Slovenský herec Roman Luknár chce žiť svoj vlastný film. „Ľudia si neuvedomujú, že to, čo žijú, je len ich film a oni sami sú jeho režisérmi. Mamu, rodinu a to všetko, čo je v tom filme, v tom životnom príbehu už dané, to nezmeníte, ale ostatných, keď vám vadia a dostanete rozum, môžete pokojne preobsadiť…,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA. „Každý je režisérom svojho filmu a podľa toho, v akej miere v ňom bude mať také postavy, aké chce, bude šťastný a spokojný. Ja tých, ktorí mi v mojom filme vadia, normálne odstrihávam,“ prezradil 54-ročný Bratislavčan.
Starostlivo si pritom podľa vlastných slov vyberá i tých, s ktorými spolupracuje. Keď mu ponúkajú rolu vo filme, vždy sa ho pýtajú, čo na to povie a informujú ho, koho bude hrať, koľko filmovacích dní ho čaká a koľko peňazí za to dostane. Jeho však najviac zo všetkého zaujíma, s kým má tráviť čas na pľaci. „Ja chcem v prvom rade vždy vedieť, s kým budem hrať, to je pre mňa dôležité. Keď viem, že ide o projekt, kde budem dvanásť hodín denne s niekým, kto príde neskoro a potom ešte nevie texty, tak to neberiem. Toto už mám za sebou,“ poznamenal herec. „Túžim mať pokoj, nepotrebujem sa v živote stresovať a nervovať. Z toho napätia sú napokon všetky tie cukrovky a rakoviny, tak načo si ho zbytočne vyvolávať,“ usúdil Luknár.
Herečka Zuzana Vačková prezradila: Takto sa jej darí schudnúť po 40-tke
Ako obľúbený herec priznal, konverzácie o tom, kde kto bol a čo si tam kúpil, ho vyčerpávajú tiež. „Takéto reči ma vôbec nezaujímajú, preto už ani nikam nechodím… Za posledných desať rokov som bol asi päťkrát v meste. Nemyslím si, že som niečo viac, len chcem mať od takýchto rozhovorov proste pokoj a Slováci ich vedú celkom často… ,“ skonštatoval. „Možno sa raz vrátim do Španielska, tam sú tí ľudia iní ako tu. Ešte tu mám mamu, no keď už budem sám, asi tam odídem,“ naznačil.
Na Španieloch mu podľa vlastných slov imponuje hneď viacero vecí. „Vždy ma síce štvalo, že som im musel tisíckrát vysvetľovať, kde je Československo, ale sú omnoho uvoľnenejší a srdečnejší ako Slováci. Keď sa opýtate Slováka, koľko je hodín, tak na vás vyľakane pozrie a uteká preč, keď sa to opýtate niekoho v Španielsku, skončíte pomaly uňho doma za stolom, tam je máder, tam fáder, tam sú psy a mačky a pätnásť vnukov a všetci sa usmievajú a pýtajú sa vás, odkiaľ ste a ako je to u vás doma. Asi je to tým podnebím… Tým, že je tam fakt strašne teplo, tí ľudia nemôžu byť cez deň veľmi zavretí v tých barákoch, sú nútení vyjsť na ulicu a tam spolu stále komunikujú, sú na to zvyknutí. Nikto si tam nesadne so servítkou na hlave, že ‘Ja tu nie som, nech sa ma nikto nič nepýta‘. V dôsledku toho sú omnoho uvoľnenejší ako Slováci a neboja sa tak inakosti ako my. Tam nikto nikoho neposudzuje, nikto na nikoho nezazerá, že ‘Ty si černý, ty si nejaký vyúdený a s tým sa nebav…‘ To je ďalšia malosť slovenského národa, ktorá mi prekáža,“ uzavrel herec.
