Vedkyňa Andrea Hricová z Ústavu genetiky a biotechnológie rastlín SAV v Nitre hovorí, že geneticky modifikovaných potravín sa obávať netreba a že biopotraviny sú preceňované.
Hovorí sa o tom, že geneticky modifikované potraviny môžu spôsobovať rôzne ochorenia a tiež, že sa z nich priberá. Napríklad v USA, kde sú takéto potraviny povolené, sa to údajne podpisuje pod obezitu ľudí. Čo je na tom pravdy?
Doteraz nebola nikdy publikovaná žiadna seriózna, dlhodobá štúdia, ktorá by potvrdzovala nejaký vedľajší efekt geneticky modifikovaných potravín na človeka alebo našla súvis s priberaním. Myslím si, že je to mýtus, pretože na to neexistuje žiadny priamy vedecký dôkaz. Každý živý organizmus obsahuje gény, ktorých prenosu z rastliny do inej rastliny sa tak obávame, teda napríklad aj jablko či rajčina, čomu sa laici na našich besedách mnohokrát čudujú. Svetová populácia neustále rastie a v priebehu dvoch-troch dekád bude treba nasýtiť obrovské množstvo ľudí. Osobne si myslím, že nám v tej dobe bude dobrý akýkoľvek etický spôsob, ktorým zabezpečíme, aby poľnohospodársky významné druhy rastlín boli schopné rásť v podmienkach, aké sme im vytvorili, teda v skleníkovom efekte, ktorý sa veľkou mierou podpisuje pod globálne otepľovanie. To znamená, že sa netreba ku genetickým modifikáciám stavať ako k nejakému strašiaku, ktorý je zlý, ktorý nám sem priniesol rakovinu a podobne. Je to mýtus. Američania zrejme priberajú z nadmernej konzumácie coca-coly a fast-foodu.
Prečo teda podľa Vás panuje v spoločnosti negatívne naladenie voči geneticky modifikovaným potravinám?
Myslím, že ten mýtus vznikol preto, lebo integrácia génu, ktorý prenášate z jednej rastlinky do druhej, je proces náhodný. Čiže neviete, na aké miesto sa gén inkorporuje. On čosi naruší v genóme rastliny, kam ho prenesiete, ale nie v zmysle nejakého nebezpečia pre ľudské zdravie alebo priberania.
Priblížte nám, v čom spočíva genetická modifikácia.
Zjednodušene povedané, pri genetickej modifikácii ide o to, že z rastlinky, ktorá produkuje pre náš organizmus napríklad nejakú prospešnú látku, izolujete gén, ktorý je zodpovedný za jej tvorbu a prenesiete ho do inej. Cieľom je, aby aj ona mala schopnosť produkovať túto látku, prípadne ju vytvárať vo väčšom množstve ako pred genetickou modifikáciou. Pomocou genetických modifikácií teda cielene vylepšujeme určité vlastnosti rastlín tak, aby to bolo človeku prospešné. Sú známe plodiny, ktoré majú takýmto spôsobom vylepšenú odolnosť voči suchu či zasoleniu, čo má v podmienkach otepľovania nesmierny význam. Tento spôsob vylepšovania vlastností rastlín využívame aj preto, lebo to niekedy klasickým krížením rastlín nedokážeme.
Aký je Váš názor na biopotraviny?
Zvyknem sa ľudí pýtať, či si radšej kúpia bio olej alebo geneticky modifikovaný olej. Takmer vždy odpovedia, že radšej bio, geneticky modifikovaný nechcú. Keď pestujete na poli biopšenicu, vôbec sa chemicky neošetruje. Bežne sa v nej vyskytujú rôzne patogény, napríklad plesne, ktoré produkujú toxické látky a keď ich nezlikvidujete, tak sa v zrne a ďalej jeho mletím dostávajú až do múky, ktorá sa k vám dostane v balíčku na regále supermarketu a tým pádom aj na stôl. Keď ale geneticky upravíte túto pšenicu a vložíte do nej gén odolnosti voči plesni, tak táto pšenica síce obsahuje cudzí gén, ale vďaka nemu je odolnejšia, prípadne až úplne rezistentná voči plesni. V takejto múke už nemáte toľko toxínov ako v biopotravine. Dlhodobejší výskum mojej kolegyne z prestížneho pracoviska v Británii ukázal, že biopotraviny neobsahujú viac nutrične významných látok. Naopak, niektorí experti na výživu tvrdia, že ak plodiny pestované organickým spôsobom neprihnojujete tak ako konvenčne pestované plodiny, môžu mať nižší podiel výživných látok a tým sú z výživového hľadiska menej hodnotné.
Ako sa stavia slovenská legislatíva ku geneticky modifikovaným potravinám?
Každý, kto chce u nás pestovať, prípadne využívať geneticky upravené plodiny, musí požiadať o súhlas Ministerstvo životného prostredia SR a Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Naša legislatíva musí korešpondovať s nariadeniami Európskej únie a tá nie je veľmi naklonená komerčnému pestovaniu či konzumácii geneticky upravených plodín. Neviem, či ten tlak niekedy povolí. Treba si ale uvedomiť, že istá „genetická modifikácia“ prebieha bežne v prírode už od nepamäti. Rastliny sa jednoducho svojvoľne, spontánne bez nášho zásahu krížia, peľ lieta v ovzduší, gény sa takto prenášajú z druhu na druh. V rámci globálneho otepľovania sa u nás vyskytujú druhy, ktoré sa predtým nevyskytovali a krížia sa s ďalšími. Tak prečo sa voči cielenej genetickej modifikácii v laboratórnych podmienkach máme stavať ako k niečomu zlému?
Keďže teda genetická modifikácia u nás teda nie je povolená na komerčné účely, viete v Ústave genetiky a biotechnológie rastlín využiť potenciál génov v rastlinách tak, aby sa to dalo využiť pre slovenský trh?
Áno. Pozornosť zameriavame na gény, ktoré sa zúčastňujú obrany rastliny počas stresu. Stres spôsobuje napríklad extrémne sucho, napadnutie patogénmi alebo prítomnosť ťažkých kovov v pôde. Tieto gény sa snažíme využiť aj pre iné rastlinné druhy, napríklad pre ľan a zemiaky s cieľom zvýšiť najmä ich rezistenciu voči patogénom. Ako zdroj takýchto génov slúži napríklad známa mäsožravá rastlina rosička. Je zaujímavá aj z medicínskeho a farmakologického hľadiska. Zaoberáme sa tiež rýchlym a efektívnym spôsobom množenia druhov bobuľových drevín ako čučoriedky, ostružiny, brusnice či maliny a snažíme sa ich tiež ozdraviť a vylepšiť genetickými manipuláciami. V Krivej na Orave je založená plantáž čučoriedok, ktoré sme masovo namnožili práve u nás. Stonku rastliny rozdelíme na mnoho častí, z ktorých každá má jeden púčik. Z tejto malej časti sme schopní získať obrovské množstvo ďalších a ďalších výhonkov. Takýmto spôsobom vieme masovo množiť i pre bežný trh. Naše čučoriedky súkromná firma ďalej spracúva do rôznych štiav a predáva. Robíme aj termoterapiu rastliniek, čím sa zvyšuje ich odolnosť voči patogénom a tým pádom je ovocie zdravšie pre spotrebiteľa. V spolupráci s Virologickým ústavom SAV v Bratislave by sme chceli tiež riešiť odolnosť slivky voči vírusovému ochoreniu – šárke.
Zhovárala sa Mária Pietová
