Nie neviem si predstaviť, akú príšernú svalovicu budem mať. Z tej poslednej som ledva prepletala nohami, ale hanbu som si nemohla dovoliť, tak som fičala o dušu.
Tancujem, lepšie povedané vyskakujem s Nganjom, zatiaľ čo ma sledujú jeho kamaráti hulákajúc rytmy, do ktorých sa snažím pobybovo trafiť. Štýl tanca je obdobný ako u hádam všade známych jazykovo i kultúrne príbuzných Masajov. Skáče sa do výšky, pričom sa musíte zladiť so svojím tanečníkom. Chce to istú ladnosť a hlavne ľahkosť. Predpokladám, že Datogovia by vymenovali ďalšie nevyhnutné schopnosti. Atmosféra má istú dávku romantiky, tancuje sa totiž v noci. Svietia len hviezdy a mesiac, nikde som také jasné nebo posiate hviezdami nevidela. Očami hľadám Južný kríž, ktorý ako jeden z mála viem rozoznať na južnej pologuli. Neruší žiadne iné svetlo, keďže do týchto končín africkej buše ešte elektrina nezavítala. Vyfešákovaní muži s neodmysliteľnými korálkami, palicami a vo farebných „sukienkach“ stoja v rade a vydávajú čudesné zvuky.
Hulákajú, tlieskajú, čím vytvárajú rytmus, do ktorého sa skáče. Dievčatá sa skákajúc približujú k tancujúcim sólistom, ktorí držia palicu a zároveň hrajú na ústnej harmonike. Snažia sa čo najdlhšie zotrvať v tvári tvár chlapcovi, ale obťažkané medenými obručami na nohách a mosadznými mohutnými náhrdelníkmi na krkoch, jemno šuštiac v rytme tanca, im znemožňujú pomýšľať na dlhodobé zotrvanie v blízkosti tehličkových tanečníkov.
Prenechávajú miesto ďalším a šikovne sa zaradia do radu usmievavých dievčat celých zahalených v čiernom. Opakujúci kolobeh dáva priestor na vyjadrenie vzájomných sympatií a následné riešenie vlastných záujmov medzi mladými po žúrke. Absolvovala som niekoľko nočných tancovačiek, kým som sa odhodlala ísť s kožou na trh, nehovoriac o tom, že ma pri každej akcii mládenci vyzývali a nepomohlo mi ani krčenie sa na boku, doskackali až ku mne. Veď som aj pri tých čokoládových telách patrične svietila 🙂 No ale hádajte, našla som v ich nezvyčajnom štýle tanca zaľúbenie.
Títo pastieri, ktorí stále žijú polonomádnym spôsobom života a to i napriek dlhoročnej snahe tanzánskej vlády, ktorá by ich najradšej videla usadených, sa stali na niekoľko mesiacov mojím objektom skúmania, mojimi priateľmi, tanečníkmi, spoločníkmi pri rannej káve či jednoducho mojím prechodným domovom. Takmer úplní analfabeti, ale naplnení životnými skúsenosťami a vždy s časom pre toho druhého.
Ak náhodou ste podporovatelia vzdelania, fanúšikovia Afriky či pastierov, alebo jednoducho filantropi s chuťou pomôcť, tak neváhajte a pridajte sa. Zopár detí týchto pastierov (dievčatká Utabu a Mteji a chlapci Ukaka a Kituseni) sa odhodlalo tento rok prekročiť brány súkromnej anglickej školy, kde patria na radosť moju i rodičov k top žiakom v triede. V januári ich čaká opäť škola, vymenia pastierske palice za ceruzky a hádam raz pomôžu aj svojej rodine či komunite, ktorá je v tej tanzánskej mozaike rôznych etník značne marginalizovaná. Ak by ste chceli prispieť na ich školné, ktoré v tejto internátnej škole predstavuje 600 euro na celý školský rok, posielajte na číslo účtu: SK5609000000000283929150, majiteľom som ja, Emília Bihariová. Ak by ste chceli vedieť viac, kľudne mi píšte 🙂
Emília Bihariová
Autorka je doktorandkou 3. ročníka odboru Etnológia a mimoeurópske štúdie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, dizertačnú prácu píše na tému Vzdelanie v kontexte tradičného spôsobu života pastierov Datoga v centrálnej Tanzánii, kde predtým pôsobila štyri roky ako dobrovoľník/učiteľ.
