„Som zvedavý, ako mi toto vysvetlíš?!“ Nasrdený tón jeho hlasu nasvedčoval tomu, že táto hádka neskončí dobre. Hádali sa pre každú hlúposť. Keby nebolo detí, tak by boli dávno od seba. Toto puto ich držalo pokope už niekoľko rokov.
Hádky ju vyčerpávali. Po nich sa uzavrela do svojho sveta, kde bolo všetko v poriadku a partner bol nadmieru milujúci. Jeden čas si svoje túžby písala na kúsky papiera, ktoré neskôr rituálne pálila s prianím, aby sa splnili.
Už to nezvládla. Vyčerpanosť z práce, zo stálych pripomienok detí a ešte aj svokry ju zbavili energie natoľko, že sa fyzicky zrútila. Jej psychika k tomu tiež už nemala ďaleko…
Našla sa v posteli. Čiasi ruka ju držala. Omámenie sa pomaly vytrácalo. Videla nad sebou lekára, ktorý ju držal za ruku a meral tep. Z diaľky počula hlasy –“ …je vyčerpaná a podľa tiku v oku aj psychicky unavená. Musíte s tým niečo robiť. Toto bolo varovanie…“
Pozrela sa do kalendára. Prešlo od toho dňa už šesť mesiacov. Jej život sa zmenil od základov.
Aj milovanie bolo iné. Rukou pomaly prechádzal po každom milimetri jej tela. Venoval sa jej viac ako počas svadobnej noci. Vyvrcholenia nasledovali jedno po druhom, každé jedno si naplno uvedomovala. Nemusela už dokazovať, že on je pán tvorstva a že iba on je milovaný. Tej istej nehy a možno dokonca oveľa viac sa dostávalo posledné mesiace aj jej. Zmenilo sa všetko. Srdiečko poskočilo, keď jej nežne rukou prechádzal po tvári. „Dobré ránko, láska, deti sú už v škole. Si hladná? Pripravím ti raňajky,“ spýtal sa jej manžel. Nebadane sa štipla, aby sa presvedčila, či to nie je len sen. Dokonalý sen….
Prebrala sa. Stále ležala v nemocničnej izbe, kde ju gniavili všetky steny. Srdce sa rozbehlo ako divé. Čo je s deťmi…. Otvorili sa dvere. Stál v nich jej manžel. „Som rád, že si ok ,“ povedal zmeneným hlasom. „Odpusť mi, že som bol taký sebec. Nikdy ťa nechcem stratiť,“ zašepkal nežne a ona cítila, že odteraz to bude celkom inak.
