Moje narodeniny. Všetci mi želajú len to, čo im hlavne chýba. Niekto zdravie, iní peniaze, dobrého muža, žiadneho chlapa, len naj prácu, žiadnu prácu, podľa ich priorít. Ako sa nad tým zamýšľam, tak sa mi zdá môj život je ako prázdna bublina, v ktorej narážam na steny zo skla. Hľadám len osteň, ktorý tu hnusnú bublinu rozbije.
Jeden osteň na stene som v diaľke aj videla. Prácu som mala vynikajúcu, kolektív ešte lepší, platovo to bolo nad priemer vysoko. Aj manžel bol už len môj najlepší priateľ po priateľskom rozvode. I keď to bolo fajn, ale nebolo to pravé orechové. Jeho súčasná manželka s črtajúcim sa bruškom bola moja kolegyňa z práce. Hotová filmová idylka.
Konečne vypadol posledný hosť z môjho bytu. Naliala som si pohár sektu, ktorý som si schovala v chladničke v tajnej poličke. Tie moje „pijavice“ mi vypili skoro všetko. Pomaly sa vyzliekam a idem si dať zaslúženú sprchu. Šum vody ma vytrhol zo zamyslenia. Nabehnem do sprchy s topánkou a 15 centimetrovým opätkom v ruke. Cez mrazené sklo sa črtala postava. S ohromujúcim revom som otvorila dvere na sprche. A koho že tam nevidím? Moja segra s priateľom si to tam rozdávali. Hneď som stíchla a zatvorila dvere a išla som preč z kúpeľne. Zajtra si to vypije potvora jedna. Spotená, strapatá , neumyté zuby (to ma najviac štvalo) som išla do mojej spálne. Čo čert nechcel, tam bolo ďalšie prekvapenie. Bol tam spolužiak zo základnej, ktorý nikdy nezabudol na moje meniny a ani narodeniny. Boli sme ako súrodenci. Vždy sme sa stretli, keď bolo jednému alebo druhému ťažko. Celkom som na neho zabudla. Uložila som ho do postele po incidente s mojím ex a mnohými drinkami už predtým .
Už som si brala veci do obývačky na spanie, keď ma zastavil bozkom na krčnú tepnu. „Čo mu to zas blázni, toto sme už predsa dávno prebrali?“ v duchu mi prebehlo mysľou. Otočila som sa s výčitkou v očiach. Jeho pohľad ma odzbrojil. „Prosím , dnes nie...“
Vravela som to, ale len v duchu. Moje telo išlo svojim smerom. Ruky sa mimovoľne ovinuli okolo jeho krku. Kričala som nie. Ale moje pery sa prisali na jeho. Ruky povzbudzovali každú bunku jeho tela k tomu, aby sa prebudili k väčšej žiadostivosti, … moje JA kričalo nie, ale moje telo hovorilo presný opak.
Nechápala som samu seba, ako mu dávam dole posledné zvyšky, ktoré chránili jeho mužnosť. Prebrala som iniciatívu a brala som si všetko to, čo som vždy chcela len pre seba. Nepozerala som na neho, či sa mu to páči, alebo či je spokojný. Moje uspokojenie bolo nadovšetko.
Najzvláštnejšie bolo, keď ma nechal robiť s ním, čo chcem. Aj keď sa mu to nepáčilo a videla som, že aj on mi chce dať to svoje, predsa sa nebránil ….
Toľké roky, mesiace, dni… Došlo mi to až ráno, keď som sa túlila síce nie k pevnému vyšportovanému telu, ale k srdcu, ktoré mi toľké roky dávalo podporu.
Ďakujem za tu jeho opicu, s ktorou prišiel na moju oslavu.
