Prečo si jej umývačka riadu myslí, že nie je človek? Čomu vďačí za svoj mladistvý vzhľad a dokáže sa ešte znovu zamilovať? Tu sú tajomstvá Lucie Bílej.
Česká spevácka ikona Lucka Bílá oslávila v uplynulých dňoch jubilejné polstoročie vo veľkolepom štýle. Strhujúcou nezabudnuteľnou šou, ktorá na Slovensku nemá obdoby. Ako sa cíti čerstvá päťdesiatnička a aký je jej recept na mladosť? Je už toto vek na bilancovanie a koniec kariéry? Tu sú tajomstvá Lucie Bílej.
Nepomýlili sa vaši rodičia v dátume narodenia, lebo na 50 vôbec nevyzeráte?
Jeej, ďakujem. No tak mohli sa pomýliť a mať ma neskôr (smiech). Musím však povedať, že moji rodičia pre mňa znamenajú veľmi veľa. Zhrniem to v jednej vete. Boli spolu 55 rokov a ja som im za to vďačná. Pretože, ak som mala niekde nejaké hniezdo, z ktorého som mohla vylietať a cítiť sa dobre i mimo neho, tak je to práve vďaka nim. Vďaka maminke, ktorá bola vždy milá, usmievavá. Vždy mala to pohladenie a pekné slovo pre mňa a otec naopak zmysel pre humor. Bol to chlap, ktorý tresne päsťou do stola a povie, čo si myslí. Taká dobrá kombinácia. Otec, ako má byť a mama, ako má byť. Ja som na rozdiel od nich netypická matka. I keď teda Filip sa nesťažuje. Ale nehrozí, že by mal môj syn každý deň navarené. To sa asi nestane.
Čo je podľa vás najdôležitejšie pre mladistvý vzhľad? Prezradíte čitateľkám svoj recept na krásu a mladosť?
Ja si tak úplne nemyslím, že by som bola krásna. Musím povedať, že keď som bola malá, tak mi babička hovorila: „Haničko, ty nie si pekná, ale si milá.“ (smiech) Vtedy som z toho bola veľmi nešťastná. Nakoniec som jej musela dať za pravdu, pretože človek potrebuje mať hlavne vnútornú krásu. Ak je teda na mne niečo fajn, tak je to to, že som normálna. Že som kombinácia nedokonalosti, a z ničoho si nič nerobím. Ale najmä, že viac na to, čo mám na sebe, dbám na to, čo mám v sebe. Aby som vo svojom vnútri mala jednoducho poriadok. Aby som sa naučila byť šťastná sama so sebou, čo mi teraz chvalabohu ide.
Myslím, že by ženy nemali prepadať panike, že starnú. Ja mám teda už 50 a uvedomujem si, že starnutie nie je hanba. Je to prirodzená vec. A čas nám každému beží rovnako. V tom je spravodlivý. Nemenila by som a nechcela by som nič vrátiť. Nehovorím, že sa niekedy nepozriem na svoje fotky spred 20 rokov a poviem si, to je škoda. Je možné, že som bola vtedy pôvabnejšia, ale zároveň aj hlúpejšia. Strašne som si veci skomplikovala a všetko si brala dosť k srdcu.
Veľmi ma všetko trápilo. Myslím si, že každá žena môže byť nejakým spôsobom krásna. Ide o to, ako sa cíti. Pre nás slabšie pohlavie sú bohužiaľ najdôležitejší muži. Deti tiež, samozrejme. A chvalabohu za každý zázrak, ktorý ženu stretne v podobe dieťaťa. Ale s tými chlapmi je to zložitejšie. Najmä vďaka tomu, že si to sami dosť komplikujeme. Niekedy žena vyzerá smutne, pretože nikdy nenašla silu odísť zo vzťahu, ktorý nefunguje. Ja ďakujem Bohu, že som ju objavila a vzťahy, ktoré som mala, som ukončila skôr, aby sme si navzájom dali šancu byť priateľmi. To je tiež veľmi dôležité. Keď si uvedomíte, čo všetko máte a viete si to vážiť. Potom to vidieť i navonok. Podľa mňa je každá z nás solitér a za rohom nájde šťastie, ktoré tam niekde na ňu čaká. Napríklad i v podobe muža, ktorý chce práve vás. Ja si teda myslím, že je na mne čo meniť a miestami nie som veľmi dobre od prírody riešená (smiech), ale beriem sa taká, aká som. To je dôležité. Rozumieť si sama so sebou. Netrápiť sa diétami, netrápiť sa hlúposťami, netrápiť sa niečím, čo nemôžem zmeniť.
Nikdy ste teda nedržali diéty?
Práveže mám takú skúsenosť, že som držala a väčšinou som začala priberať (smiech).
Máte za sebou viacero neúspešných vzťahov. Veríte ešte po týchto negatívnych skúsenostiach v lásku a dokázali by ste sa znovu zamilovať?
Nedávno sa mi stalo, čo som vôbec nečakala. Už som myslela totiž, že to neviem. Na Slovensku som stretla tak pekného muža, že som mala srdce v krku. A zrazu som nevedela, ako sa volám a kam vlastne idem (smiech). To bol krásny pocit. Som celkom rada, že to ešte stále funguje. Neviem teda, či to je tým, že je jar, ale ten človek mal v sebe také kúzlo, taký šarm. No na druhej strane nie som naivná. Zmierila som sa s tým, že asi budem ten človek, čo zostane sám. A nakoniec som teraz sama so sebou tak spokojná a rada, že mi to ani nejako nevadí.
Je toto už vek na bilancovanie?
V podstate áno. Ja som fakt pracovitý človek a počas tridsiatich rokov svojej kariéry som sa vždy venovala viac ľuďom ako sebe. A mám zrazu pocit, že teraz prichádza obdobie odmien, ale takých úžasných, že mňa samotnú to prekvapuje. Zrazu mi je 50 a otočím sa naspäť. Uvedomujem si, že napríklad mám svoju figurínu v múzeu voskových figurín, mám zlatú medailu, ktorú pre zberateľov urobila česká mincovňa, mám 18 Zlatých slávikov, z toho 12 absolútnych, čo je neuveriteľné. Stala som sa speváčkou štvrťstoročia a tak si hovorím, čo vlastne môžem v tom, čo robím, ešte dosiahnuť? No môžem dokázať akurát to, že konečne sa začnem vracať.
Napríklad som sa rozhodla, že po koncertoch pôjdem na 14 dní na svoj obľúbený ostrov Maldivy. Teším sa na to, že si zrovnám myšlienky a budem sama seba rozmaznávať. Konečne. Môj priateľ, ktorý je psychoanalytik, mi často hovorí: „Ty páchaš dobro.“ Takisto i môj brat o mne tvrdí: „Sú ľudia zlí, dobrí a potom si ty.“ Asi na tom niečo bude, že niektoré veci preháňam. Ja vlastne preháňam všetko. Lásku, prácu. Napríklad, keď som háčkovala srdiečka pre Konto Bariéry, tak som ich nemohla urobiť málo, ale hneď 2 000 a som v knihe českých rekordov. Teraz robím zase ružence na opravu dvoch kostolov a na slovenské koncerty som ich mala pripravených 700 kusov. Zničila som si pritom brušká prstov až tak, že moja umývačka riadu na mňa nereaguje. Asi si myslí, že nie som človek (smiech). Volám preto vždy synovi, aby mi ju prišiel zapnúť. Ale to som jednoducho JA.
Text: Milota Mezeiová
