú stranu podporuje.
Áno, zachovávať si odstup a mať schopnosť rozumne sa pýtať je dnes občas ozajstným luxusom. Ale tento luxus, na rozdiel od drahých hodiniek či áut, má aj nejakú ozajstnú, hlbšiu hodnotu.
