Eduard Chmelár, politický a mediálny analytik, historik, publicista, reagoval na výrok Rudolfa Huliaka na adresu poslankyne Lucie Plavákovej
Zdroj text, foto: FB Eduard Chmelár https://www.facebook.com/share/p/GP8jdkn4uxCMD8GN/
Prinášame vám jeho vyjadrenie (v pôvodnom znení bez úprav):
Pôvodne som sa k téme huliakiády nechcel vôbec vyjadrovať. Nie preto, že by som oplzlé výroky tohto ziapajúceho tvora nepovažoval za strašné – na neudržateľnosť tejto neriadenej strely som upozorňoval už od novembra minulého roka, kedy však koaličnú radu nerozhorčilo jeho správanie, ale moja kritika. Tentoraz som nereagoval, lebo neznášam masové moralizovanie.
Vyjadrili sa k tomu všetci, už som len očakával, že sa pridá aj kolektív pracujúcich Podpolianskych strojární alebo žiaci základnej školy z Hornej Súče, ako sa to zvyklo robiť pri podobných politických kampaniach za bývalého režimu. No a vrchol všetkého je, keď sa vyjadrujú aj Matovič, Pročko a Naď – skutočné etalóny politickej morálky na Slovensku… To už kde sme?
Nijako tým nezľahčujem to, čo Rudolf Huliak povedal, iba upozorňujem, že suterénne urážky na političky z iného tábora obyčajne nevyvolávajú toľko emócií (či už ide o ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, ministerku zdravotníctva Zuzanu Dolinkovú alebo v minulosti ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny Vieru Tomanovú, aj keď jej prezývku „E. T. mimozemšťan“ vymyslel súčasný poradca ministra školstva Rado Baťo), takže nemožno si nevšimnúť určitú politickú podmienenosť takéhoto rozhorčenia (ak ho nechcem nazvať priamo pokrytectvom).
A máme tu aj čerstvý príklad komika Mateja Makovického, ktorý si na adresu Roberta Fica „zavtipkoval“ spôsobom, ktorý bol nielen mimoriadne nevkusný, ale nie som si istý, či už nebol za hranicou zákona: „My sme taká krajina, že ani vlastného premiéra si nevieme zastreliť… Už môžem? … Už môžeš, už sa zotavil… Čo môžeš, musíš! Aká krajina, taký Kennedy.“ https://www.facebook.com/reel/1071471877984033 Nie je toto navádzanie na trestný čin? Alebo propagácia násilia? V každom prípade som zo strany opozície nepočul ani jeden hlas odsudzujúci takéto prejavy – predpokladám, že sa na tom ešte zabávali.
Takže nie, Rudolf Huliak ma neprekvapil. On sa predsa od začiatku svojej politickej kariéry presadzuje extrémistickými vyjadreniami – toho by mali zastreliť, toho obesiť, tomu by mali deti pľuť na hrob atď. – a jeho voličom to zjavne imponuje. Napokon, ak bol niekto schopný kandidovať za ĽSNS, to nie je minulosť, to je mentálne nastavenie danej osoby, ktorá je už v tomto prípade neraz vulgárnejšia a agresívnejšia ako samotný Marián Kotleba.
To, čo ma vydesilo, bola miera súhlasu s jeho primitívnymi výrokmi zo strany rôznych postáv a postavičiek našej internetovej scény. Až to je skutočne nebezpečné, lebo to poukazuje na to, že rôzne formy fašizmu presiakli do tejto spoločnosti tak nebadane, že ich už mnohí považujú za normálne alebo štandardné. A k tomuto trendu sa musím vyjadriť.
Zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud v predvečer nástupu nacizmu upozornil: „Prvou a neklamnou známkou hlúposti je nedostatok hanby.“ Rudolf Huliak sa nikdy za nijaký výrok neospravedlnil. Pri ľuďoch tohto typu ani nemá význam moralizovať, lebo oni si nedokážu uvedomiť, čo spáchali. Po tom, čo poslanec Huliak nazval svoju kolegyňu sukou, pristúpili k nemu mimo mikrofónov jeho spolustraníci z klubu SNS a radili mu, že by to mal nejako zmierniť a vyzdvihnúť, že si ženy váži. Huliak však tomu nasadil ešte korunu. Vyznal sa z lásky k svojej matke a partnerke a dodal: „Ospravedlním sa večer svojej suke na dvore.“
Čo k takémuto prejavu patologického grobianstva a hulvátstva dodať? Ďalšie slová sú takmer zbytočné, lebo tým, ktorí dostali z domova aspoň štandardnú výchovu, netreba vysvetľovať, že toto sa nerobí. A tí ostatní to nechápu a nepochopia.
Zaujal ma ešte jeden dodatok, ktorým Huliak vysvetľoval svoj vzťah k ženám a ktorému médiá nevenovali pozornosť: „Všetky ženy z môjho okolia vedia, čo k ženám cítim. Neprejde deň, keby som ja vlastne neprišiel do úradu k sebe a nejakým spôsobom ich neodmenil. Či už je to malá čokoládka, pozornosť alebo niečo podobné.“ Čiže Huliak sa aj v praktickom živote správa k ženám ako k tým sukám na dvore, ktoré si treba získať kockou cukru. Hádam mu doma alebo na obecnom úrade v Očovej neaportujú.
Opakujem, toto nebol prešľap, ktorý by ho mrzel, toto je mentálne nastavenie človeka, ktorý nechápe, že ženy treba rešpektovať, nie kupovať si ich za sladkosti. Snažiť sa vylepšiť imidž tomuto mizogýnovi tým, že ľúbi svoju dcéru a suku je podobne trápne ako obhajovať Hitlera, že mal rád deti a psy.
Nemôžem sa preto zmieriť s ľuďmi, ktorí bagatelizujú jeho neakceptovateľné správanie tým, že iba povedal svoj názor „od srdca“. Čo je už potom fašizmus, ak nie toto?? Niektorým ľuďom je asi zbytočné vysvetľovať, že fašizmus sa historicky začal práve takto: pri slovách, akými sa vyjadrujeme o iných ľuďoch, pri totálnej dehumanizácii človeka. Spôsob, akým tieto osoby hovoria o Rómoch, utečencoch alebo pároch rovnakého pohlavia, je pre mňa absolútne neprijateľný. Infantilný spor o nálepky v parlamente, ktorý iba zakrýval spochybňovanie práva na existenciu týchto ľudí, to iba zvýraznil.
Takýchto poslancov si pokojne môžete predstaviť v nacistických uniformách, ako so štekajúcimi psami ziapu na ľudí transportovaných do koncentrákov. Ako ďaleko máme k tejto možnosti? Všímate si vôbec, ako dramaticky rastie miera nenávisti voči ľuďom, ktorí sú iní ako my? Tie bariéry v spoločnosti už dávno padli, takže vám hovorím, že je len otázkou času, kedy niekto navrhne takýchto ľudí vyháňať z vlasti, a vtedy to už nikomu nepríde nehorázne, lebo sme stratili citlivosť voči takýmto prejavom.
Neraz som upozorňoval na to, že nové formy fašizmu, ktoré prenikajú do modernej spoločnosti, budú iné ako tie, ktoré poznáme z historických filmov. Ale som šokovaný, že niektoré prejavy sa opakujú ako cez kopirák.
Keď sa Rudolf Huliak necháva počuť, že by rád zakázal anglické pesničky v našich rádiách, tak mu musím pripomenúť, že takéto nariadenia majú oporu jedine v legislatíve vojnového Slovenského štátu, kedy sa nesmeli hrať anglické, ruské a maďarské piesne. To všetko tu už predsa bolo. A vy ste už tak nasiaknutí a nainfikovaní touto zvrátenou ideológiou, že vás to ani len neznepokojuje?
Ale aby som sa vyjadril aj ku konkrétnemu predmetu tohto sporu. Huliak svoje výbuchy zlosti ospravedlňuje tým, že ako kresťana ho rozčúlilo, keď Lucia Plaváková povedala, že „plod dieťaťa nemá právo na život“. Všetci sa toho chytili bez toho, aby si overili, čo presne poslankyňa za PS povedala, a to zdôrazňujem, že pri tomto poslancovi s krátkou zápalnou šnúrou si treba overovať všetko, lebo aj tentoraz zavádzal.
V skutočnosti sa Lucia Plaváková vyjadrila takto: „Hovorili ste aj o tom, že zákony určujú, kedy sa plod stáva človekom. No to nie je pravda, žiadne zákony to neurčujú, plod nie je osobou, právne nie je subjektom práva, to hovorí náš Ústavný súd. Už sme tu z rozhodnutia US citovali a ja ešte z neho budem citovať aj v rozprave, a preto nemá plod ani právo na život. To konštatuje náš Ústavný súd. Subjektom práva sa stáva teda po narodení.“
A naozaj, Ústavný súd v rozhodnutí, na ktoré Plaváková odkazovala, doslovne píše: „Podľa ústavy nasciturus (nenarodené dieťa) NIE JE SUBJEKTOM PRÁVA, KTORÉMU PATRÍ PRÁVO NA ŽIVOT podľa článku 15 odsek 1 prvej vety ústavy“. Čiže až po narodení dieťaťa sa môže u neho uplatňovať právo na život. Pred narodením je iba HODNÉ OCHRANY, ako hovorí ústava. To sú dva odlišné právne pojmy, dve odlišné právne kategórie. S týmto výrokom nemusíte súhlasiť, ale iste uznáte, že Rudolf Huliak ho posunul vo význame a urobil z neho nenáležitú skratku. Či úmyselne alebo z neznalosti, už nechám na vás. Ale v žiadnom prípade mu to nedáva právo nazvať kolegyňu za jej právny názor sukou. Toto si tu hádam nebudeme vysvetľovať, pre mňa je šokujúce, že takéto hulvátske spôsoby niekto dokáže obhajovať.
Pripomínam, že si nespomínam, kedy by som s Luciou Plavákovou súhlasil v niečom podstatnom. A ani tentoraz sa mi nepáči cynický tón, akým hovorí o tejto citlivej téme. Rád by som zdôraznil, že hrubosť sa neprejavuje len v oplzlých nadávkach, akým čelí pani poslankyňa, ale aj v spôsobe uvažovania, aký prezentuje napríklad ona sama.
Pre mňa je život posvätný zázrak hodný najvyššej úcty. Každý – aj život ženy, ktorá sa môže ocitnúť v neriešiteľnej situácii; aj život, ktorý sa ešte len rodí; aj život toho mladého medveďa, ktorý je pre Huliaka iba trofejou.
Navyše, článok 15, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí – „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ – a základný zákon štátu si treba ctiť. Ale polemiku o tomto práve nemôžeme viesť agresívnymi, znevažujúcimi, zneucťujúcimi a vulgárnymi osobnými útokmi. Fundamentálnym základom demokracie už od čias Voltairea je rešpekt k iným názorom. A v tomto parlamente sa absolútne vytratil.
Umiernený slovník si vyžadujú zvlášť polemiky o rozporuplných otázkach, kde na seba narážajú dva rovnocenné pohľady. Názor Lucie Plavákovej nie je ojedinelý a už vôbec nie extrémny. Prezentuje ho napríklad aj jeden z najvýznamnejších a najčítanejších filozofov súčasnosti profesor Peter Singer vo svojom diele Praktická etika (úryvky z jeho rozsiahlej knihy vydal vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov jeho vtedajší riaditeľ a dnešný poslanec za SNS Roman Michelko).
Singer upozorňuje na to, že absolútna ochrana života dieťaťa tak ako ju poznáme dnes, je skôr odrazom typicky kresťanského spôsobu myslenia, nie univerzálnych morálnych hodnôt. Pripúšťa, že „silná stránka konzervatívcov tkvie práve v tom, že sa liberálom nedarí poukázať na žiadnu morálne významnú hranicu, ktorá by oddeľovala embryo od novorodenca“. Zároveň však kategoricky tvrdí, že „život plodu nemá vyššiu hodnotu, než život iného zvieraťa s podobnými rozumovými schopnosťami, schopnosťou uvedomovania, schopnosťou cítiť a tak ďalej. Vzhľadom na to, že plod nie je človekom, nemá rovnaké právo na život, ako človek“. Singer sa opiera o vedecké poznatky a konštatuje: „Teľatá, ošípané alebo tak veľmi zosmiešňované kurčatá majú pred ľudským plodom obrovský náskok, a to bez ohľadu na štádium vývoja. Ak by sme takýmto spôsobom porovnali trojmesačný plod a rybu, vyšla by z tohto porovnania ako uvedomelejšia bytosť ryba.“
Tieto názory môžu kohokoľvek rozčúliť alebo pobúriť, ale ak nie je schopný s nimi vecne polemizovať, mal by sa zdržať urážok na adresu ich nositeľov. Pretože práve Huliakovo šermovanie kresťanskými hodnotami je v jeho prípade extrémne nepresvedčivé. Tento exkotlebovec sa bezprostredne po incidente zbabelo bránil trápnymi výhovorkami, že výraz „suka“ nie je u neho hrubá nadávka (sic!) a že nech na neho takýmto spôsobom nejdú, lebo on „striktne vyznáva božie zásady“.
Nuž, takto sa správa typický pokrytec, ktorý svoje nemorálne správanie zakrýva náboženskými dôvodmi. Jeho hrubé útoky na členov LGBTI komunity presahujú nesúhlas s nejakou ideológiou, sú to útoky na identitu a spôsob života ľudí, do ktorému ho nič nie je.
Tým skôr, že on sám nie je príkladom vzorového kresťana, keď žije nezosobášený s družkou a ich spoločným dieťaťom, čo je model, ktorý jeho blízky kolega a tiež exkotlebovec Štefan Kuffa nazýva hriechom (a terorizuje týmto postojom rozvedené ženy na ministerstve životného prostredia). Mne je skutočne jedno, v akom zväzku žije poslanec Huliak, poukazujem tým iba na to, že ani on by sa nemal starať do toho, ako žijú iní ľudia.
Ale na záver chcem povedať niečo oveľa dôležitejšie. Keď hovoríme o Ježišovom posolstve, hovoríme o fenoméne mimoriadnej duchovnej sily, ktorá vyplývala zo schopnosti absolútneho sebaovládania.
Keď Ježiš Nazaretský hovorí o kráľovstve nebeskom, nesľubuje budúcnosť, ktorá príde odniekiaľ zvonku, nezávisle od nás. Hovorí o budúcnosti ako o nároku na prítomnosť, ktorá je v nás, je v našej možnosti využiť každý okamih čo najplnšie a najnáročnejšie. Inými slovami, ten slávny a častokrát pretriasaný výrok, že „kráľovstvo božie je v nás“ je výzvou na to, aby sme žili náročne, lebo dokonalá ľudskosť je možná.
Môžeme ju uchopiť, môžeme byť mravnejší, čistejší, môžeme byť ľudskejší, a to naším vlastným pričinením. A aj keď vonkajšie okolnosti k tomu zvádzajú, nikto ťa nenúti žiť podlo, zbabelo alebo sebastredne, vždy máš možnosť povzniesť sa, vnútorne sa zmeniť, usilovať sa o smerovanie ku „kráľovstvu božiemu“, a tým do neho patriť. Kresťan, ktorý verí v „kráľovstvo božie“, musí prijať to najnáročnejšie poslanie, musí vnášať budúcnosť do prítomnosti, musí túto vieru nielen mať, ale ju predovšetkým žiť, šíriť, vyznávať, hlásať a získavať pre ňu iných. Ježiš nežiada kult, ale činnosť. Nechce, aby ste sa učili nejaké dogmatické formulky, ale žiada v zmysle kráľovstva božieho konať. „Choď a rob podobne!“ nabádal Ježiš zákonníka (Lk 10,37).
A ja sa pýtam, kde je v tomto vaše kresťanstvo, pán Huliak? Obzvlášť, keď vám Ježiš dáva úlohu hľadať vždy a za všetkých okolností mravne náročnejšie prostriedky? Ale toto všetko by vám mal vysvetliť váš kňaz, váš biskup, a nie sekulárny mysliteľ, ktorý len pochopil Ježišovo učenie viac ako jeho nasledovníci.
Takéto názory, aké prezentuje exkotlebovec, nikdy neboli kresťanské, ale extrémne pravicové. A nikdy neboli ani národniarske: Martin Rázus sa v hrobe obracia. A nikdy by sa nemali spájať ani s Očovou, pretože kým Matej Bel bol „veľkou ozdobou Uhorska“ (a jedným z prvých hlásateľov národnostnej a náboženskej tolerancie u nás), Rudolf Huliak je akurát tak veľkou hanbou Slovenska.
Nečakám, že to pochopia prívrženci krajnej pravice a nestojím o ich priateľstvo.
Prihováram sa tým, ktorých rozhorčenie môže zvádzať k silnejším slovám, ale ktorí ešte nezišli z cesty a vzhľadom na svoju výchovu, na to, čo im vštepila mama alebo starý otec, ešte dokážu rozlíšiť, čo je vo vzťahu k nášmu názorovému oponentovi alebo protivníkovi prípustné a čo nie. A nielen voči ženám: nikdy nepochopím tento feministický rozpor – usilovať sa na jednej strane o emancipáciu druhého pohlavia a na druhej strane vyžadovať vo vzťahu k nemu nejaké osobitné správanie. Mali by sme byť k sebe ohľaduplní bez ohľadu na pohlavie. Prosím, zostaňme ľuďmi.
