Politológ Eduard Chmelár o prerábke hymny, ktorá vyvolala hlavne medzi opozíciou a jej spriatelenými médiami vlnu hystérie: Nemôžeme dopustiť, aby si tu jeden politický prúd agresívne monopolizoval nárok na kultúru
Hudobný skladateľ Oskar Rózsa sa mi vo včerajšom videu poďakoval za verejnú podporu a zároveň oznámil, že až do roku 2025 ruší svoje koncerty, aby sa vyhol útokom pseudoliberálov.
Spomenuté video: https://www.youtube.com/watch
Už teraz však vieme, že sa mu to celkom nepodarí. Organizátori medzinárodného festivalu Víkend atraktívneho divadla vo Zvolene vyškrtli z programu Večer Mareka Brezovského, ktorým si chceli pripomenúť 50. výročie narodenia a 30. výročie úmrtia tohto geniálneho hudobníka. Ako dôvod uviedli, že „nemôžeme ignorovať udalosti posledných dní, s ktorými sa nedokážeme stotožniť“.
Zostal som v nemom úžase. Nebyť Oskara Rózsu (a režiséra Patrika Lančariča), nikdy by som sa nedozvedel o tvorbe a existencii tohto najväčšieho hudobného talentu za posledné desaťročia. Zrušiť mu poctu len preto, lebo máme politické výhrady k autorovi večera je čisté kultúrne barbarstvo.
Sledoval som tie jasajúce reakcie progresívnych šialencov na túto verejnú popravu popredného hudobníka („Výborné rozhodnutie! – Ďakujem za jasný postoj voči legitimizácii zla! – Ďakujeme! Konšpirátori na takéto podujatia nepatria! – Správne! Oskar sklamal!“) a onemel som od hrôzy nad tou mierou fanatizmu, ktorú ako historik môžem porovnať len s päťdesiatymi rokmi minulého storočia.
Ja vážne nechápem. Za čo to Oskara Rózsu vlastne potrestali? Za to, že upravil hymnu do podoby, z ktorej sú členovia Slovenskej filharmónie zúčastnení na jej nahrávaní nadšení? Za to, že si dovolil reagovať na primitívne osočovanie Doroty Nvotovej? Či za to, že po tom, čo o ňom Bárdy a spol v mainstreamových médiách natárali totálne klamstvá, mu dal jediný priestor na uvedenie vecí na pravú mieru Danny Kollár? Kde to, do čerta, žijeme?!?
Úplne ma z toho vyplo a priznám sa, že vo mne okamžite ožili spomienky na obdobie Matovičovej vlády, kedy išlo nezávislým ľuďom ako ja o holú existenciu. Toto sú nebezpeční psychopati, ktorí vás chcú umlčať za každú cenu.
Agent Šnídl z Denníka N najprv pochválil status Centra boja proti hybridným hrozbám ministerstva vnútra SR o ohrození demokratických hodnôt a šírení nenávisti a falošných správ. A v ten istý deň sa vysmial Oskarovi Rózsovi nútenému urobiť opatrenia pre vlastnú bezpečnosť, že sa hrá na obeť liberálov.
No moment, tak si to vyjasnime. Keď niekto kritizuje progresívcov (aj keď ide o vecné výhrady), tak je to vždy útok a šírenie nenávisti. Ale ak niekto vedie nenávistnú kampaň proti niekomu z opačného tábora, tak je to obdivuhodný čin a dobre mu tak? Keď sa niekto z vládnej koalície pomýli alebo má len iný postoj k problému, tak je okamžite obvinený zo zámerného šírenia hoaxov a označený za konšpirátora. Ale keď červené denníčky vychrlia tony klamstiev, tak je to sloboda prejavu, za ktorú sa netreba ospravedlňovať? Takto si to predstavujú v Denníku N?
Možno to príde niekomu smiešne, ale tieto praktiky sú v skutočnosti extrémne nebezpečné. Presne takto sa začal v dejinách každý hon na čarodejnice, ktorý sa skončil deportáciami, popravami a vraždami nepohodlných oponentov. Toto sa musí skončiť.
Podujatia, ktoré si dovolia takto kádrovať a ponižovať ľudí, by mali byť čestnými ľuďmi bojkotované a nemali by dostať ani cent. Takéto útoky na pluralitu názorov a rešpekt k odlišným postojom, čo sú základné princípy demokracie, musia okamžite prestať. Oskar Rózsa predsa nie je hocikto.
Po prvýkrát som sa s ním zoznámil pred desiatimi rokmi. Vtedy špeciálne pre opernú divu Adrianu Kučerovú (partnerku Mateja Drličku) zložil kantátu Under my spell (Pod mojím kúzlom), ktorá zožala obrovské úspechy v Prahe, Viedni, Budapešti a ďalších metropolách.
„Celý projekt vyráža dych. Sama som mala zimomriavky, keď som nahrávku počula po prvýkrát,“ vyznala sa samotná speváčka. Autor týchto riadkov to môže potvrdiť, bol som týmto dielom nadšený, mal som pocit, že sa zrodil slovenský Ennio Morricone.
Po premiére v Katedrále sv. Víta v Prahe s 80-členným orchestrom sme sa presunuli na večierok na Pražský hrad, kde sme o tomto umeleckom zážitku živo debatovali. Režisér Juraj Jakubisko bol Rózsovou hudbou rovnako unesený ako ja. Navrhol som im, že by mali pracovať spoločne. A Jakubisko vážne začal uvažovať nad tým, že by Rózsovu hudbu využil vo svojom pripravovanom veľkofilme o Svätoplukovi. Žiaľ, už ho nedokončil. Fotografia je práve z tejto milej debaty.
Som vyslovene zhnusený z toho, ako sa k téme hymny vyjadrujú ľudia, ktorí tomu absolútne nerozumejú a vôbec z toho, že na Slovensku akoby prestali platiť nejaké zásady excelentnosti a odbornej spôsobilosti.
Každý sa vyjadruje ku všetkému, žiadna autorita vybudovaná štúdiom, výskumom či expertnou činnosťou v ére sociálnych sietí neexistuje.
Včera som zachytil debatu redaktorky TV Joj Barbory Jánošovej so sociológom Michalom Vašečkom a žasol som. Rozprávali sa o úprave slovenskej hymny a ja som sa už ani nepýtal, prečo si k téme nepozvali hudobníka, muzikológa alebo historika, ja som len ústa otváral.
Prvá hlúposť, ktorú vyslovil pán sociológ, bola hláška, že Kopala studienku je pohrebná pieseň. Pýtal sa, prečo je taká smutná, prečo nie je veselšia. No ja neviem, či niekedy počul vyše 200-ročnú maďarskú hymnu, ale nikto sa na jej clivotu nesťažuje.
Potom začal pán Vašečka špekulovať, prečo sa v nej spomínajú Slováci, vraj je to zastarané a pani Jánošová mu pritakala, že veď už vraj nie sme Slováci, už sme občania (sic!). Počula už niekedy nemeckú hymnu? Kde sa spieva o nemeckých ženách, nemeckej vernosti, nemeckom víne a nemeckom speve? A čo maďarská? Hneď prvý verš „Bože, požehnaj Maďara“? A čo takto talianska hymna o „talianskych bratoch“? Skúsime dánsku hymnu? „Nech žije každý Dán“? Stále nič?
Nespokojný Vašečka kontruje, že by sa nám zišiel veselší text, ako majú napríklad Francúzi. Tak prosím. Má na mysli ten verš o podrezávaní hrdiel vašich synov a vašich druhov? Či to záverečné zvolanie „nech nečistá krv napojí brázdy našich polí“? Je to dostatočne veselé?
Ani pán Vašečka a už vôbec nie pani Jánošová nerozumejú významu hymny. Vznikla zo slova hymnus, čo bol chválospev božstva. Hymna je teda chválospevom národa. Je to niečo ako modlitba. Posvätný text a posvätná melódia, ktorá sa nemení, ktorej sila spočíva v niečom inom.
Konkrétne tú našu si spievali frustrovaní štúrovci, keď ich prepustenie ich obľúbeného učiteľa Ľudovíta Štúra vyhnalo z Bratislavy. Spievali si ju štúrovskí dobrovoľníci, prví bojovníci za našu slobodu. Maľovali ju na vagóny česko-slovenskí legionári v Rusku.
Umierali s ňou na perách hrdinovia Slovenského národného povstania. V slzách a bezmocnosti sa k nej utiekali generácie, ktoré zažili zákerné prepadnutie našej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy. S radosťou vyslobodených sa niesla námestiami počas Nežnej revolúcie. A privítali sme ňou aj vyhlásenie nezávislosti Slovenskej republiky. Ako chcete toto všetko zmeniť a vytrhnúť z našich sŕdc a z našej historickej pamäti?
Už sa v tom trochu strácam, že práve tí, ktorí kritizujú Rózsovu inštrumentálnu úpravu hymny ju odrazu chcú vymeniť úplne.
Odvolávajú sa pritom na disidenta Miroslava Kusého, zatrpknutého čechoslovakistu, ktorý nemal k slovenskej národnej hymne nikdy a nijaký vzťah. Úprimne, aj ja mám radšej slová hymnickej piesne Kto za pravdu horí.
Ale hymna nie je hit, ktorý vás časom omrzí, nie je to predvolebný klip alebo televízna zvučka. Je to symbol, s ktorým sa národ zrodil, s ktorým rástol a s ktorým dozrel. Nikomu by nezišlo na um meniť latinské Te Deum alebo starosloviensky Otčenáš. Nikto nemá právo meniť ani národnú hymnu. Ale jej vylepšeniami a zdokonaleniami jej vzdávame poctu. A kto tomu nerozumie, nech mlčí a venuje sa svojmu remeslu.
Zdroj: FB Eduard Chmelár https://www.facebook.com/share/p/Uz3fpC19Tk7CS4Cj/
