BRATISLAVA 6. júna (DámskaJazda.sk) – Začalo sa to nevinným návrhom. Bohatý a atraktívny Miller Hart požiadal čašníčku Livy o jednu spoločnú noc. Bolo to v obyčajnej kaviarni. On, atraktívny s prenikavými očami. Ona…mu nedokázala odolať. Dohoda znela jasne – žiadne city či záväzky, len pár hodín čistej rozkoše. Obojstranná príťažlivosť ich však pohltila natoľko, že chvíľkové rozptýlenie prerástlo do výnimočného vzťahu.
To bola Sľúbená.
A teraz príbeh pokračuje novinkou Zakázaná.
Čoskoro zisťujeme, že Millerov dokonalý zovňajšok a vyberané spôsoby boli len maskou, za ktorou sa skrývali traumy a tajomstvá. Ich odhalenie vystavilo Livy potupe a ona zatúži po pomste. Ocitá sa v bode, keď ju city k Millerovi vyčerpávajú, ale na druhej strane im nedokáže vzdorovať. Ak ich vzťah nadobro nestroskotá na minulosti, možno sa o to postarajú neprajníci. Tí im spočiatku len dýchajú na krk, no postupne pritvrdzujú.
Komu tak veľmi záleží na tom, aby bol Miller Hart bez záväzkov?
„Konečne ďalšia knižka podľa môjho gusta! Novinka Zakázaná je ženská, zmyselná kniha plná napätia a vášnivých okamihov. Odporúčam každej, ktorá má rada romantiku s erotickým nádychom. Už teraz sa teším na pokračovanie a to som ešte nedočítala!“ hovorí známa a obľúbená influencerka Jana Hrmová.
Vypočujte si úryvok.
Číta Lucia Vráblicová:
Séria Jedna noc je šteklivá, vášnivá a vzrušujúca. Plná bozkov, objatí a nežných dotykov. Príbeh Livy a Millera Harta, alias M. vás nadchne Ich príbeh vás nadchne, emočne prevalcuje a do poslednej kvapky si vychutnáte tento vášnivý a sexi príbeh.
Šteklivú romancu Zakázaná prináša
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do novinky Zakázaná:
Už som nebola paňou svojho osudu. Moje ochranné múry, na ktorých som tak usilovne a tvrdo pracovala, zrovnal so zemou Miller Hart. Dospela som do bodu, keď bolo najdôležitejšie vrátiť sa k predošlej životnej stratégii, nasadiť si masku vyrovnanosti a nestrácať ostražitosť. Tento muž ma skúšal a naďalej skúša. Verila som mu a podľahla mu. Ako horko som to už oľutovala. Bože, ako som sa len bála, že ma pre moju minulosť opustí, a pritom zbytočne. Toho som sa mala báť najmenej.
Miller Hart bol luxusný gigolo. Padlo síce slovo „eskort“, ale ani jemnejší výraz na tom nič nezmení.
Miller Hart predával svoje telo.
Miller Hart sa ponižoval.
Miller Hart bol rovnaký ako moja mama. Zamilovala som sa do nedosiahnuteľného muža. Celé roky som iba prežívala a on ma zobudil, aby neskôr nahradil ten osviežujúci pocit bezútešnosťou. Vysal zo mňa život a teraz som sa cítila ešte horšie, než keď som ho stretla.
Vlastný omyl ma ponížil, zranenie však bolelo ešte väčšmi. Paralyzovalo ma. Prežila som najdlhšie dva týždne a zostával mi zvyšok života na to, aby som sa s tým vyrovnala. Najradšej by som zavrela oči a už ich nikdy neotvorila.
Ustavične som sa vracala k noci v hoteli – k spútaným zápästiam, chladnej, bezvýraznej tvári na ceste k vrcholu, k zmučenému výrazu, keď si uvedomil, akú bolesť mi spôsobil. Samozrejme, že som musela utiecť.
No netušila som, že bežím v ústrety ešte väčšiemu problému. Williamovi. Bola iba otázka času, kedy ma nájde. Prekvapila som ho. A spoznal Millera. William Anderson a Miller Hart sa poznajú. William isto bude vyzvedať, odkiaľ ho poznám a čo som robila v hoteli. Nielenže som prežila dva hrozné týždne, navyše som sa počas nich obzerala, kde sa objaví.
***
Ako v mrákotách som sa osprchovala a navliekla si všetko, čo sa mi dostalo pod ruku. Pomaly som zišla po schodoch. Starká práve vkladala bielizeň do práčky. Nečujne som sa posadila za stôl v kuchyni. V týchto dňoch si však starká vyvinula akýsi radar, odhalila každý môj pohyb, nádych aj slzu, či už bola pri mne, alebo nie. Starala sa o mňa, hoci som ju miatla, súcitila so mnou a zároveň ma povzbudzovala. Vzala si do hlavy, že ma presvedčí, aby som v stretnutí s Millerom Hartom videla aj pozitíva. Kdeže, ja som vnímala iba trápenie a bolesť. Nikoho takého ako on už nestretnem. Žiaden muž nevzbudí vo mne také pocity ako on, pri nikom inom sa už nebudem cítiť chránená, milovaná a v bezpečí.
Aká irónia. Odjakživa som opovrhovala mamou preto, lebo ma opustila kvôli mužom, pôžitku a darčekom. A hľa, ukázalo sa, že Miller Hart nie je o nič lepší. Predával svoje telo a bral peniaze výmenou za ženskú rozkoš. Vždy keď si ma pritúlil a nežne držal v náručí, akoby sa zbavoval poškvrnenia inou ženou. Zo všetkých mužov na svete, ktorí ma mohli zaujať, som si vybrala práve jeho. Prečo?
„Nechceš ísť so mnou do pondelkového klubu?“ navrhla starká nenútene. Sťažka som prehltla kukuričné lupienky.
„Nie, ostanem doma.“ Ponorila som lyžičku do misky. „Vyhrala si včera večer v bingu?“
Zopár ráz odfrkla, nasypala prací prášok a zabuchla dvierka na práčke. „Figu borovú! Škoda času.“
„Načo si tam teda šla?“ opýtala som sa a pomaly miešala lupienky.
„Aspoň som to tam roztočila.“ Zažmurkala a pousmiala sa. V duchu som ju prosila, aby do mňa nerýpala. Moja prosba nebola vyslyšaná. „Olivia, smrť tvojho starého otca som roky oplakávala.“ Ohromila ma, ani v najmenšom som nečakala, že začne hovoriť o starkom. „Prišla som o životného partnera a vyronila more sĺz.“ Rozmýšľala som, či môj žiaľ za mužom, ktorého som vlastne nepoznala, nepovažuje za smiešny. „Nemyslela som si, že sa ešte niekedy budem cítiť ako človek.“
„Pamätám sa,“ hlesla som. A pamätala som sa aj na to, že som jej smútok takmer znásobila. Ešte sa nespamätala z maminho zmiznutia a už sa musela vyrovnávať so smrťou milovaného Jima.
„Ale stalo sa to. Teraz som ti to možno nezdá, ale čoskoro zistíš, že život ide ďalej.“ Vyšla na chodbu. Ostala som sama s myšlienkami na jej slová a s pocitom viny. Oplakávala som niečo, čo som ani nemala, a ona to v pokuse vylepšiť mi náladu porovnávala so stratou manžela.
Ponorila som sa do myšlienok. Premietala som si každé stretnutie, každý bozk, každé slovo. Sadisticky som sa mučila, a pritom som si za to mohla sama. Koledovala som si o to. Slovo beznádej nadobudlo nový význam.
Z dumania ma vytrhlo zvonenie mobilu. Nemala som náladu na rozhovor, a už vôbec nie s mužom, čo mi zlomil srdce. Pri pohľade na jeho meno som spustila lyžičku do misky a civela na displej. Spanikárila som, srdce mi divo búšilo. Mimovoľne som sa odtiahla od telefónu a ochabla. Svaly mi vypovedali poslušnosť, iba tá prekliata pamäť mi fungovala naplno. Vybavovala som si každú chvíľu strávenú s Millerom Hartom. Do očí sa mi tisli slzy zúfalstva. Mala by som sa na tú esemesku vykašľať. Nebolo by rozumné zaoberať sa ňou. Nuž, nesprávala som sa rozumne. Odkedy som stretla Millera Harta, nebola som to ja.
Otvorila som mobil a prečítala si ju.
Ako sa máš? Miller Hart x
Zamračila som sa a prečítala si ju znova. Myslí si, že som naňho už zabudla? Na Millera Harta? Ako sa mám? Čo si o mne myslí? Že tancujem od radosti, lebo som od vychýreného londýnskeho gigola Millera Harta dostala zopár kôl zadarmo? Zadarmo určite nie, ani zďaleka. Za skúsenosti a čas strávený s týmto chlapom draho zaplatím. Napadalo mi toľko otázok, úplne ma domotali. Zatiaľ mi stačilo vyrovnávať sa s tým, že som stratila jediného muža, ktorému som odhalila svoje vnútro. Nezvládala som to.
Ako sa teda mám? „Príšerne!“ Skríkla som na mobil a tak som palcom trieskala na ikonu Vymazať, až ma rozbolel. Od jedu som hodila mobil do steny. Ani som sa nemykla, keď sa rozbil a úlomky sa rozleteli po celej kuchyni. Prudko som dýchala a sotva vnímala náhlivé kroky.
„Prepánajána, čo sa deje?“ ozvala sa mi prestrašená starká spoza chrbta. Neotočila som sa. „Olivia?“
Prudko som vstala, až stolička so škripotom odletela. „Idem von.“ Na starkú som sa ani nepozrela, prebehla som po chodbe, strhla bundu z vešiaka a tašku zo stojana.
„Olivia!“
Nasledovali ma duniace kroky. Otvorila som vchodové dvere a takmer som vrazila do Georgea. „Bré… och!“ Udivene sledoval, ako som sa okolo neho prevalila. Jeho veselosť v okamihu vystriedal údiv.
***
Postávala som pri vchode do posilňovne. Určite som vyzerala, akoby som sem vôbec nepatrila. Všetky stroje sa mi javili ako vesmírne lode so stovkami gombíkov alebo páčok, o ich účele som nemala ani poňatia. Minulotýždňová úvodná hodina ma skvele rozptýlila, no informácie a inštrukcie mi vyfučali z hlavy v okamihu, ako som opustila toto exkluzívne fitko. Obzerala som sa okolo seba a bezmyšlienkovito krútila prsteňom. Muži a ženy funeli na bežiacich pásoch, potili sa na bicykloch a pri dvíhaní závaží. Všetci sa tvárili, že presne vedia, čo robia.
V nádeji, že splyniem s davom, som sa vybrala k zásobníku s vodou a vyliala do seba pohár ľadovej tekutiny. Váhaním som strácala čas, ktorý som mohla venovať odbúravaniu stresu a hnevu. Zrak mi padol na opustené boxovacie vrece vo vzdialenom kúte. Rozhodla som sa začať ním. Našťastie, neboli na ňom nijaké gombíky ani páčky.
Navliekla som si boxovacie rukavice. Tvárila som sa ako profesionálka, akoby som sem chodila ako na klavír a začínala každý deň so spotenou tvárou. Zapla som si suchý zips na rukaviciach a opatrne štuchla do vreca. Prekvapilo ma, aké je ťažké. Sotva sa pohlo. Napriahla som sa a štuchla znova. Obrovské vrece sa pohlo hádam iba o pár milimetrov. Isto bolo plné kameňov. Do ďalšieho úderu som vložila viac úsilia. So zavrčaním som doň buchla a tentoraz sa zahojdalo, vzdialilo sa, na chvíľu akoby zastalo a vzápätí sa vrátilo ku mne. Prirýchlo. Zaraz som odtiahla ruku, potom ju rýchlo vystrela, aby ma vrece nezrazilo na zem. Vrece mi narazilo do päste, až mi rozvibrovalo rameno, a rozhýbalo sa opačným smerom. Usmiala som sa, rozkročila sa a čakala na jeho návrat. Znova som udrela a poslala ho preč.
Až keď ma rozbolelo rameno, osvietilo ma, že mám rukavicu aj na druhej ruke. Udrela som do vreca ľavačkou. Spokojne som sa usmiala. Stretnutie vreca s päsťou bolo fajn. Pot sa začínal zo mňa liať, ako som do vrecka rytmicky udierala. Povzbudzovala som sa výkrikmi a už som netĺkla iba vrece. Páčilo sa mi to.
Ani neviem, koľko času prešlo, keď som však prestala, bola som mokrá ako myš, hánky ma boleli a prerývane som dýchala. Zastavila som vrece a ostražito sa poobzerala okolo seba. Všimol si ma niekto? Nikto. Nik mi nevenoval pozornosť, každý sa sústredil na týranie vlastného tela. Usmiala som sa sama pre seba, z poličky som si vzala pohár s vodou a uterák, utrela si čelo a vyšla z obrovskej miestnosti na chodbu. Po prvý raz za posledné týždne som sa cítila pripravená začať deň.
Sŕkajúc vodu som zamierila do šatne. Kráčala som ľahko, akoby som sa zbavila celoživotného stresu a trápenia. Aká irónia. Takýto pocit úľavy som doteraz nezažila a len tak-tak som odolala nutkaniu vrátiť sa dnu a búšiť do vreca ďalšiu hodinu. No meškala by som do práce, preto som odolala. Zajtra ráno sa vrátim, ba možno ešte dnes po práci, a budem to vrece mlátiť, kým po Millerovi Hartovi a po bolesti, ktorú mi privodil, neostane ani stopy.
Prechádzala som popri sklených dverách a do každých nazrela. Za jednými som videla pevné chrbty ľudí, ktorí išli dušu vypľuť na stacionárnych bicykloch, za druhými sa ženy zvíjali vo všemožných polohách, za ďalšími mužov utekajúcich dopredu a dozadu a náhodne dopadajúcich na cvičebné podložky v rôznych súboroch vzporov a cvikov na brucho. Zrejme šlo o skupinovky, ktoré mi opisoval inštruktor. Možno by som jednu či dve mala skúsiť. Alebo rovno všetky.
Pri posledných dverách pred dámskymi šatňami som zastala. Čosi ma upútalo, tak som cúvla a nazrela cez sklo do miestnosti. Viselo v nej podobné boxovacie vrece ako to, ktorému som pred chvíľou dala na frak. Hojdalo sa, ale nevidela som pôvodcu pohybu. Zachmúrila som sa a pristúpila k dverám. Prebehla som miestnosť pohľadom. Vzápätí som sa prudko nadýchla a odskočila, akoby ma zasiahol elektrický prúd. Do zorného poľa mi vošiel muž, do pol pása nahý a bosý. Srdce mi išlo vybuchnúť. Pohár vody aj osuška mi vypadli z rúk a pokúšal sa o mňa závrat.
Mal na sebe šortky, ktoré nosieval, keď chcel, aby som sa pri ňom cítila príjemne. Rozochvená som znova nazrela dnu, aby som si overila, že nemám halucinácie. Kdeže. Bol to on a vystavoval na obdiv vyrysovanú postavu. Útočil na vrece, akoby ho ohrozovalo, častoval ho silnými údermi pästí a prudkými kopmi. Uskakoval pred ním a zároveň naň útočil. Vyzeral ako profík. Ako bojovník.
Vrástla som do zeme. Pozorovala som Millera, ako sa s ľahkosťou pohybuje okolo vreca a obviazanými päsťami doň neprestajne búši. Jeho chrapľavé výkriky sa rozliehali po miestnosti a mne behal mráz po chrbte. Koho to vlastne tĺkol?
Horúčkovito som uvažovala a mlčky sledovala uhladeného, vychovaného čiastočného džentlmena zmeneného na posadnutého muža, pred ktorého výbušnosťou ma varoval. Hneď som sa však stiahla, keď chytil vrece oboma rukami a oprel sa oň čelom. Chrbát sa mu leskol od potu a vzdúval od prudkých nádychov. Potom sa začal pomaly otáčať k dverám. Zamrzla som, zhypnotizovaná som sa mu dívala na spotenú hruď, pohľadom som putovala po trupe až k profilu. Vedel, že ho niekto pozoruje. Vydýchla som a vbehla do šatne.
„Ste v poriadku?“
Pozrela som sa na sprchu. Žena omotaná osuškou a s turbanom na hlave ma prekvapene pozorovala. „Samozrejme,“ ubezpečila som ju. Až teraz som si všimla, že sa opieram o dvere. Tvár mi už nemohla viac horieť.
Usmiala sa a viac si ma nevšímala. Našla som svoju skrinku a vytiahla tašku. Voda bola prihorúca. Potrebovala som ľad. Po piatich minútach babrania s ovládačmi som to však vzdala. Osprchovala som sa a umyla si pomotané, spotené vlasy. Môj novonadobudnutý pokoj zničil pohľad naňho a teraz som ho nedokázala dostať z hlavy. V Londýne sú stovky fitnescentier. Prečo som si vybrala práve toto?
Nemala som však čas priveľmi sa zamýšľať ani oddávať sa príjemne horúcej vode, ktorá mi masírovala svaly. Ponáhľala som sa do práce. Kým som sa usušila a obliekla, prešlo desať minút. Z posilňovne som sa vykradla so sklonenou hlavou vtiahnutou medzi plecia, pripravená na hlas, ktorý na mňa prehovorí, na dotyk, ktorý vo mne zapáli oheň. Podarilo sa mi však nepozorovane uniknúť a ponáhľala som sa na metro. Popásla som si oči na Millerovej dokonalosti, no neprospelo mi to.
Milan Buno, literárny publicista
Inzercia
