BRATISLAVA 9. októbra (PR) – Ak ste si nenechali ujsť prvú knihu o Vysnívanej krajine – Čas ohnivých kvetov, určite ste sa už nevedeli dočkať pokračovania. To práve vyšlo s podtitulom Cesta za šťastím, v ktorom sa autorka Sarah Larková inšpirovala zachovanými historickými záznamami z osídľovania Nového Zélandu v polovici devätnásteho storočia.
Nový Zéland mal byť pre nemeckých osadníkov z Meckleburska vysnívanou krajinou. Realita je však na míle vzdialená od naivných predstáv. Namiesto hospodárenia na prisľúbených pozemkoch bojujú o holé životy. Záplavy v osade im vzali aj tú biednu strechu nad hlavou, ktorú horko-ťažko nadobudli.
Hlavná hrdinka Ida naďalej trpí v dohodnutom manželstve. Puritánska výchova jej nedovolí opustiť tyrana Ottfrieda. Hoci zákony a zvyky, ktoré platili v Nemecku, sú v tamojších pomeroch cudzie, Ida sa len veľmi ťažko vymaňuje z bigotného staroluteránskeho zmýšľania. Výchova a viera ju natoľko poznačili, že sa neodváži na rozumný krok. Jej manžel Ottfried v opitosti znásilní mladú Cat a tá otehotnie. Tehotenstvo však tají. Ida, ktorá takisto nosí pod srdcom nechcené dieťa, sa preto odhodlá na milosrdný čin.
Jej milovaný Karl žije na Severnom ostrove v presvedčení, že Idu už navždy stratil. Darí sa mu a snaží sa na bývalú lásku zabudnúť. Napokon zasiahne osud a Karl sa s Idou opäť stretne. Medzi nimi však stojí neprekonateľný múr v podobe Ottfrieda a vštepených mravných zásad.
Prečítajte si úryvok z knihy Vysnívaná krajina – Cesta za šťastím:
„Podľa mňa to zľahčuješ, ak vravíš, že s Ottfriedom to nie je ľahké. Veď on pije, Ida. Nepracuje. A všetky peniaze prehrá.“
„Ale na ovce mu ostalo,“ rozhodne namietla Ida.
Pritisla si Lindu tak silno, že maličká sa hlasno vzoprela. Žartovať s Karlom bolo príjemné. Prečo to teraz kazí? Neznášala, keď musela obhajovať Ottfrieda. Na druhej strane – je to jej muž.
„Ktovie, kde na ne vzal,“ nadhodil Karl. „Bije ťa, Ida. Nikto mi to nemusel hovoriť, ani Cat, hoci tá vždy pohľadom metá blesky, keď sa zjavíš v stajni uplakaná. Počujem predsa brechať psa a plakať deti, Ida. Ja… cítim, že si nešťastná, že sa bojíš. Priznám sa, neviem, dokedy to vydržím.“
Doteraz sa díval pred seba, naraz sa obrátil k nej. V očiach sa mu zračila starosť, ale aj nádej, že sa mu konečne zdôverí.
„Ak to vydržím ja,“ poznamenala ticho Ida, „vydržíš to aj ty. Alebo azda ešte vždy uvažuješ o úteku? Že sadneme na najbližšiu loď do Bahie?“
Karl si preložil opraty do jednej ruky, druhou objal Idu aj s deťmi okolo pliec.
„Stačí slovo, Ida. Ak chceš, ak to dokážeš, ak si to vieš vyriešiť so svojím Bohom i so svedomím, alebo čo ťa to drží pri Ottfriedovi, tak nasadneme na najbližšiu loď a odídeme na druhý koniec sveta.“
