Autor: Mgr. Radoslava Brhlíková, PhD. je vysokoškolský pedagóg, politológ. Prednáša na UKF v Nitre a Trnavskej univerzite v Trnave. Zaoberá sa európskou integráciou a jej dopadom na medzinárodnú politiku, politickým systémom EÚ a členských krajín EÚ a bezpečnostnými teóriami. Špecificky sa orientuje na politickú participáciu a teórie medzinárodných vzťahov a bezpečnostné štúdie. Z tejto oblasti publikuje a vystupuje na vedeckých konferenciách, doma i v zahraničí. V rokoch 2002-2003 absolvovala odbornú stáž v Európskom parlamente v Bruseli. Pracovala pre DG II – Medziparlamentné delegácie a výbory, kde sa zaoberala prípravou stretnutí poslancov Európskeho parlamentu s poslancami z kandidátskych krajín Českej republiky, Litvy a Slovenska.
Abstrakt
Na počiatku je slovo, v závere to ale môže byť aj guľka. Sústavná dehumanizácia spolu s démonizáciou vedie k šíreniu nenávisti v spoločnosti a môže končiť vraždou. Atentátom. Polarizuje spoločnosť, rozdeľuje ju na skupiny, klany. Slovenská spoločnosť sa stala klanovou spoločnosťou. Od roku 1989 v nej prebieha polarizácia, ktorá jej členov rozdeľuje v zásade na dve skupiny – víťazov a porazených. Nepodarilo sa transformáciu nasmerovať tak, aby sa nikto necítil porazený a vylúčený. Tento príspevok sa zamýšľa a analyzuje stav slovenskej spoločnosti až do osudného dňa 15. mája 2024, kedy sa Slovensko otriaslo v svojich základoch po spáchaní prvého atentátu na vysoko postaveného politika v našich moderných dejinách, pričom motívom tohto činu bola nenávisť. Vychádza pritom z predpokladu, že k tomu, kde sme dnes, sme sa dopracovali prostredníctvom techniky démonizácie a lawfare používanej primárne médiami a niektorými politikmi.
Kľúčové slová:
nepriateľ, démonizácia, slovo, hejt, nenávisť, lawfare, atentát
Abstract
At the beginning there is a word, but at the end it can also be a bullet. Continuous dehumanization along with demonization leads to the spread of hatred in society and can end in murder. Assassination. It polarizes society, divides it into groups, clans. Slovak society become a clan society. Since 1989, there has been polarization in Slovak society, which basically divides its members into two main groups – winners and losers. It was not possible to direct the transformation of society in such a way that no one feels defeated and excluded. This contribution contemplates and analyses the state of Slovak society until the fateful day of May 15, 2024, when Slovakia was shaken to its foundations after the first assassination of high ranking politician in our modern history, while motivation was hate. It is based on the assumption that we have reached where we are today through the technique of demonization and lawfare used primarily by the media and some politicians.
Key words:
enemy, demonization, word, hate speech, lawfare, hatred, assassination
_____________________________________
ÚVOD
Keď som takto pred rokom pripravovala svoj prvý príspevok pre prvý ročník konferencie „Politické vedy v modernom svete“ v Trenčianskych Tepliciach o jazyku politiky, politickej korektnosti a enemifikácii respektíve démonizácii nepriateľa, ani vo sne ma vtedy nenapadlo, ako sa moje teoretické východiská potvrdia v realite tým najobludnejším spôsobom, prostredníctvom teroristického činu v podobe atentátu na premiéra Slovenskej republiky, z ktorého sa celá spoločnosť budeme spamätávať veľmi dlho, ale rôznymi spôsobmi.
Technika démonizácie nepriateľa sa v modernej dobe vnímala skôr v súvislosti s medzinárodnou a bezpečnostnou politikou. Spájala sa skôr s potrebou ospravedlnenia určitých extrémnych krokov v zahraničnej politike, ako je vojenský zásah alebo vojna samotná. Vo väčšom rozsahu sa o tejto technike neuvažovalo ako o technike politického boja v domácom prostredí. Skôr sa hodí do temného stredoveku, do obdobia honu na čarodejnice a tridsaťročnej vojny, nie do sveta, ktorý sám seba nazýva moderným a civilizovaným. Najmä sa nehodí do prostredia, ktoré samo seba definuje ako prostredie demokratické, liberálne, tolerantné, rešpektujúce rozmanitosť a základné práva a slobody, najmä slobodu myslenia, prejavu a názoru, v ktorom platia určité základné zásady, ktoré nikto nespochybňuje, ako sú, že 1. všetci dospelí majú právo voliť; 2. každý má jeden hlas; 3. každý vyberá z dvoch a viacerých strán; 4. voľby sa konajú pravidelne; 5. jedna strana či koalícia bola zvolená; 6. strana, ktorá získala väčšinu hlasov sa považuje za víťaza; 7. tí, čo prehrali, sa nesnažia znemožniť víťazom vládnuť a 8. víťaz sa nesnaží zničiť porazeného.
Po udalosti z 15. mája 2024 v Handlovej však takéto latentné rozčleňovanie neplatí. Ukázalo sa, že túto techniku je možné dokonale a efektívne využiť v boji proti domácim politickým oponentom, najmä v situácii, ak subjektom, čo ju používajú, chýba talent a dostatočná atraktivita (soft power), fakty a argumenty, riešenia a skúsenosti, ktorými dokážu pritiahnuť dostatok voličov, aby v rovnej súťaži politických názorov a ideológii, v rovnej súťaži politických strán, reprezentujúcich tieto názory a ideológie, zvíťazili nad politickým oponentom a získali politickú moc. Práve osoba súčasného premiéra bola dlhodobo (viac než 12 rokov, pričom najmiernejšia prezývka alebo nadávka, ktorou bol častovaný, bola hranol) vystavená technike vytvárania nepriateľa a jeho démonizácie zo strany médií, ku ktorým sa pridali opoziční politici, frustrovaní z toho, že ho nedokázali poraziť v demokratickom súboji – vo voľbách – argumentačne a pragmatickými, fungujúcimi riešeniami. Táto frustrácia konkrétnych novinárov, konkrétnych médií a politikov sa pretavila do kampane a pohonu na jeho osobu, cudne prikrytá nálepkami ako „hyperbolizácia“ a „satira“, ktoré ďaleko presiahli a prekročili všetky prípustné čiary slušného správania sa demokratickej spoločnosti, vrátane zapojenia techniky lawfare – teda zneužitia trestného práva na odstavenie nepohodlného politika, ako to poznáme z príkladov z Latinskej Ameriky.
To, že sa obeť takejto šikany a démonizácie začala brániť rovnakými zbraňami až v poslednom období pred atentátom, sa dnes ukazuje ako vhodné a výhodné alibi pre všetkých, ktorí by si po takom bezprecedentnom akte mali vstúpiť do svedomia, prejaviť pokoru a obeti sa ospravedlniť tak, ako to urobil napríklad bývalý novinár Karol Lovaš v nedeľnej relácii RTVS O 5 minút 12 zo dňa 19. 5. 2024, hoci práve on, ako jeden z mála, takúto techniku pri svojej práci nikdy nepoužil. Nič také sa však zatiaľ nestalo, naopak, zodpovednosť za to, čo sa stalo v Handlovej, začali mnohé média a opoziční politici pripisovať práve obeti. Kde sú však korene toho, že sme sa ako spoločnosť dostali do takejto situácie, do kruhu opakovanej a prehlbujúcej sa nenávisti?
1. Slovenská spoločnosť 30 rokov od Nežnej revolúcie
Opierajúc sa o klasickú teóriu štiepení (cleaveges) Rokkana a Lipseta (1967), ktorá predpokladá, že štiepenie predstavuje stret odlišných záujmových skupín o prisvojenie si čo najväčšej časti obmedzených materiálnych či nemateriálnych hodnôt a umožňuje definovať rozhodujúce politické problémy, ktoré podstatnou mierou ovplyvňujú vznik formovanie a činnosť politických strán a zásadným spôsobom ovplyvňujú politiku danej krajiny alebo regiónu, že tieto štiepenia sú vyvolávané protichodnými potrebami a záujmami ľudí a sú riešené prostredníctvom politickej organizácie, k čomu Lane a Errson (1987) dodávajú, že štiepenie je rozdiel medzi ľuďmi (jednotlivcami, skupinami, organizáciami), ktorý má tendenciu prerásť do konfliktu a existuje buď v potencionálnej alebo otvorenej konfliktnej podobe, možno konštatovať, že od roku 1989 prešla slovenská spoločnosť mnohými štiepeniami, ktoré sa na nej výrazne podpísali, ale nepriniesli uspokojenie všetkých konfliktných línii. Zároveň sú tieto štiepenia v poslednej dekáde vývoja spoločnosti sprevádzané procesom vytvárania nepriateľa, využívajúc pritom program politickej korektnosti, propagandu, hybridnú informačnú vojnu plnú hejtov, poloprávd a klamstiev, k čomu po roku 2020 pribudla aj technika lawfare.
Vo vedeckej obci panuje zhoda, že relatívne rovnostárska spoločnosť sa najskôr – po roku 1989 – rozdelila na dve základné skupiny – víťazov a porazených v ekonomickej, politickej a kultúrnej transformácii. Následne sa vo veľmi rýchlom slede uskutočnili v rámci týchto dvoch základných skupín vnútorné štiepenia na ďalšie podskupiny podľa takých rozlišujúcich znakov, ako je príslušnosť k určitému etniku a identite dominantne na Slovákov a Maďarov, miesto pôvodu na tých z mesta a tých z vidieka, podľa ideológie na liberálov a konzervatívcov, socialistov a komunistov, zástancov vstupu do EÚ a NATO a odporcov vstupu do EÚ a NATO. To viedlo k vzniku mnohých politických strán a hnutí. Aktuálne konkrétne číslo je podľa Registra politických strán a politických hnutí Slovenskej republiky 272[1], z ktorých mnohé sa nikdy reálne do politiky, či už na úrovni regionálnej alebo na úrovni parlamentu nedostali a slovenský politický systém vygeneroval generuje v podstate 7 až 8 relevantných strán, ktoré sa viac či menej pravidelne uchádzajú, striedajú a reálne aj získavajú kreslá v parlamente. Najstaršími relevantnými stranami, fungujúcimi od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sú SNS, KDH a Smer – SSD.
V rozmedzí rokov 2015 až 2023 sa objavujú nové konfliktné línie okolo problémov ako je postoj k medzinárodno-bezpečnostným otázkam – konkrétne k masovému prílevu nelegálnych migrantov, či k dianiu na Ukrajine; k otázke, aké je mesto a aký je vidiek, respektíve Bratislava proti zvyšku Slovenska; k otázke konzervativizmu a progresivizmu, redukovanej na vnímanie základného postavenie a miesta rodiny spoločnosti a miery ohrozenia tradičného životného štýlu; podľa podpory, respektíve odporu k pandemickým opatreniam a povinnému očkovaniu na ochorenie Covid19, a s tým súvisiacim obmedzovaním základných ľudských práv garantovaných ústavou SR; do popredia sa pod vplyvom odchodu Veľkej Británie z Európskej únie (EÚ) opäť dostáva otázka členstva v EÚ a Severoatlantickej aliancii (NATO). Je to aj postoj k otázke, či je Slovensko stále právny štát, najmä v poslednom období, keď vo vyšetrovacej väzbe začali za záhadných okolností umierať podľa princípu prezumpcie neviny stále nevinní ľudia ako generál Lučanský a zatýkaní boli najvyšší predstavitelia politickej opozície, pričom do väzby ich posielali konkrétni, jednotliví, stále tí istí prokurátori a sudcovia (Repa, Šurek, Záleská, Kliment). Oblúkom sa tak štiepenie slovenskej spoločnosti vrátilo do bodu hlbokej fundamentálnej polarizácie a rozdelenia spoločnosti na dva základné tábory – víťazov a porazených vo voľbách 2020, a následne v predčasných voľbách 2023.
Táto zatiaľ nezmieriteľná polarizácia vyprodukovala dehumanizované rozdeľovanie jednotlivcov na skupiny nálepkované rôznymi, často až vulgárnymi označeniami ako slniečkári, fašisti, slušnoľudia, šváby, spodina[2], lúza, dezoláti, opice, paviány, svine, anitvaxeri, americkí pudlíci a riťolezci[3], proruskí trolovia, Putinovi sluhovia, mieroví štváči, múdrosráči či postsedliaci, zmätení a dezinformovaní. Jedna skupina deklaruje – skupina, ktorá sama seba označuje za liberálov a progresivistov, ktorá je v menšine a sústreďuje sa najmä vo veľkých mestách ako Bratislava a Košice – že tú druhú, tú pomýlenú, nesprávnu, neslušnú a nevzdelanú – ktorá je vo väčšine a volí tzv. národne orientované politické sily a Smer – SSD a sústreďuje sa vo všetkých regiónoch Slovenska[4] – je potrebné za jej „nesprávny“ a „pomýlený“ názor prevychovať a trestať nielen vylúčením z verejného priestoru, zo spoločnosti takzvaných slušných ľudí a hlavného prúdu, prostredníctvom tzv. kultúry vymazávania[5] a cenzúrou, ale aj ekonomickou likvidáciou cez stratu zamestnania za názor, pričom veľmi efektívne asistujú rôzni aktivisti, ale najmä konkrétni novinári[6] cez nátlakové akcie v podobe petícii alebo využitím iných nástrojov, trebárs aj nástrojov trestného práva. Dnes už máme konkrétne príklady ekonomického postihu za vyjadrený konkrétny politický názor[7], ktorý sa nezhodoval s názorom tzv. progresívnej časti spoločnosti.
Ako už bolo vyššie uvedené, takáto polarizácia je priamo naviazaná na proces vytvárania nepriateľa, ktorý vychádza z pocitov ohrozenia existujúcich hierarchických vzťahov, hodnôt, existujúcej identity a integrity spoločnosti. Parafrázujúc Eca (2013, s. 10), to znamená, že pre jednoznačné vymedzenie našej identity je nevyhnutné nejakého nepriateľa mať. Takýto nepriateľ je pre nás zároveň aj barometrom nášho hodnotového systému. Jeho prostredníctvom preukazujeme našu vlastnú hodnotu. Ak takého nepriateľa nemáme, musíme si ho vyrobiť, aby sme sa vedeli identifikovať ako skupina. Podstatný pre nás nie je v podstate prirodzený proces identifikovania nepriateľa, ktorý nás skutočne ohrozuje. Podstatný je proces výroby a proces démonizácie nepriateľa tam, kde nie je. Na Slovensku je táto situácia, ako už bolo uvedené vyššie, výsledkom postkomunistickej transformácie, ktorá sa počas tridsiatich rokov existencie samostatnej republiky odohrávala tak v rovine politickej od autoritatívneho režimu k neoliberálnej demokracii a dnes vyúsťuje k tzv. demokraticko-oligarchickej diktatúre[8] , ako aj v rovine ekonomickej od modelu centrálne plánovanej ekonomiky k otvorenej extrémnej neoliberálnej, kapitalistickej ekonomike. To sa potom cez podporu konkrétnych politických riešení tak v rovine zmenenej zahraničnopolitickej orientácie Slovenska, ako aj v rovine konkrétnych verejných politík prenieslo do spoločenskej roviny, ktorá vyprodukovala už konkrétne politické a sociálne štiepenia a polarizáciu spoločnosti. S tým úzko súvisí vytváranie nových identít, vnímaných ako „my“ a „oni“, presne v duchu vyššie citovaného Eca. Samy seba hodnotíme v porovnaní s cudzími, pričom nadhodnocujeme a pozitivizujeme naše vlastnosti, hodnoty, spôsob života a zároveň negujeme, podhodnocujeme, ironizujeme a démonizujeme iných, cudzích, teda tých, ktorí nepatria do našej komunity, do našej skupiny. Cudzinec je vždy stelesnením inakosti, vždy sa mu pripisujú negatívne vlastnosti. Vždy je on ten škaredý, odporný a smradľavý, necivilizovaný, nevzdelaný, chudobný, z nižšej sociálnej triedy (najlepšie muž – kriminálnik a žena prostitútka). (Eco, 2013, s. 11-27) Neuvedomujeme si pri tom, že „od samého počiatku sa v úlohe nepriateľa vyrábajú ani nie tak inakší, ktorí nás ohrozujú priamo“, ale skôr tí, „ktorých nám niekto v mene svojich záujmov predstavuje ako hrozbu, aj keď nás neohrozujú priamo“. (Eco, 2013, s. 12) Nevnímame ich ako inakších preto, že nás ohrozujú, ale pre ich inakosť ich začíname ako hrozbu vnímať. Ak zrozumiteľne a ešte aj pejoratívne pomenujeme a zároveň vymenujeme všetky ich negatívne vlastnosti najlepšie v porovnaní s našimi „dobrými“, pričom môžeme aj účelovo klamať, podporujeme tak percepciu „my – oni“, a tak v konečnom dôsledku pripravujeme verejnú mienku na možný budúci konflikt. (Brhlíková, 2018) Takýto proces vytvárania a démonizácie nepriateľa vychádza z predpokladu, že každá strana má „kladný a benevolentný obraz o sebe samej, ale k nepriateľovi prechováva negatívny a nenávistný obraz“. (Krejčí, 1997, s. 385) Pri takomto nastavení odmietame prijať informácie, ktoré odporujú nášmu vnímaniu sveta a naopak, hľadáme informácie, ktoré náš obraz potvrdzujú a posilňujú. Reinterpretujeme ich a odmietame pripustiť, že protivník môže zdieľať rovnaké hodnoty a videnie sveta ako my. Svoju myseľ uzatvárame pred akýmkoľvek spochybnením nášho videnia sveta. Takéto nastavenie podnecuje najtemnejšie ľudské vášne a emócie ako strach a nenávisť, ktoré sa stávajú silným motívom pre boj proti takto vytvorenému vnútornému, ale aj vonkajšiemu nepriateľovi, ako to explicitne opísal vo svojom literárnom diele „1984“ George Orwell. Použitý jazyk spolu s médiami slúži na to, aby sme protivníka natrvalo odzbrojili a znemožnili, čím stratí možnosť získať podobu martýra, a tým aj sympatie verejnosti a prípadných nasledovníkov v podobe pomstiteľov, čo by sa takmer určite stalo v prípade jeho fyzickej likvidácie.
V rámci slovenskej spoločnosti sa to premieta do vnímania konkrétnych politík, realizovaných konkrétnou politickou reprezentáciou, či do vnímania našej pozície v rámci integračných štruktúr EÚ a NATO. Vstup do euroatlantických štruktúr mal, na základe predpokladov jeho projektantov, pomôcť slovenskej spoločnosti prijať a konsolidovať demokraciu ako jedinú možnú alternatívu riešenia spoločensko-politických konfliktov. Na základe osvojenia si cudzej kolektívnej identity mala slovenská spoločnosť ako poslušný žiak prekonať tendencie k autoritárstvu a mechanizmy vytvárania nepriateľa a všetci, čo to nechápu sú považovaný za spiatočníkov, zápecníkov, autokratov, či „demokratov karpatského typu“[9]. No samotná EÚ bojuje v poslednom období s autoritárskymi tendenciami, opúšťa doktrínu mieru a pretvára sa na tzv. ekonomické NATO Hilary Clintonovej, čo sa podpisuje na jej negatívnom vnímaní nielen zo strany slovenskej spoločnosti, v ktorej sa tak prehlbuje dlhodobý pocit inakosti, druhotriednosti a odcudzenia. Aj to je jeden z dôvodov, ktorý viedol v spoločnosti k poklesu dôvery v centrálne inštitúcie, orgány štátu a verejné autority, ako aj v medzinárodné organizácie[10], popri sústavnom spochybňovaní takých tradičných inštitúcii spoločnosti vo verejnom diskurze ako je rodina, čo priamo ohrozuje demokraciu, keďže dôvera v inštitúcie vo všeobecnosti patrí medzi jej hlavné piliere[11]. Premieta sa to tiež do vnímania konkrétnych politikov, z ktorých následne politickí oponenti a, v prípade súčasného slovenského premiéra, práve médiá vytvárajú najväčšie zlo pod slnkom. Vzťahy založené na hierarchických princípoch a princípoch tvorby nepriateľa spoločnosť silne polarizuje, eskaluje vnútropolitické konflikty a brutalizuje a dehumanizuje politický jazyk, ústiac do autoritárskych tendencií a potláčania základných demokratických pravidiel.
Tieto tendencie však nie sú typické len pre Slovensko a slovenskú spoločnosť. Objavujú sa naprieč celou Európou a ich spoločnou črtou je binárne delenie spoločnosti na „nás“ (my) a „ich“ (oni), čo sa vzťahuje nielen na príslušníkov cudzích (ne-domácich) komunít, ale aj na príslušníkov „vlastnej“ komunity, pokiaľ nepodporujú nami ponúkané riešenia a nezdieľajú s nami rovnaký názor. Avšak, odlišnosť v otázke „my a iní“ nemusí byť nevyhnutne len zdrojom nezmieriteľných konfliktov a nie vždy musí nevyhnutne mechanizmus tvorby nepriateľa fungovať a viesť k polarizácii a rozdeleniu spoločnosti na nezmieriteľné tábory. Eriksen (2007) tvrdí, že neustále opakovanie tvrdenia, že kultúrna identita je v dnešnom svete zdrojom konfliktu, viedlo k jej nudnosti a zisku statusu banality. Pretože nie je to samotná kultúrna identita, ktorá je spúšťačom konfliktu, ale sú to pokusy túto identitu ignorovať, utláčať a vyhladiť. (Eriksen, 2007, s. 143) Predísť vážnemu stretu si vyžaduje rešpekt, čo znamená, že „hlas človeka je vypočutý, že sa na neho nazerá ako na rovnocenného, a že je chápaný ako človek s právom definovať samého seba…[P]rechod od pohŕdania k rešpektu si vyžaduje stretávanie sa s druhými a schopnosť vnímať ich ako odlišných, ale napriek tomu rovnocenných“.(Eriksen, 2007, s. 187) Je toho slovenská spoločnosť dnes schopná?
2. Cesta nenávisti
Posledné obdobie, od roku 2018 po dnešok (2024), sa vyznačovalo najmä tým, že slovenská politická realita sa zredukovala na boj dobra so zlom ako v rozprávkach, ktoré rozprávame na dobrú noc deťom. Tomu sa prispôsobil aj jazyk politikov a odrazu sme tu mali poslanca, ktorého meno sa nevyslovuje (Ľuboš Blaha ako Voldemort), Slovensko ako Mordor (vláda Smeru) a hrdinných hobbitov Bilbov a Frodov Bublíkov (Daniel Lipšic), bojujúcich s armádou ohyzdov či škratov (členovia a sponzori strany Smer-SSD), nových Adolfov Hitlerov (takto označil tak Igor Matovič, ako aj Martin Šimečka Roberta Fica), či posledných križiakov (Milan Krajniak – http://www.poslednykriziak.sk/). Pred domom predsedu vlády a neskôr aj na námestiach sa začali stavať šibenice, prinášali sa rakvy a začalo sa volať po prevrate a konečnom riešení. Politici, a najmä novinári a s nimi umelci, herci, verejne činné osoby, začali bez ostychu používať dehumanizačné označenia a vulgarizmy ako spodina, opice, dezoláti, šváby, hmyz, hranol, kápo, mafia a najmä SVIŇA… Predstaviteľov Smeru označovali za zlodejov. Nemusím pripomínať heslo Igora Matoviča, ktoré dal natlačiť na tričká a platené tašky Fico chráni zlodejov, ktorých sa po Slovensku pohybuje dodnes hojne…
Tieto dehumanizačné a vulgárne výrazy samé o sebe ešte k nenávisti viesť nemusia, ale v slovníku sa nám začali veľmi často účelovo objavovať pojmy ako extrémista – fašista, dezinformátor a konšpirátor, spolu s obvineniami z korupcie a rozkrádania, ktoré možno považovať za tri hlavné zdroje nenávisti na Slovensku. Stalo sa jednoduchým a prakticky beztrestným účelovo označiť kohokoľvek a kohokoľvek s opačným názorom týmito nálepkami. Zmyť ich zo seba je ale neskutočne náročné a častokrát to vedie k strate osobnej prestíže, ľudskej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ako aj k strate ekonomickej slobody v podobe zamestnania a v konečnom dôsledku to môže viesť až k strate slobody osobnej. Pretože, označiť niekoho slovom na päť písmen je síce neslušné a do spoločenskej konverzácie nepatrí, ale nevyvoláva to smrtiacu nenávisť, keďže vulgarizmy sú súčasťou bežného jazyka, najmä mladých, a dnes dokonca aj televíznych hercov youtuberov a influencerov. Ale, ak je niekto krivo označený za extrémistu, vyvoláva sa tým voči nemu nenávisť, pretože najmä fašizmus je ešte stále v slovenskej spoločnosti chápaný ako absolútne zlo, proti ktorému musí každý bojovať všetkými prostriedkami. A Robert Fico bol médiami často prezentovaný ako fašista, pričom takéto jeho nevhodné označenie sa objavuje aj v rôznych odborných, vedeckých analýzach. Ešte nebezpečnejšie sú nepodložené obvinenia z korupcie a organizovaného zločinu. Na Slovensku nie je problém rozšíriť o nejakom politikovi – a týka sa to práve Roberta Fica – klebetu o korupcii, na základe ktorej začne byť časťou spoločnosti nenávidený a žiada sa jeho exemplárne potrestanie. Korupcia reálne existuje, každý s ňou v takej alebo onakej miere prišiel do styku a má s ňou nejakú, najmä negatívnu skúsenosť, takže nie je problém presvedčiť časť spoločnosti, že onen politik je korupčník a jeho strana je organizovaná skupina, najlepšie mafia. Najhoršie je, ak tento nenávistný naratív šíria mienkotvorné médiá. Obrana proti nim je prakticky nulová a ani úspech v občianskom alebo trestnom konaní nedokáže meno politika a strany očistiť, pretože aj takýto výsledok možno označiť za výsledok korupcie, čo v konečnom dôsledku môže viesť k pokusu vysporiadať sa s korupčným a skorumpovaným politikom inak. Na počiatku je len slovo, ale nakoniec to môže byť guľka. Tretím, najnovším naratívom, vyvolávajúcim nenávisť, je boj proti dezinformáciám a konšpiračným teóriám. Každý, komu je dnes účelovo prilepená nálepka konšpirátora a dezinformátora, sa stáva terčom rôznych foriem nenávisti, hoci ním nie je. Ako huby po daždi vznikli rôzne, zväčša súkromné spoločnosti s nejasným financovaním, ale jasným politickým zámerom ako napríklad konspiratori.sk či Gerulata, tváriace sa ako neutrálni arbiter, ktoré udeľujú ľuďom (často odborníkom s menšinovým názorom) a médiám s nepohodlnými názormi nálepku konšpirátor, čím znemožňujú otvorenú diskusiu a krivia slobodný výkon práva na vlastný názor a slobodu prejavu. Punc legitimity im dodávajú samotní politickí vedci a vysokoškolskí učitelia, ktorí sa na tieto organizácie odvolávajú ako na autoritatívne inštitúcie a neutrálne hodnotiace agentúry bez bližšieho skúmania metodiky a overovania, falzifikácie a verifikácie, akým spôsobom a na základe čoho sú na zoznamy týchto spoločnosti dané subjekty, dané osoby zaraďované. Už John Stuart Mill v roku 1859 skonštatoval, že existuje skupina ľudí, ktorej stačí, keď niekto nepremyslene pritakáva ich pravde, aj keď o nej nič nevie. Akonáhle podobní ľudia dosiahnu to, že ich názory hlásajú ako pravdivé, každé spochybnenie berú ako zlo. (Mill, 1995) A to by sme ako politológovia mali mať v súvislosti s bojom s tzv. dezinformáciami vždy na pamäti.
Žiaden iný politik na Slovensku ako Robert Fico (ani Vladimír Mečiar) a žiadna iná politická strana ako Smer – SSD nebola nikdy vystavená všetkým spomenutým technikám. A potom sa stal atentát. Na identifikáciu jednotlivých krokov (teda cesty nenávisti), ktoré viedli k tomuto teroristickému činu, môžeme využiť popis španielskeho politológa, bývalého španielskeho vicepremiéra Pabla Iglesiasa Turrion (2022), zakladateľa španielskeho antiglobalizačného ľavicového hnutia Podemos, ktorý použil na opis situácie vedúcej k atentátu na Cristinu Fernandez de Kirchner, bývalú argentínsku prezidentku[12].
1. Prvým krokom je šírenie nenávisti a falošných obvinení (fake news), klamstiev prostredníctvom reproduktorov, ktorými sú veľké pravicové médiá. Je nepopierateľným faktom, že predstavitelia strany Smer – SSD boli dlhodobo vystavení útočnej mediálnej kampani mienkotvorných denníkov ako SME, Denník N a v poslednom období Pravda, ako aj televízií, súkromných Markíza, JOJ, TA3, ako aj verejnoprávnej RTVS. Predstavitelia strany boli, často falošne a bez dôkazov, obviňovaní z korupcie a daňových optimalizácii, pričom samotný Robert Fico bol Igorom Matovičom obvinený, že má tajný účet na Belize. Neboli ušetrení ani obvinení zo sexuálneho zneužívania maloletých (kauza Čistý deň). Táto kampaň sa ešte zintenzívnila po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ktorá dodnes nebola uspokojivo objasnená a ktorej páchateľ – objednávateľ je dodnes neznámy, ale vina za ňu bola médiami pripísaná strane Smer- SSD a priamo jej predsedovi Robertovi Ficovi a ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi. Podsúvalo sa dokonca prepojenie slovenskej vlády na taliansku zločineckú organizáciu (mafiu) Ndrangheta. Tejto vlny sa chytili aj opoziční politici ako Igor Matovič[13] alebo Lucia Ďuriš Nicholsonová spolu s Richardom Sulíkom. Demonštrácie, organizované aj pred domami politikov, na ktorých sa objavili šibenice a rakvy, sa ešte zintenzívnili. Vrcholom tejto nenávistnej kampane sa stal film Sviňa, ktorý manipulatívne skreslil politickú realitu na Slovensku podsúvaním nepravdivých verzií o trestnej činnosti Roberta Fica a ľudí z jeho okolia, čím vyvolal vo verejnosti masovú nenávisť voči konkrétnym politikom a konkrétnej politickej strane a priamo tak ovplyvnil parlamentné voľby 2020. Opozícia začala uplatňovať politiku „Lebo Fico“, nenávisť sa začala koncentrovať a kolektivizovať[14]. Cielila na stranu Smer – SSD a jeho voličov. Na rovnaké situácie a kauzy sa zaviedol dvojitý meter. Kauza kohokoľvek zo Smeru – SSD alebo blízkeho Smeru – SSD bola médiami umelo zveličená a nafúknutá, zatiaľ čo kauzy opozície boli často bagatelizované, až prehliadané[15]. Médiá sa stali zbraňou a novinári vojakmi hybridnej vojny. Kateřina Konečná (2024), česká ľavicová politička to vyjadrila zrozumiteľne: „Proste sú tu novinári, ktorých jediným cieľom je vyvolávať nenávisť. Ukazovať na niekoho prostom, Ty si ten, ktorého tu nechceme. Ty si ten zlý…“
2. Na krok prvý úzko nadväzuje krok dva v podobe dehumanizácie politického rivala, v tomto prípade najmä strany Smer – SSD a jeho predstaviteľov. „Populárni“ sa stali najmä traja z nich a to prirodzene Robert Fico, Robert Kaliňák a Ľuboš Blaha, niekedy sa pridalo aj meno Peter Pellegriny. Väčšinu dehumanizačných označení a vulgarizmov som už v texte uviedla vyššie: spodina, opice, dezoláti, šváby, hmyz, hranol, kápo, SVIŇA. Názorne ich ilustruje obr. 1, na ktorom je predvolebná dodávka strany SAS pred parlamentnými voľbami v roku 2020, na ktorej je explicitne napísané, že kandidáti tejto strany chcú Slovensko zbaviť hmyzu, ktorý predstavujú konkrétni predstavitelia strán SNS, Smer – SSD a ĽSNS[16].
Obr. 1: Predvolebná dodávka strany SAS:
Takýto slovník je typický pre krajnú pravicu. V 30-tych rokoch 20. storočia to bol slovník nemeckého nacizmu, ktorý následne viedol k masovým vraždám v koncentračných táboroch za potlesku väčšiny nemeckého národa. Takýto slovník sa následne preniesol aj na sociálne siete, kde mu boli vystavení najmä voliči Smeru – SSD, nikdy nie voliči opozície. Prečo ale dnešných politológov a média takýto slovník nevyrušuje, ak ho použije politický stred? Prečo nepovieme, že toto je už za hranicou a do demokratickej spoločnosti to nepatrí?
Na ilustráciu dehumanizácie prikladám ešte odkaz na video strany SMER-SSD: https://www.facebook.com/smersd/videos/3400927460206652, musím však konštatovať, že zostavovatelia tohto videa vybrali ešte umiernené ukážky dehumanizácie, šikanovania, hejtovania a výziev na fyzickú likvidáciu predstaviteľov strany. Zároveň prikladám aj odkaz na zoznam prehreškov súčasnej koalície Smer – SSD, Hlas a SNS v podaní Progresívneho Slovenska na porovnanie:
https://www.facebook.com/miso.simecka/videos/3558519761066998.
V tejto súvislosti sa žiada dodať, pretože pamäť nám často zlyháva najmä v súvislosti s vládnou stranou, áno Robert Fico, aj Ľuboš Blaha v poslednom období používali tvrdé vyjadrenia, no takúto rétoriku predtým, ako pravicový politik Igor Matovič spustil tú svoju a nikto ho nebol schopný zastaviť a médiá ho v tom dokonca podporovali, nemali. Všetko, čo Robert Fico a Ľuboš Blaha potom povedali, nech to bolo akokoľvek tvrdé, bola vždy odpoveď. Dnes sa ich oponentom hodí poukazovať na tento aspekt, len sa zabúda na to, čo tomu predchádzalo. Ale akou formou mali brániť seba a svojich voličov, ak nie tou istou, ktorej útočníci rozumejú?
3. Tretím krokom je politizácia spravodlivosti a uplatňovania zákona. Tu sa dostávame do obdobia po parlamentných voľbách v roku 2020 až do obdobia predčasných parlamentných volieb v septembri 2023, ktoré boli vtedajšou vládnou koalíciou a prezidentkou na hrane ústavnosti odďaľované na čo najneskorší možný termín, aby mohol byť dokončený práve tento tretí krok, a to kriminalizácia politickej opozície. Táto fáza má, podobne ako v Argentíne, aj svoje ľudské obete[17]. A podobne ako na Slovensku, aj v Argentíne sa štátne orgány zaoberali „výrobou kajúcnikov“ a mediálne sa útočilo na generálnu prokurátorku a jej rodinu, keď bránila nezákonným postupom pri vyšetrovaniach. Tento postup je najmä v Latinskej Amerike známy pod názvom lawfare[18], čo je vlastne metóda vedenia vojny, kde sa právo používa ako nástroj vojny (Dunlop, 2001). Ide o sofistikovanú taktiku náhrady konvenčnej vojny za nátlak na oponentov, ktorí sú často vládnucimi politikmi, vďaka dominancii aktérov lawfare v mediálnej a justičnej oblasti. Scenár je pomerne jednoduchý. Média začnú na adresu politických oponentov, ktorých je potrebné z politického života odstrániť, chrliť zväčša krivé obvinenia z korupcie a zakladania zločineckej skupiny, ktorá ovládla alebo sa chystá ovládnuť štát. Navodzuje sa tak dojem z únosu štátu „mafiou“ a vytvára sa tak psychologická atmosféra, kde si verejnosť musí vybrať medzi dvoma alternatívami – médiami nastolenou predstavou boja proti korupcii a populizmu a podporou daného politického oponenta. Každý, kto sa postaví na stranu danej obete je nemorálny, lebo takto korupciu a populizmus podporuje. Veľmi jednoducho túto techniku opísal vo svojej homílii zo 17. mája 2018 Pápež František I.: „Vytvárajú sa obskúrne podmienky pre odsúdenie nejakej osoby…Médiá začínajú negatívne hovoriť o konkrétnych ľuďoch, lídroch a špinia ich ohováraním a difamáciou. Potom do hry vstúpi justícia, ktorá ich odsúdi a nakoniec sa urobí štátny prevrat.“ Priamo a tvrdo sa o nej vyjadril ekvádorský exprezident Rafael Correa: „Už nemučia a nezabíjajú, nie preto, že by nechceli, ale preto, že nemôžu, keďže technologický pokrok by tieto zločiny ukázal prakticky v reálnom čase. Z tohto dôvodu je represia maskovaná legalistickým a dokonca morálnym podtextom. Ide o právo, doslova o „právnu vojnu“: spočíva v zneužívaní práva a používaní ohovárania a v mene protikorupčného boja ide o morálne, politické, ekonomické a súdne zničenie politických protivníkov…Bohužiaľ, zlí sudcovia dnes zohrávajú úlohu, ktorú v 70. rokoch zohrávali zlí vojaci. Zatiaľ čo predtým potláčali v mene národnej bezpečnosti a protikomunistického boja, dnes to robia v mene boja proti korupcii…“ (Correa, 2022, s. 168) Papež František I. k tomu 15. novembra 2019 vo svojom posolstve pre Medzinárodnú asociáciu pre trestné právo dopĺňa: „Pravidelne sa objavujú krivé obvinenia proti politickým lídrom a tie sú rozširované médiami, oponentmi a skolonizovanými justičnými orgánmi. Týmto spôsobom, nástrojmi lawfare, sa zneužíva stále potrebný boj proti korupcii na boj proti neželaným vládam, obmedzovanie sociálnych práv a vytváranie pocitu anti-politiky, ktorý vyhovuje tým, ktorí ašpirujú na výkon autoritatívnej moci. Súčasne je zvláštne, že za fakt korupcie a organizovaného zločinu sa nepovažuje využívanie daňových rajov, prostriedku, ktorý slúži na skrývanie zločinov všetkého druhu….“ , pričom menoval ďalšie tri trendy, ktoré techniku lawfare sprevádzajú: 1. zneužívanie predsúdnej väzby – na Slovensku sa stalo pravidlom, v ktorom vyniká najmä sudkyňa Pamela Záleská; 2. podnecovanie k násiliu – dialo sa tak napríklad na rôznych demonštráciách, organizovaných proti strane Smer – SSD a jej predstaviteľom, za prítomnosti šibeníc a iných vizuálnych pomôcok, niektoré priamo pred miestom bydliska Roberta Fica; 3. kultúra vylučovania a nenávisti – tá sa na Slovensku šíri najmä prostredníctvom sociálnych sieti, má podobu rôznych organizovaných aktivít ako DOBRE alebo podobu odstraňovania profilov zo sociálnych sieti prostredníctvom nátlaku na prevádzkovateľov týchto sietí, má tiež podobu vylučovania určitých názorov z verejného priestoru zo strany médií, ale aj akademických a vzdelávacích inštitúcii, niektoré názory je možné dokonca postihovať prostredníctvom trestného práva. (Pápež František I., 2019) K ďalším znakom, sprevádzajúcim techniku lawfare, ktoré sa objavili aj na Slovensku, a s ktorými má Latinská Amerika bohaté skúsenosti, možno zaradiť: 1. budovanie väzieb v justícii, bez ktorých by krivé a vyfabulované obvinenia nebolo možné dotiahnuť do želaného konca, ktorým je „spravodlivý trest“ a uväznenie danej osoby, 2. už vyššie spomenutú mediálnu kampaň a protivládne filmy, 3. masové protesty, 4. zneužívanie nahrávok a informácii – spomeňme za všetky nahrávku z poľovníckej chaty, 5. väzbu a kajúcnikov, ktorí sa vo veľkom množstve v priestore Slovenska objavujú po roku 2020, 6. rozsudky s nízkou úrovňou dôkazov, pričom sa často stáva, že sudca nepripustí žiadne dôkazy obhajoby, čím sa porušuje právo obvineného na obhajobu, a napokon 7. selektívna likvidácia politikov, najmä tých, ktorí sa snažili presadzovať relatívne nezávislú a suverénnu zahraničnú politiku v zmysle odpútania sa od konkrétneho hegemóna. Naopak, pri tých, ktorí s týmto hegemónom spolupracujú, sa závažné podozrenia z korupcie podložené forenzne potvrdenými dôkazmi nepretavia do súdnych procesov a ich odsúdenia. Ani to, že ich mená sa objavili na tzv. Panama Papers im nespôsobilo zo strany médií a vyšetrovacích orgánov vážnejšie problémy. Pokiaľ ide o aktérov lawfare, v Latinskej Amerike bolo identifikovaných päť základných zainteresovaných skupín: 1. USA v pozícii koloniálnej veľmoci a hegemóna, chrániaceho si svoje geopolitické záujmy; 2. mimovládne organizácie podieľajúce sa na tvorbe stratégie reorganizácie justičného aparátu a boja proti korupcií; 3. konkrétni predstavitelia súdnej moci a prokurátori, ktorí majú právomoc zaoberať sa trestnou činnosťou verejných činiteľov; 4. masmediálne koncerny a ich armády trollov na sociálnych sieťach; a 5. domáci politici, ktorí podporujú a sú podporovaní vyššie uvedenými aktérmi (Iguera – Murúa, 2022, s. 85). V prípade Slovenska si čitateľ dosadí sám konkrétnych hráčov. Vizuálne techniku lawfare výborne stvárnil v dare pre Daniela Lipšica, karikaturista Danglár, vlastným menom Jozef Gertli (obr. 2):
Obr. 2 Dar pre špeciálneho prokurátora D. Lipšica – alebo lawfare v „umení“
Zdroj:https://www1.pluska.sk/gal/spravy/z-domova/dar-ktory-dostal-lipsic-predstavuje-problem-zasiahne-eticka-komisia/2 [2024-05-25]
K tomuto dielu iba dodám, nikomu zo zainteresovaných toto znázornenie neprekážalo. Ani generálna prokuratúra, ktorej bol Úrad špeciálnej prokuratúry podriadeným orgánom, ani Advokátska komora, ani politológovia, ani akademická obec alebo iná verejná autorita sa k etickosti a morálnosti takéhoto vyobrazenia nevyjadrila a neprotestovala. Médiá či politici ho neodsúdili ako neprijateľné, prekračujúce všetky pomyselné hranice v slušnej, ľudskej, demokratickej spoločnosti a popierajúce ľudskú dôstojnosť, čo je jedna zo základných hodnôt Európskej únie, uvedená v článku 2 Lisabonskej zmluvy.
4. Štvrtým krokom je podľa Pabla Iglesiasa zapaľovanie ohňa, až kým nezasiahne nejakú narušenú osobu. Týmto zapaľovaním ohňa sa na Slovensku stali protesty organizované prakticky od parlamentných volieb v septembri 2023 politickou stranou Progresívne Slovensko (PS). Táto strana, napriek tomu, že sa stala druhou najsilnejšou stranou v parlamente, tieto voľby v podstate prehrala. No s touto prehrou sa akosi nedokáže vyrovnať. Nedokáže rešpektovať ich výsledok, hoci už od posledného volebného obdobia má svojich ľudí, svojich aktivistov a podporovateľov prakticky všade, na všetkých pozíciách riadenia a vedenia štátu a posledná vláda – tzv. úradnícka, vyskladaná prezidentkou SR napriek ústavným pravidlám, pred predčasnými parlamentnými voľbami bola vlastne vládou PS. Napriek tomu vo voľbách nezískala taký volebný výsledok, aký si predstavovala, aby bola schopná zostaviť koaličnú vládu, a aby sa znovu mohla podieľať na vláde[19]. To je dôvod, prečo táto strana toľko zapaľovala pomyselný oheň, plápolajúci proti vládnucej koalícii za výdatnej asistencie médií, hercov a celebrít, vizuálnych pomôcok, až ním zasiahla konkrétnu osobu, Juraja Cintulu, ktorá vzala 15. mája 2024 „spravodlivosť“ do vlastných rúk a štyrikrát vystrelila z tesnej blízkosti na predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica. Juraj Cintula tak spáchal vôbec prvý politický atentát v moderných dejinách samostatného Slovenska. Ako motív svojho činu uviedol nesúhlas s politikou vlády a heslá z demonštrácii opozície o likvidácii masmédií, likvidácii RTVS a vyhodení sudcu Mazáka z funkcie. Do akej miery sú tieto motívy a dôvody (z ktorých mnohé sú založené na polopravdách, zavádzaní a klamstvách) relevantné na spáchanie premyslenej vraždy, ponechávam na úvahu čitateľovi.
5. Piatym a posledným bodom, s ktorým budeme teraz žiť, je snaha opozície vytvoriť bez dôkazov dojem, že si za to obeť môže sama. Podobne, ako v Argentíne, ale aj v Španielsku (svedkom je práve Pablo Iglesias), tak aj na Slovensku neprišlo na strane opozície k žiadnej sebareflexii. Týka sa to tak novinárov, ako aj opozičných politikov. Pro forma atentát odsúdili, ale takmer vzápätí začali šíriť naratív, že zodpovednosť za útok nesie samotná obeť a jej okolie, hlavne jeden konkrétny poslanec, člen strany Smer – SSD Ľuboš Blaha. Veď on spolu s obeťou šírili nenávisť tiež. Dokonca sa objavili aj tvrdenia, že žiadny útok sa nestal a celé to bolo len dobre naaranžované divadlo, čoho dôkazom má byť rýchle uzdravenie obete (7 týždňov po atentáte). Zároveň sa objavili pokusy zbaviť sa viny za zasievanie nenávisti a zodpovednosti za samotný atentát pokusmi o preradenie atentátnika z tábora podporovateľov PS do tábora podporovateľov obete, respektíve do tábora extrémistov. Na rozdiel od členov strany Smer – SSD a Hlas, ktorí sa verejne za svoje verbálne prejavy ospravedlnili, neučinil tak ani jeden z politikov opozície. Ani jeden opozičný politik nevyjadril ľútosť nad akýmkoľvek prejavom nenávisti zo svojej strany, ale naopak, tak predseda PS Martin Šimečka, ako aj ostatní predstavitelia opozície svoje štvavé vyjadrenia na námestiach obhajovali tvrdením „samozrejme, veď to je úlohou opozície“, respektíve heslami ako „Necítim nijakú zodpovednosť“ (predseda SAS Branislav Gröhling) alebo „My sme nič nespravili!“ (Ľubomír Galko z OĽANO). Pritom práve Ľubomír Galko, okrem dennej dávky rôznych vulgarizmov, len niekoľko týždňov pred atentátom v parlamente povedal toto: „Myslím, že vás treba, dámy a páni z koalície, vážne varovať. Aby vás tu nejakí horkokrvní voliči opozície nezrovnali so zemou. A za seba hovorím, že keď sa tak raz stane, tak ja budem mať pre tých rozhorčených ľudí svoje pochopenie.“ A Branislav Gröhling na demonštráciách tvrdil, že na Slovensku je vraj totalita, a že „Fico je diktátor a mal by dožiť v base“, s čím ho konfrontoval moderátor Peter Bielik v relácii TA3 krátko po atentáte na premiéra[20]. Opozícia zároveň koalícii odkazuje, že zmierenie nastane až, keď koalícia zmení svoj politický a vládny program v prospech opozície, čo je šialená a vydieračská požiadavka. Ak by to koalícia urobila, legitimizovala by tým fyzické odstraňovanie politických rivalov, teda atentáty, ako riešenie politických sporov. Podobne nenastala sebareflexia ani v radoch novinárov. Naopak aj dnes, sedem týždňov od atentátu, sme svedkami hádam ešte obludnejších, nenávistných mediálnych kampaní niektorých médií.
ZÁVER
Ak by George Orwell mal možnosť žiť a pozorovať náš svet dnes a zažíval by to, kam dospel oblúkom západný tzv. demokratický svet v roku 2024, nestačil by sa čudovať a určite by si pripadal ako vo svojich románoch 1984 a Zvieracia farma zároveň. Pravdepodobne by žasol, čo sme dokázali za pár rokov urobiť so slobodou slova a názoru. Aké nástroje na jej obmedzovanie a umlčiavanie diskusie v mene vyššieho dobra dnes používame, a že dokonca tieto nástroje sú univerzálne legitimizované na nadnárodnej úrovni, prostredníctvom smerníc a nariadení Európskej únie. Určite by ho vystrašilo, že médiá, ktoré mali byť tzv. strážnym psom demokracie, sa stali súčasťou, nástrojom a organizátorom tohto umlčiavania a manipulácie. Že ony samé volajú po obmedzovaní slobody slova a cenzúre.
Obr. 3: George Orwell a rok 2024
Zdroj: https://www.facebook.com/giedrius.sakalauskas
Politika politickej korektnosti nás priviedla do stavu, že vnímame veci a udalosti len ako čierno-biele. Prestali sme vnímať tie tisíce odtieňov šedej, ktoré náš život robia pestrým a komplexným. Zleniveli sme vnímať a myslieť svet v celej jeho celistvosti, jednoduchšie sa pre nás stalo myslieť v skratkách. Zoskratkovateli sme. Svet sa nám scvrkol na smsky a čety, v ktorých sa nemusí dodržať ani len interpunkcia a namiesto argumentov a faktov si vystačíme s hejtom ad hominem. Politický boj sa nám scvrkol na rozprávkový – jednoduchý boj dobra so zlom, v ktorom nám aktivistický novinár a mimovládkar bez reálnych životných skúseností určuje, čo je správne a čo nie je, ako máme a ako nesmieme žiť a myslieť. Skutočný politický extrémizmus začali reprezentovať tí, ktorí všade vidia tento boj absolútneho dobra a absolútneho zla; a potom idú „absolútne zlo“ zlikvidovať.
K tomuto ešte dodávam, že aj my – politickí vedci, analytici, komentátori, politológovia – by sme si mali vstúpiť do svedomia a pýtať sa samých seba, či naše analýzy a hodnotenia v súvislosti so stranou SMER – SSD a jej konkrétnymi predstaviteľmi ako Robert Fico či Ľuboš Blaha, o ktorom aj niektorí z nás písali ako o poslancovi, ktorého meno sa nevyslovuje, boli skutočne objektívne, nestranné a nezávislé. Mali by sme sa sami seba pýtať, ako sme mohli bez akéhokoľvek komentára pripustiť každodenné prekračovanie pomyselných červených čiar, napríklad aj stránkou ZOMRI, popierajúc základné politologické poučky o demokracií. Ako sme mohli pripustiť, aby napríklad táto stránka bola legitimizovaná Európskou komisiou či Ministerstvom vnútra SR a Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, keď evidentne pod rúškom satiry porušovala na dennej báze základnú európsku hodnotu, ktorou je rešpekt k ľudskej dôstojnosti. Prečo sme sa neozvali, keď evidentne dochádzalo k porušovaniu základných demokratických pravidiel, o ktorých tak vznešene hovoríme na prednáškach študentom. Mali by sme sa zamyslieť, či sme svojimi aktivitami skôr nelahodili a nevychádzali v ústrety médiám, ktorým sme takto, zo strachu pred nimi a ich mocou zničiť kohokoľvek vo verejnom priestore, legitimizovali ich postavenie štvrtej moci v štáte, v rámci ktorej oni rozhodujú, čo sa verejnosť dozvie a čo nie, čo je pravda a čo je lož, o čom sa diskutovať bude a o čom nie. V rámci ktorej oni rozhodujú kto bude vládnuť, a akú politiku bude robiť bez toho, aby toto ich rozhodnutie podliehalo demokratickému procesu a demokratickej kontrole. V rámci ktorej oni pravdu nehľadajú, ale vlastnia. Dovolím si preto na záver citovať známeho slovenského speváka, populárneho pred rokom 1989: „Dlhšie pozorujem médiá v našej krajine. Pár vecí asi nechápem. Mýlim sa, keď si myslím, že médiá majú pravdu hľadať a nie ju nastoľovať podľa svojho uváženia? Mýlim sa, keď si myslím, že médiá v demokratickej spoločnosti majú byť nestranné a zastupujúce celé spektrum národa? Kde sa stratili idey nežnej revolúcie o slobode a pluralite názorov? Prečo sme sa oblúkom vrátili do dôb spred roka 1989? Zdá sa vám to v poriadku?“ (Robo Grigorov: https://www.facebook.com/RoboGrigorovOfficial)
POZNÁMKA K PUBLIKOVANIU
Príspevok vznikol v rámci výskumného projektu: VEGA 2/0068/23 Podoby a mechanizmy diferenciácie a rekonfigurácie verejného a politického života. Kolektívne akcie a politické postoje. Pôvodne bude publikovaný ako výstup z 2. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie „Politické vedy v modernom svete“, konanej v dňoch 28. – 29 mája 2024 v Trenčianskych Tepliciach.
Zoznam použitej literatúry:
BRHLÍKOVÁ, R.: Politická korektnosť v medzinárodných vzťahoch, In. Jazyk a politika : na pomedzí lingvistiky a politológie 2. Zborník príspevkov z 2. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie v Bratislave dňa 22. 6. 2017. – Bratislava : Ekonóm, 2017. – ISBN 978-80-225-4424-5, s. 280-293.
BRHLÍKOVÁ, R.: Démonizácia nepriateľa v 21. storočí. In: ŠTEFANCÍK, R (ed.): Jazyk a politika: na pomedzí lingvistiky a politológie 3. Bratislava: Ekonóm, 2018, s. 91-101.
BRHLÍKOVÁ, R.: Obraz „iného“ v zahranično-bezpečnostnej politike Slovenska. In: Štefancík, R. (ed.): Jazyk a politika : na pomedzí lingvistiky a politológie 4. Bratislava : Ekonóm, 2019. s. 323-332.ISBN 978-80-225-4641-6.
BRHLÍKOVÁ, R. : Jazyk ako nástroj politiky = Language as a political tool. In: Politické vedy v modernom svete = Political sciences in the modern world: zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie = Conference proceedings, 30. – 31. máj 2023 – Trenčianske Teplice. ed. Dana Petranová, Pavol Struhár, Miroslav Řádek, Eva Smetanová. Trenčín: Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka, 2023, s. 43-56. ISBN 978-80-8075-999-5.
CORREA, D. R. : Desafios en el campo de los derechos humana. In Romano, S., Copani, A. Palazzo M. (comp.) El lawfare en América Latina y su impacto en la vigilencia de los derechos humanos. Ediciones SAIJ INFOJUS, 2022, p. 165-171. ISBN 978-987-8338-49-1. [online]. [2024-06-30]. Available at: https://broquel.ptn.gob.ar/2022/12/12/el-lawfare-en-america-latina-y-su-impacto-en-la-vigencia-de-los-derechos-humanos/
DUNLOP, CH.: Law and Military Interventions: Preserving Humanitarian Values in 21st. Prepared for the Humanitarian Challenges in Military Intervention Conference. Kennedy School of Government, Harvard University, Washington D. C., November 29, 2001
DUNLOP, CH.: Lawfare: A decisive element of 21st century conflicts? Joint Force Quarterly, 54, 2009, s. 34-39
ECO, U. : Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky. Bratislava: Slovart 2013, ISBN 978-80-556-0436-7.
ERIKSEN, T. H.: Antropologie multikulturních společností. Praha: Triton, 2007.
IGLESIAS, P. Intento de asesinato a Cristina Kirchner: discursos de odio y el contexto mediático. iPnoticias. 2. 9. 2022 [online]. [2024-06-30]. Available at: https://ipnoticias.ar/politica/17580-intento-de-asesinato-cristina-kirchner-discursos-de-odio-y-el-contexto-mediatico
IGUERA, M. F., MURÚA, D. : El lawfare como golpe por goteo. Un análisis desde la criminología crítica sobre democracia, sistema penal y medios en Latinoamérica. In: Romano, S., Copani, A., Palazzo, M. (Comp.): El lawfare en América Latina y su impacto en la vigilencia de los derechos humanos. Ediciones SAIJ, 2022.
KREJČÍ, O. : Mezinárodní politika. Praha: Victoria Publishing, 1997. ISBN 80-7187-034-X
LANE, J-E., ERSSON, S.: Politics and Society in Western Europe. London: Sage Publications, 1987.
LIPSET, S. M., ROKKAN, S. : Cleavage structures, party systems, and voter alignments: an introduction“. In Lipset, Seymour Martin; Rokkan, Stein (eds.): Party Systems and Voter Alignments: Cross-National Perspectives. The Free Press, 1967. pp. 1–64.
MERKEL, W.: Embedded and Defective Democracies. In Democratization. Vol.11, No.5, December 2004, pp.33–58. ISSN 1351-0347 print=1743-890X. DOI: 10.1080=13510340412331304598. Available at: https://www.wzb.eu/system/files/docs/sv/iuk/merkel_embedded_and_defective_democracies.pdf [cit. 2024-07-07].
MILL, J. S. O slobode. Bratislava: Iris, 1995
ORWELL, G. : 1984. Bratislava: Slovart, 2012.
POPE FRANCIS: Address to the Participants at the World Congress of the International Association of Penal Law. Sala Regia, November, 15th, 2019. [online]. [2024-05-25]. Available at: https://www.vatican.va/content/francesco/en/speeches/2019/november/documents/papa-francisco_20191115_diritto-penale.html
PAPE FRANCOIS: Homélie du pape Francios, jeudi 17 mai 2018, „Contre le poison des commérages“ – Méditation matinale lors de la messe célébrée dans la chapelle de la Maison Sainte-Marthe. [online]. [2024-05-25]. Available at: https://www.vatican.va/content/francesco/fr/cotidie/2018/documents/papa-francesco-cotidie_20180515_troupeau-pas-la-carriere
GRIGOROV, R. : Krátka úvaha na pondelok. [online]. [2024-05-25] Available at: https://www.facebook.com/RoboGrigorovOfficial)
SEIFERT, D.: Ataque a Cristina Kirchner: quién es el detenido que apuntó con un arma a la vicepresidenta. Clarín [online]. 2022-09-01. [cit. 2024-07-07]. Available at: https://www.clarin.com/politica/detenido-apunto-arma-cristina-kirchner_0_bPC3tIzPEm.html
SMER –SDD Video pre tých, čo “zabudli”… https://fb.watch/scyh-B76Cq/ [online]. [2024-05-25]. Dostupné z: https://www.facebook.com/smersd/videos/3400927460206652
Kontakt:
Radoslava Brhlíková is an assistant professor at the Department of Philosophy and Political Science at the Constantine the Philosopher University in Nitra, Slovakia.
[e-mail: rbrhlikova@ukf.sk]
[1] Pozri stránku ministerstva vnútra: https://ives.minv.sk/PolitickeStrany/Vyber?pageIndex=1
[2]Bývalá herečka, národná umelkyňa ČSSR a bývalá veľvyslankyňa, sociologička Magda Vašaryová takto označila asi 1, 4 milióna voličov strany Smer- SSD, pričom použila aj výrazy ako fašisti a nevzdelaná lúza.
[3]Intenzívnu polarizáciu v tejto otázke vyvolalo uzatvorenie Obrannej dohody s USA, ktorú v roku 2022 schválila NR SR a expresne rýchlo podpísala prezidentka, napriek výzvam, aby sa najskôr obrátila na Ústavný súd s otázkou, či táto zmluva nie je v rozpore s Ústavou SR. Až 54 % Slovákov s prijatím tejto dohody nesúhlasilo, podporovalo ju len 32 % opýtaných. Referendum o tejto dohode si želalo 57 % respondentov, opačný názor malo 34 %. Prítomnosť amerických vojakov prekáža až 64 % oslovených Slovákov. Ich prítomnosť naopak neprekáža len 29 % oslovených, 13 % americkí vojaci neprekážajú vôbec, 16 percentám skôr neprekážajú. Určite (15 %) alebo skôr (21 %) si vojenskú spoluprácu s USA želá 36 percent oslovených, opačný názor má 52 %.
Zdroj: Median.sk. https://www.median.sk/pdf/OSTATNE/4522507_Sprava_medzinarodne_institucie_v19.pdf
[4]Stačí sa pozrieť napríklad na výsledky 2. kola prezidentských volieb: https://volby.statistics.sk/prez/prez2024/sk/vysledky_hlasovania_kolo2.html
[5]Kultúra vymazávania (tzv. cancel culture) k nám preniká z angloamerického priestoru a úzko súvisí s tzv. politickou korektnosťou. Možno ju charakterizovať ako jednokoľajné, jediné správne myslenie, ktoré núti popierať históriu, a teda ju prepisovať v zmysle dnešných kategórií. Možno ju charakterizovať ako ideologickú kolonizáciu, ktorá neponecháva priestor slobode prejavu a ktorá invazívne preniká do mnohých oblastí vrátane verejných inštitúcií. Kultúra vymazávania môže pod zámienkou tzv. „rozmanitosti“ v skutočnosti vyústiť do zrušenia zmyslu pre akúkoľvek identitu. V praxi sa prejavuje odstraňovaním sôch historických osobností, ostarkizáciou a zosmiešňovaním kritikov súčasného západného, neoliberálneho systému až k ich vymazávaniu z verejných databáz v zmysle: ak ho/ju nemožno nájsť v databázach vrátane internetu, tak neexistuje.
[6] Na tomto mieste pripomeniem moderátorku Zlaticu Puškárovu, ktorej špecialitou bolo určovať politikom, s kým majú alebo nemajú vytvárať povolebné koalície. Ale kádrovanie, cenzurovanie a kultúru vymazávania si osvojila iná moderátorka a novinárka Zuzana Kovačič Hanzelová, ktorá sa preslávila tým, že sa snažila zabrániť tomu, aby v českej verejnoprávnej televízii vystúpil slovenský veľvyslanec v ČR. Je zároveň aj iniciátorkou zoznamu ľudí, ktorým v RTVS nemal byť poskytnutý priestor na vyjadrenie a prezentovanie vlastného názoru, a teda ktorý nemali byť pozývaní do spravodajských a diskusných relácii televízie.
[7] Príkladom je športovec Attila Végh alebo moderátorka a youtuberka Jasmína Agalič, ktorí verejne a otvorene podporili na post prezidenta Slovenskej republiky demokratického kandidáta vládnej koalície Petra Pellegriniho, ktorého opozícia nálepkovala označeniami ako podržtaška, Putinov sluha, nedemokratický kandidát, čim chceli vo voličoch vyvolať strach z nastolenia autokratického režimu a akejsi „orbánovskej“ či „putinovskej“ cesty spoločenského vývoja, ak budú voliť práve tohto kandidáta.
[8] Pod pojmom demokraticko-oligarchická diktatúra chápem také nastavenie politického systému, v ktorom síce zostávajú formálne zachované prvky demokratického mechanizmu, ale vládnuci establišment a elity (médiá a určitý segment umeleckej scény – tzv. celebrity: herci a speváci) demokratickou cestou potláčajú pluralitu, slobodu názoru a zavádzajú cenzúru, presadzujú jediný „správny“ názor a vlastnú „správnu“ ideológiu, menšinový názor na úkor väčšinového, pričom sú z pozadia financovaní oligarchickou vrstvou spoločnosti reprezentovanou veľkopodnikateľmi, vlastníkmi nadnárodných technologických a finančných spoločností, ktorej príslušníci sa v niektorých štátoch priamo do politického života zapájajú. Niektorí politológovia nazývajú takéto systémy defektnými alebo iliberálnymi demokraciami (Merkel, 2004).
[9] Bez bližšieho vysvetlenia, čo si pod týmto pojmom vlastne predstaviť.
[10] Podľa agentúry Medián dôveruje medzinárodným inštitúciám v poradí V4, EÚ, OSN a NATO 40 % občanov SR (títo dôverujú všetkým spomenutým inštitúciám), približne štvrtina dôveruje výhradne V4 (27 %), ďalšia štvrtina nedôveruje žiadnej inštitúcii (25 %) a približne 8 % deklaruje dôveru všetkým skúmaným inštitúciám s výnimkou V4. Najvyššiu mieru dôvery prejavili oslovení Slováci voči V4, kedy dôveru vyjadrilo až 58 % oslovených. EÚ a OSN dôveruje 49 % opýtaných, avšak až 43 % vyslovilo EÚ nedôveru, čo je výrazný pokles od roku 2004, kedy EÚ na Slovensku požívala najvyššiu dôveru (okolo 70 %). Najnižšiu mieru dôvery (41 %) a najvyššiu mieru nedôvery (48 %) prejavujú Slováci voči NATO. Zdroj: Median.sk. https://www.median.sk/pdf/OSTATNE/4522507_Sprava_medzinarodne_institucie_v19.pdf
[11] Napríklad, v súvislosti s krízou spôsobenou ochorenímCovid-19 sa v období od apríla 2020 do júla 2021 znížila dôvera voči vláde SR zo 47 % na 11 %, voči prezidentke z 54 % na 21 %, voči vedeckým inštitúciám zo 65 % na 31 % a voči zdravotníctvu zo 73% na 33%. Inštitúciám EU v novembri 2022 dôverovalo len 22 % občanov Slovenska. Zdroj: https://www.akosamateslovesko.sk/tema/dovera-v-inštitucie/
[12] Jej politický príbeh je podobný príbehu Roberta Fica. V politike, v najvyšších funkciách pôsobila v rovnakom období ako on a takisto ako on, aj ona sa stala najvýznamnejšou političkou v Argentíne. Cristina Elisabet Fernández de Kirchner, alebo skrátene Cristina Fernández de Kirchner, je argentínska ľavicová politička, hlásiaca sa k perónizmu. V rokoch 2007 – 2015 bola prezidentkou a v rokoch 2019 – 2023 viceprezidentkou Argentíny. Počas svojej vlády zaviedla mnohé ľavicové, sociálne opatrenia, zrušila neefektívny tzv. druhý pilier dôchodkového sporenia, snažila sa o suverénnu zahraničnú politiku, čím si získala podporu širokých más, ale aj veľa nepriateľov, najmä z radov vlastníkov médií, ktorými bola následne prezentovaná ako univerzálna vinníčka všetkých problémov v štáte, samozrejme, bola spájaná aj s rozsiahlou korupciou. Stala sa terčom nenávistnej kampane médií, ktorá nabrala extrémne rozmery. Cristina Fernández de Kirchner mala v deň atentátu 1. septembra 2022 o 20:52 pred jej domom v Buenos Aires, na rozdiel od Roberta Fica, neuveriteľné šťastie, keďže zbraň, ktorú jej atentátnik, 35-ročný brazílsky občan s dlhodobým pobytom v Argentíne Fernando Andrés Sabag Montiel, člen pravicovej politickej skupiny Federálna revolúcia, namieril zblízka do tváre, nevystrelila. Zdroj obsahuje video, na ktorom je vidieť zbraň namierenú do tváre političky a jej zlyhanie: https://www.clarin.com/politica/detenido-apunto-arma-cristina-kirchner_0_bPC3tIzPEm.html
[13] Práve Igor Matovič sa rétoricky vyžíva v tom, že o Smere a jeho predstaviteľoch hovorí ako o mafii. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej na tlačovej besede vyhlásil, že [opozícia] vraždou dosiahla míľnik – zaujímavé je, že sa týmto tvrdením nikto nezaoberá.
[14] V zmysle kolektívnej viny – akýkoľvek akt alebo zločin je zločinom celého Smeru, ak sa to týka opačnej strany, tak ide o poklesok konkrétneho jednotlivca.
[15] Aj preto sa v rétorike Smeru objavujú slovné spojenia ako dvojaký kilometer alebo test Ficom.
[16] Zároveň v tejto kampani spojili relevantné a štandardné politické strany vládnej koalície s extrémistickou politickou stranou, obviňovanou z propagácie fašizmu, čím sa snažili krivo obviniť tieto vládne strany z podpory fašistickej ideológie.
[17] Vo väzbe tam v decembri 2018, podobne ako na Slovensku generál Milan Lučanský, zomrel bývalý vysoký predstaviteľ štátu, ex minister zahraničných vecí Hector Timmerman.
[18] Lawfare je vlastne hybridná vojna prostredníctvom práva. V štátoch Latinskej Ameriky známa neokoloniálna technika zmeny režimu prostredníctvom vojenského prevratu so zahraničnou účasťou stratila účinnosť, keďže domáce obyvateľstvo sa naučilo, ako sa pučistom účinne postaviť na odpor. Preto sa novou neokoloniálnou taktikou stalo lawfare. Skúsenosť s ňou majú brazílsky prezident Lula da Silva, ekvádorsky prezident Rafael Correa, argentínska prezidentka Cristina Fernandez Kirchnerová, bolívijsky prezident Evo Morales alebo prezident Peru Pedro Castillo. Objavila sa už v 20. storočí, ale súčasný význam nadobudla až v 21. storočí za pomoci amerických vojenských teoretikov, medzi ktorými vynikol generál letectva Charles J. Dunlop, Jr., ktorému v roku 2001 prekážalo, že právne argumenty komplikujú vojenské intervencie USA. Problematike lawfare sa v slovenskom prostredí na stránkach Nového Slova venuje doc. Branislav Fábry.
[19] Dôvody, prečo sa tak stalo, si zasluhujú samostatnú analýzu a nie sú predmetom tejto práce.
[20] Diskusia je dostupná na stránke TA3: https://www.ta3.com/clanok/940069/koalicia-u-seba-chybu-nevidi-blaha-vyzyva-k-pokaniu-opoziciu-grohling-ocakava-prve-vyjadrenie-premiera
