BRATISLAVA 30. októbra (DámskaJazda.sk) – Históriu, ktorá sa tvorila v krvi a prachu, podáva atramentom a vie zaujať. Na vyše 300 stranách rozohrala nádherný príbeh, do ktorého sa rýchlo ponoríte. V pozadí prebieha revolúcia, vlna nepokojov sa šíri aj na vidieku, ľudia berú útokom kaštiele a zomierajú šľachtici. Sme svedkami popráv, odhaľovania sprisahancov a obžaloby kráľa Ľudovíta…
Hrobár z Paríža je novinka slovenskej autorky Barbory Šedíkovej.
Píše sa 14. júl roku 1789
Deň, keď sa navždy zmenila tvár Francúzska. Aj mladého Marcela nadchol ideál slobody, rovnosti a bratstva, a preto ochotne priložil ruku ku krvavej mašinérii, ktorá stála život dva milióny ľudí vrátane Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty. Práca asistenta kráľovského kata je však zradná – musí sa prizerať, ako mu najbližší umierajú priamo pred očami. Na rad prichádza aj jeho milovaná Ynez.
V krajine galského kohúta sledujeme osudy šľachtičnej a parížskeho hrobára a to všetko na pozadí búrlivých udalostí, ktoré sa nezmazateľne zapísali do dejín Európy.
Dokáže ich láska vzdorovať tajomstvám minulosti, spoločenskej priepasti a hlavne nenávisti francúzskeho ľudu bažiaceho po modrej krvi?
Francúzska revolúcia ovplyvnila milióny ľudí. V tých krutých časoch sa nedalo veriť nikomu a časy nepriali ani láske.
No niekde predsa len. A oni dvaja sa museli rozhodnúť, čo všetko sú ochotní obetovať, aby ich príbeh prežil to najtemnejšie obdobie francúzskych dejín.
Autorka šikovne zasadila to tejto veľkej histórie príbeh obyčajných ľudí, ktorí túžia po láske. Vystihla atmosféru a namiešala kokteil, ktorý vás bude baviť, ak máte radi historické príbehy.
Barbora Šedíková na knihe pracovala dlhých päť rokov. „Pôvodný príbeh mal vykresľovať osud manželského páru, ktorý prišiel o svoje jediné dieťa a plánoval sa presťahovať z malej dediny do pulzujúceho Paríža. Keď som ale opisovala pohreb a miestneho hrobára, tak mi po pár stranách došlo, že ten hrobár má vlastne zaujímavejší život než trúchliaci manželský pár. A tak som sa rozhodla zamerať na osud tohto starého muža a rozpovedať jeho príbeh,“ spomína si Barbora.
Začítajte sa do novinky Hrobár z Paríža:
Dokonca aj peklo by bolo prívetivejším miestom na prenocovanie než táto dedina. Bola už neskorá zima, adventné obdobie sa chýlilo k slávnostnému vyvrcholeniu a inak úrodná zem nadobudla pevnosť mramoru. Okrem zavýjania ostrého vetra, ktorý prenikal cez kabáty až do kostí, nebolo počuť vôbec nič. Každý obyvateľ bol zalezený v teple svojho skromného neomietnutého kamenného príbytku. Nik nešiel von, kým to nebolo nevyhnutné. Všetci členovia domácností sa krčili pri polorozpadnutých kozuboch a zohrievali si premrznuté údy. Azda aj preto si nik nevšimol mladého muža, kráčajúceho uprostred snehovej metelice, ktorý nemohol mať viac ako tridsať rokov. Ľavou rukou si pridržiaval klobúk, ktorý mu sotva zakrýval zasneženú hlavu, a pravou zase kabát.
V očiach sa mu zrkadlilo zúfalstvo a nevyslovená otázka: Čo som urobil, že práve tu ma zastihla noc? Tento pocestný sa volal Jeoffroi. Mal namierené z pulzujúceho Paríža do pokojnejšieho Orléansu. Nevedno v akej záležitosti, ale určite to súrilo.
Prečo tak lamentoval? Nuž, dedine, ktorou práve prechádzal, sa hovorilo gare entre l’enfer et la terre, čiže zastávka medzi peklom a zemou. Skutočne, názov bol veľmi výstižný, hoc nebol oficiálny. Nevedno, čo spôsobilo, že ľudia v tejto dedine mali rovnaký charakter. Každý hrabal len do vlastného vrecka.
Jedlo sa iba z núdze, keď už od vysilenia nevládali pracovať na poliach. Aj malé deti vedeli, ako ťahať z pocestných peniaze.Ak ste nemali pri sebe ani sou, nik sa o vás nepostaral. Ani na fare by vás neprichýlili. Pocestný, zmorený dlhou cestou, ktorú už absolvoval, prišiel k miestnemu cintorínu.
„Azda nebude nikomu prekážať, keď tu prenocujem,“ pomyslel si.
Prehodil batoh cez múr a vstúpil na cintorín. Na ono povestné strašidelné miesto, kde život plynule prechádzal do večného spánku. Miesto, kde vládli iba hrobár a Smrtka. Oprel sa o jeden zo spustnutých náhrobných kameňov a pokúšal sa zaspať, no pri metelici, ktorá sa vôkol preháňala, to bolo nemožné. Vtedy začul akýsi spev. Neprichádzal z kostola, ale z nehostinného vonkajšku. Nebol to ľúbezný hlas zborových speváčok ani mladých chlapcov. Bol to hlas hrubý ako tisíce hromov. Tragický, plný hnevu. Jeoffroi sa doň započúval a jasne rozpoznal slová toho neveselého nápevu.
„Bože, skloň svoj zrak, tvoj biedny služobník tu hrdlačí. Načo je to dobré? Za čo ma tresceš? Vari som svoj dlh už dávno nesplatil?“
Bol to hlas, ktorý by hádam zamrazil aj peklo. Pocestný sa pozrel smerom, odkiaľ prichádzala pieseň. Vyzeralo to, ako keby vychádzala priamo zo zeme. Keď sa však zadíval trocha dlhšie, zistil, že hlas patril starému hrobárovi stojacemu do pol pása v hline. Krompáčom sa snažil do premrznutej zeme ukrytej pod vrstvou snehu vykopať jamu. Všimol si premrznutého pocestného. Jeoffroi v okamihu, keď sa im stretli pohľady, rýchlo vstal a chystal sa odísť.
„Počkajte!“ zvolal na neho hrobár a vyliezol z hrobu. „Určite ste uzimený, poďte, môžete u mňa prenocovať,“ pokračoval.
Jeoffroi stuhol od prekvapenia. Vari tu niekto poskytne nocľah zadarmo? Jeho známi mu nič také nespomenuli, iba ho pred týmto miestom vystríhali.
„Lenže ja nemám čím zaplatiť,“ namietal pocestný.
„Nechcem peniaze. Len poďte,“ zopakoval hrobár. Jeoffroi, stále trochu neistý, podišiel k starcovi. Hrobár odložil krompáč aj lopatu a zaviedol ho do svojho skromného príbytku. Tisol sa hneď vedľa schátraného kostola. Bola to skôr búda postĺkaná z dosák a tehál než dom. Vnútri stáli malé kachle na drevo, jedna drevená posteľ, hojdacie kreslo a skrinka, na ktorej bola kopa listov. Obaja vstúpili dnu. Jeoffroi si pozorne prezrel príbytok, v ktorom strávi túto noc. Hrobár priložil do kachlí a uvelebil sa v hojdacom kresle.
„Sadnite si,“ nabádal pocestného a ukázal na posteľ. Iné miesto na sedenie už nebolo. Ten si neisto sadol na drevenú posteľ, ktorá zavŕzgala.
„Ešte som nemal tú česť predstaviť sa. Volám sa Jeoffroi.“
„Vie-Marquée,“ prezradil hrobár svoje priezvisko. Tento staručký muž bol celkom zvláštna osoba. Ľudia sa ho báli. Stretávali sa s ním iba na pohrebe a aj to hľadeli inde, len aby neuvideli jeho škaredú tvár. Azda aj preto o ňom nechyrovali žiadne klebety, ako bolo v tomto kraji zvykom. Staré babky hovorili, že je kamarát so Smrtkou. Sám sa totiž rád chvastal, že ju videl jazdiť na čiernom koni s kosou. A v okolí dediny vraj častejšie ako na popravisku za čias Robespierra.
Človek by sa ani nečudoval. Ľudia v tomto kraji umierali skôr na roznášanie klebiet ako na dáke choroby. A každého z nich svrbel jazyk. Dokonca aj kňaza. Len starý hrobár bol výnimka.
Prečo však nebol taký aj on? Áno, prečo sa diabol nezmocnil jeho duše? Niektorí vraveli, že sám bol diablom. Podľa vzhľadu by ste aj uhádli. Topánky, ktoré nosil azda celý život, sa mu na nohách už rozpadávali. Nohavice, kedysi dlhé až po zem, mu sotva zakrývali kolená. Košeľa, prv biela ako sneh, už zhnedla a objavili sa v nej veľké diery. V rukách zvieral buď krompáč, alebo lopatu. Od ťažkej práce v každom počasí a ročnom období mu ruky znetvorili mozole. Biela brada a šedivé vlasy boli učesané tak, ako pršal dážď a vial vietor. Vo svojom príbytku nemal ani zrkadlo či džbán vody na umytie. Bál sa pozrieť na svoj odraz, na svoju škaredú, zvráskavenú tvár. To bolo asi jediné, z čoho mal strach. Žeby práve to bol dôvod, pre ktorý ostala jeho duša čistá? Nie, dôvod bol hlboko zakorenený v jeho minulosti. Hlbšie ako osem sou v starostovej pokladnici, ktoré dostával ako mesačný plat. V minulosti, ktorú poznal iba on a ktorú si starostlivo strážil.
Joeffroi prešiel pohľadom po hromade listov na stole. Vedľa nich ležala trojfarebná kokarda.
„Zúčastnili ste sa na revolúcii?“ vyzvedal s istou dávkou nadšenia.
„Myslíte tú kokardu? Pochádzam z Paríža. Nedá sa priamo povedať, že by som sa zúčastnil na revolúcii. Revolúcia skôr zasiahla do môjho života a ja som sa musel prispôsobiť. Je to však dlhý príbeh a neviem, či by ho chcel niekto niekedy počuť. Mali by ste záujem?“ spýtal sa.
„Ak niekomu inému tým neskrátim čas, ktorý by strávil s vami,“ odpovedal Jeoffroi.
Hrobár sa zasmial. „Komu by som ja už len chýbal? Nemám ani ženu, ani deti, ani vnúčatá. Celý život tu žijem sám. Chcete počuť môj príbeh?“
Pocestný prikývol, aj tak nemal čo robiť.
Hrobár sa zakolísal v kresle a rozpovedal tomuto inak neznámemu mužovi svoj životný príbeh.
Milan Buno, knižný publicista
Inzercia
