Dnes si pripomenieme kapelu, ktorá je najväčším hudobným exportom Nórska v histórii krajiny. Severské trio A-ha patrí medzi najpriekopníckejšie zoskupenia v histórii hudby.
Vďaka svojmu imidžu mala trojica vždy problém zo zaradením, hádam najvýstižnejšie to pomenoval Adam Clayton z U2: „A-ha vždy vyzerali ako produkt pre tinedžerky, ale v skutočnosti to bola veľmi dobrá a remeselne zručná kapela.“
Iste, imidž je asi to prvé, čo si pri A-ha všimnete. Oni totiž oklamali čas a akoby vôbec nestarli. Na rozlúčkovom turné pred dvoma rokmi najprv divákom po príchode na pódium vyrazili dych svojim mladíckym zjavom a potom výberom najväčších hitov, ktorých sa za tridsať rokov kariéry urodilo neúrekom. Začiatky však boli ťažké-preťažké.
A-ha sú aj jednou z najvytrvalejších kapiel. Preklenuli ťažký štart kariéry, kde by to možno iní zabalili. Poďme postupne: v osemdesiatom prvom stretli Pal Waaktaar a Magne Furuholmen, hudobníci, ktorí na rôznych zábavách hrali najmä pesničky od The Doors a Jimmyho Hendrixa, soulového speváka Mortena Harketa. Chvíľku ešte spolu hrávali coververzie a potom sa rozhodli, že by sa mohli vydať na modernú a komerčnejšiu cestu, zároveň však vedeli, že Nórsko asi nie je najlepším odrazovým mostíkom a presťahovali sa do Veľkej Británie.
V Londýne nahrávali, zháňali producenta a snažili sa presvedčiť viaceré vydavateľstvá, že ich singel Juicy Fruit Song je tým správnym hitom. Nepochodili. Tak pesničku trochu pozmenili a premenovali na Lesson One. Opäť žiadny úspech, napriek tomu, že skladbu opäť prearanžovali a snažili sa jej dať moderný syntetyzátorový zvuk. Znechutení a sklamaní členovia kapely, ktorej vymyslel názov klávesák Mags podľa nápisu v Paalovom poznámkovom zošite, sa opäť vrátili do Nórska a snažili sa zabudnúť na britský neúspech. Napokon sa rozhodli, že spravia ešte jeden pokus, pesničku opäť pretextovali, nazvali ju Take On Me a novú verziu opäť ponúkli londýnskemu vydavateľovi. Ten sa chcel poradiť s americkou pobočkou, kde skladba zaujala a Američania dokonca našli sto tisíc dolárov na výrobu novátorského animovaného videoklipu. V Amerike sa A-ha dostali debutom na čelo rebríčka, mimochodom, ako prvá nórska kapela v histórii. A po úspechu za morom ich napokon zobrala na milosť aj Veľká Británia.
A tu dochádza k ďalšiemu paradoxu v histórii sympatického tria. V prvých mesiacoch kariéry totiž vystupovali a promovali svoju tvorbu najmä v Spojených štátoch. Boli zázrakom z Európy, ktorý vniesol do amerických hitparád svieži severský vietor. Skončilo sa to však rovnako rýchlo ako začalo a štafetu asi po pol roku opäť prebrala Európa. Tá už A-ha prijala na milosť a Nóri sa stali na mnoho rokov súčasťou šoubiznisu na starom kontinente . V Amerike sa im však úspech debutu nikdy nepodarilo potvrdiť, tam ich dokonca dodnes berú ako „One Wonder Hit“ kapelu, čo pri pohľade na zbierku úspešných singlov vyznieva veľmi paradoxne.Morten, Pal a Mags však cielene tvorili ďalej a snažili sa zúročiť ponúknutú šancu. Aj ďalšie videoklipy kapely využívali moderné technológie a v čase silnej televíznej podpory sa stali miláčikmi miliónov divákov. Dostali ponuku urobiť titulnú pieseň k filmu o Jamesovi Bondovi ( dej The Living Daylights sa odohrával v Bratislave, čo bolo pre našinca, ktorý v osemdesiatych rokoch „uznával“ A-ha viac než pikantné… ), získali viacero cien Grammy a stanica MTV zaradila klip Take On Me k najúspešnejším vo svojej histórii, spolu s Jacksonovým Thrillerom a kultovým videoklipom Sledgehammer od Petra Gabriela.
A-ha vydávali nové albumy s miliónovou predajnosťou a neškandalóznym spôsobom sa stali stabilnou súčasťou európskej hudobnej scény. Stále však doplácali na svoj imidž, hudobným kritikom sa totiž zdali až príliš pekní. Je to veľký paradox, pretože A-ha na svojom fešáckom imidži nikdy nejako výrazne nepracovali, severský vzduch však zjavne robil svoje a tak kým ostatní starli, A-ha boli ako z obrazu Doriana Graya, bez nánosov času… A vždy sa snažili prezentovať najmä ako poctiví hudobníci. Trápnosť z tejto dilemy vyvrcholila na veľkom koncerte v brazílskom Rio de Janeiro, kam prišlo na A-ha 198-tisíc divákov a bol z toho zápis do Guinessovej knihy rekordov. S kapelou však urobila rozhovor len MTV, o rekorde a úspechu sa neobjavila zmienka prakticky nikde inde. Frustrovaná kapela sa rozhodla dokončiť práce na pripravovanom albume a potom sa uložila na zimný spánok. Na pár rokov.
Koncom 90.rokov organizátori Nobelovej ceny poprosili kapelu, aby vystúpila v programe, ktorý sa mal prenášať do celého sveta. Morten Harket chvíľu otáľal, mal totiž za sebou negatívne kritiky za moderátorský výkon na Veľkej cene Eurovízie, ktorú hostilo Oslo v roku 1996. Napokon súhlasil s podmienkou, že zaspievajú novú pesničku. Pal Waaktaar mal napísanú Summer Moved On a jej verejná prezentácia sa stala pokusom o reinkarnáciu kapely, ku ktorej napokon naozaj prišlo, pretože po úspechu na Nobelovke sa začala partia opäť stretávať v štúdiu a v novom miléniu sa napokon opäť vrátili do hitparád, aj s komerčným úspechom.
A-ha prestalo byť jednogeneračným zoskupením, ich fanúšikovia zostarli, objavili sa však aj noví. Kapely Coldplay a Keane v rozhovoroch unisono tvrdili, že práve A-ha boli vždy ich veľkou inšpiráciou. Členovia A-ha sa venovali aj svojim sólovým projektom, pozoruhodné bolo napríklad hlasové školenie Mortena Harketa, ktorý pripravoval ako pedagóg Alexandra Rybaka na Veľkú cenu Eurovízie, ktorú napokon tento Nór bieloruského pôvodu aj vyhral.
V roku 2010 sa napokon A-ha rozhodli urobiť výber najväčších hitov a veľkým svetovým turné zavŕšiť svoju dlhú a úspešnú kariéru. Na koncertoch to urobili veľmi symbolicky, začínali posledným singlom Butterfly Butterfly a postupne sa po časovej osi vracali naspäť až k Take On Me, singlom, s ktorým v osemdesiatych rokoch začínali. Záverečné vystúpenie pred domácim publikom bolo dôstojnou bodkou za kariérou jednej z najúspešnejších kapiel posledných rokov. Iste, že fanúšikovia by chceli aj návrat do tretice. Kapela však tvrdí, že život A-ha je uzavretý a naplnený. Tak uvidíme.